Denník N

Takto sa zaprasiť krvou nevinných

V mojom počítači mám zložku „Nezverejnené články“. Poslednou dobou začínajú v počte víťaziť nad tými zverejnenými. Buď som ich považovala za príliš osobné, alebo za príliš odvážne, alebo za príliš háklivé. Dnes som si povedala, že ďaleko horšie je nepovedať nič.

Vo februári vo mne niečo zomrelo. Zomrel Ján a Martina. Vtedy vo mne zomrel zmysel pre pravidlá. Pretože akokoľvek bolo možné pravidlá obísť alebo pokriviť, niekto si rozmyslel, že pravidlá zlomí. Primitívnym zlikvidovaním nositeľa myšlienky.

Boli pripravené drogové scenáre, boli pripravené scenáre kontaminovania miesta činu, boli pripravené persóny na krytie, boli pripravené skazky.
Pred necelým rokom som napísala tieto slová, na ktorých vo svetle času nepotrebujem zmeniť ani slovo:

Smrť Jána a Martiny ma zasiahla veľmi hlboko.
Keď som sa s Jánom Kuciakom prvý raz stretla, všimla som si disproporciu medzi podaním jeho ruky a jeho tvárou. Ruku mal obrovskú a pevnú, tvár detskú. Jeho otázky boli jednoduché, vystupovanie plaché. Hovorila som si – aké šikovné decko.

– Ty sa aj zohýbaš pod auto, prv než naštartuješ?, – pýtali sa ma v istom období moji priatelia a známi. Chvíľu sme žoviálne požartovali na tému, v prípade väčšieho záujmu som spoločnosť ubezpečila o tom, že najprv píšem úradom, potom prokuratúre, takže by to nemalo pre nikoho žiaden zmysel. Leda preventívny. Prichodilo mi prehistorické, dať zavraždiť niekoho, kto všetky svoje nazbierané informácie zdieľa. V jednej sekunde som si však uvedomila, že dôležitý je ten čas, kým ich nazhromaždí.

V sobotu na oslave mojich narodením padali tiež takéto žoviálne poštuchnutia.  Zo soboty na nedeľu som o tretej v noci stála v detskej izbe, rozhŕňala žalúzie a kontrolovala cestu pred našim domom. Pre istotu. Keby som náhodou nemala pravdu. Lebo tiež viem, že psychopatov sú plné kýble. Ulica bola tichá, parkovali len známe autá.

Presne v tom istom čase policajti obhliadali mŕtvoly dvoch zavraždených mladých ľudí.

Na ďalšie ráno som bola prinútená uveriť. Je to možné. A bolo to hrozné poznanie.

V tejto krvavej hre, môže mať svoje figúrky talianska mafia, oligarchovia ovládajúci vrcholných politikov, aj oni sami, aj šľachta prominentných vyšetrovateľov a sudcov. Každý z nich si budú hrať svoje hry. Hry nad hrobmi mladých ľudí.

Polemika o tom, komu naordinujú rozsudok, je dôsledkom obrovskej straty dôvery k vymožiteľnosti práva a spravodlivosti. Priveľa ľudí už utrpelo zničujúcu ranu, aby sa dalo veriť, že odsúdení budú tí skutočne vinní.

Je hrozné poznanie, že tieto hnusné paprče, ktoré sú schopné si všetko zariadiť, si napokon trúfli siahnuť aj na život mladého chlapca a dievčaťa. Lebo boli pred nimi takí malí a takí zľaknutí, že sa posrali. A išli do krajnosti.

Či už to bola Ficova mafiánska frajerka na úrade vlády, alebo ukradnuté pozemky farmárom, niekto dôležitý z Panama Papers alebo úplatná sudcovská klika, dnes už vieme, že sa boja. Veľmi sa boja. A tiež vieme, že sú schopní všetkého.

Prvé prebudenie ľudí do reality slovenskej politiky bola vražda Róberta Remiáša. Druhým prebudením bola Gorila. Tretím prebudením by mala byť vražda Jána Kuciaka. Po nich už nič nebude tak, ako predtým. Lebo špina sa zhmotnila.

Smrť Jána a Martiny ma zasiahla veľmi hlboko. Pozerám sa na tých zombíkov, ktorí blúdia po chodbách parlamentu, rozprávam sa s nimi a cítim, že neviem vyvolať v sebe nič, čo by spôsobilo, aby som voči nim simulovala úctu. Takú tú úplne primárnu ľudskú a vzájomnú úctu. Prechovávam k nim len ľútosť.

Takto sa zaprasiť krvou nevinných ľudí…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Natália Blahová

Poslankyňa NR SR, predsedníčka poslaneckého klubu SaS, členka výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny