Denník N

Som členom skupiny Nedôverujem prezidentovi Kiskovi. A vidím peklo

Je to síce fotomontáž, ale nemusela by byť.
Je to síce fotomontáž, ale nemusela by byť.

Ak nemáte radi prezidenta Kisku, dostať sa do začarovaného kruhu strachu je jednoduché. Stačí jeden krok.

Som členom skupiny Nedôverujem prezidentovi Kiskovi. Je to jednoduché, stačí odpovedať na otázku, či som sa aj ja stal obeťou Kiskových podvodov. Odpovedal som doslova takto: nie :-(

Ak sa chcete stať členom skupiny, o členstvo musíte požiadať  a niekto vám ho aj schváli. Ako vidno, skôr teoreticky. V skutočnosti sú skupiny alternatívou facebookových stránok a slúžia na šírenie informácií. Ich cieľom nie je ľudí vyberať, ale čo najviac ich zhromaždiť.

Majú navyše niekoľko výhod. Prispievať do nich môže každý, na rozdiel od stránok ich je ťažšie zrušiť a aj interakcia je vyššia: člen skupiny vidí omnoho viac príspevkov ako fanúšik stránky. Viem o čom hovorím – príspevkami do skupiny mám newsfeed úplne zaprataný. Skupiny sú tak výborným komunikačným kanálom; Kiskova má viac ako 10 000 členov, odporúčam aj skupinu Mazurek, hovorca mladých, ktorá každým dňom rastie . 

Vitajte v skupine Nedôverujem prezidentovi Kiskovi

Neomarxisti, feťáci a šašovia

Obsah skupiny neprekvapí. Nájdete tam jasné nezmysly a prakticky výlučne alternatívne zdroje. Infovojna a Parlamentní listy sú štandard. Skupina nie je len o Kiskovi, ale aj o Sorosovi; jej členovia minulý týždeň celkom vážne diskutovali o tom, že Soros navštívil prezidenta. Absolútna väčšina príspevkov je proti Európskej únii. Nostalgia k bývalému režimu? Samozrejme.

Na pomyselnom rebríčku neobľúbených politikov stojí najvyššie Kiska, v poslednom čase sa vyšvihol Lajčák a Cséfalvayová, ale to je chvíľková záležitosť. Členovia neznášajú (zvažoval som nenávidia) Progresívne Slovensko aj Spolu (neomarxisti), SaS (feťáci), OĽaNO (šašovia), Most (kolaboranti) aj SNS (kapitán). Nemajú však radi ani Smer. Sme rodina berú občas na milosť, lebo Boris vie dobre povedať.

Popularite sa teší Marian Kotleba (relatívne), prezidentom by sa už v prvom kole stal Štefan Harabin a potiaľ to nie je nič nové. Mohli by sme ich označiť za protisystémových voličov, prípadne za náckov, ale…

K ale sa dostaneme o chvíľu.

Nasleduje pravda o tejto fotografii.

Keď premietali Poklad na Striebornom jazere

Je to zvláštny svet. Prežil som tam 17. november a diskutoval o tomto obrázku. Istý pán, nazvime ho Jozef, k nemu napísal, že to nie je pravda. Aby ste rozumeli, konkrétne tento obrázok nie je pravdivý: on tam bol, on stál v tom rade a tak vie, že to vôbec nebol rad na tovar, ale čakalo sa do kina. Dávali totiž Poklad na striebornom jazere.

Keď som sa ho opýtal, či je to teda Bratislava, odvetil, že samozrejme. Upozornil som ho na to, že na zábere je na obchode vpravo nápis Mléko; odpovedal, že som ešte mladý a tak tomu nerozumiem: čechoslovakizmus, ktorý začal už Beneš, bol taký silný, že české nápisy na obchodoch boli bežné. 

Keď som mu ukázal, že celý internet okrem neho tvrdí, že fotografia je z roku 1968 a urobená bola v Brne, ubezpečil ma, že neklame. Klame celý internet — lebo, ako vieme, všetci nám klamú (okrem tých, ktorí nám neklamú), rady za socializmu neexistovali a z toho vyplýva, že Rusko je dobré a Európska únia je zlá. Zjednodušil som, ale presne v tomto duchu sa tam diskutuje.

Skutočný dôvod Nežnej revolúcie.

Ukrajina, Marakéš a utečenci

Prežil som tam Ukrajinu: okrem toho, že pravdu majú Rusi, by Ukrajina vlastne nemala existovať, lebo je poprvé umelá a podruhé sú s ňou iba problémy. Sledoval som Marakéš: Lajčák je vlastizradca a mal by sa pakovať, alebo ho treba obesiť (lenže on sa aj tak spakuje).

Zavesil som tam informáciu o tom, že sa našla nahrávka Gorily a reakcie boli dvojaké: buď sme to už aj tak dávno vedeli (čo už s tým), alebo s informáciou ako prvý prišiel Denník N a tak sa jedná o podvrh (nedal som tam link z Denníka N).

Špeciálnu pozornosť, neúmernú úlohe, ktorú zohrala, si vyslúžila poslankyňa Cséfalvayová a to z dôvodu, že je a) žena, b) Maďarka, c) žeby Židovka? (nerobím si srandu). Keď horel Paríž, znamenalo to, že sa buď rúca Európska únia a to je dobre, alebo to tam podpaľujú imigranti a to je zle. Alebo aj oboje naraz.

Môžete si myslieť, že vás tu zabávam perličkami, že toto všetko už predsa dávno vieme. Súhlasím. Na druhej strane však práve toto boli témy a presne takto vyzerala diskusia. Teda okrem toho, že absolútne prevládali utečenci.

Z voľnej série „Čo by mala robiť poslankyňa Cséfalvayová“

Jedno slovo: STRACH

Členom skupiny je bývalý minister školstva Dušan Čaplovič, aj ďalší smerácky poslanec Miroslav Číž. Špecifická je však tým, že je v nej mnoho starších ľudí, ktorí aktívne prijímajú obsah a diskutujú. Keď som sledoval ich reakcie na rôzne témy, všimol som si tri hlavné črty, ktoré ich spájajú:

1. Nostalgia. Bývalý režim bol lepší a spravodlivejší, ľudia si boli bližší a rovnejší. Síce kadečo chýbalo, ale pomohli si. Síce sa čakalo v radoch (ktovie, či vôbec!; spýtajte sa Jozefa), ale aspoň sme sa porozprávali. A hlavne, hlavne bola stabilita pokoj.

2. Bezmocnosť a hnev. Vyššie som spomínal, že nedôverujú skoro žiadnej politickej strane. Bežné je presvedčenie, že všetci kradnú, bežné je jedno spoločné označenie svine. Títo ľudia – často v dôchodkovom veku – sú jednoducho nahnevaní a navyše sa cítia aj bezmocní. Je zle, bude horšie; nič sa nedá, nič nemá zmysel, lebo politici tam na Hradnom kopci a tak ďalej.

3. STRACH. Najvážnejší pocit, ktorý tam prevládal, bol autentický strach, preto ho píšem veľkými písmenami. Strach z privandrovalcov (ktorých nám tu nasťahuje Európska únia spolu s Lajčákom a Kiskom (a Pellegrinim)). Často bol ten strach taký, až ich paralyzoval, boli doslova neschopní sa od neho odpútať a diskutovať. Títo ľudia sú naozaj vystrašení, pretože a) sa majú zle, b) sú presvedčení, že sa budú mať ešte horšie a c) nič sa s tým nedá robiť. A tak neostáva nič, len strach, v ktorom sa navzájom utvrdzujú.

Esencia celej skupiny.

Ako jednoduché je dostať sa tam, kde nechcete byť

A teraz sa dostávame k tomu ale.

V tej skupine existujú moderátori, existujú v nej pravidelní prispievatelia, ktorí aktívne usmerňujú diskusiu. Ide doslova o desiatky príspevkov každý deň, ktoré vyskakujú opakovane, pretože sa pod nimi diskutuje.

Ono ale spočíva v tom, že tá skupina sa nevolá Strieľajme migrantov. Nevolá sa ani Štefan Harabin za prezidenta. Volá sa Nedôverujem prezidentovi Kiskovi. Nedôverovať prezidentovi Kiskovi je úplne normálne, o človeku to nehovorí nič okrem toho, že mu nedôveruje. Neznamená to, že chce voliť Harabina ani Kotlebu, nemusí podporovať Slovexit, ani očakávať tretiu svetovú. Len nedôveruje prezidentovi Kiskovi. Odpovie na jednoduchú otázku a stane sa členom skupiny. Pre lepšiu ilustráciu si predstavte niekoho blízkeho. 

Viete, v akom svete sa ocitne?

Kiska a fašisti.

Tieň podozrenia ostal

Washington Post nedávno uverejnil článok o Christopherovi Blairovi, autorovi satirickej stránky America’s Last Line of Defence. Ten si z voličov Donalda Trumpa a priaznivcov alternatívnych médií robí srandu tak, že im podhadzuje evidentné nezmysly a potom, keď sa na ne chytia, im v diskusii napíše, že mu naleteli, lebo nič z toho nie je pravda. Živí ho to.

A nefunguje to; ak napíše že Donald Trump získal Nobelovu cenu mieru za boj proti klimatickej zmene, ľudia mu to uveria a budú to šíriť. Keď potom napíše, že správa bola nepravdivá, všimne si to absolútne minimum z nich a ešte menší počet to zoberie na vedomie. Správa o Nobelovke sa predsa nerozšírila, preto, že je pravdivá, ale preto, že jej chcú veriť. Prečo by teraz mali šíriť, že naleteli?

Niečo podobné sme zažili nedávno pri falošnom obvinení Lucie Nicholsonovej: šírilo sa ako lavína. Že išlo o podvrh, to už zdieľalo omnoho menej ľudí. Navyše je to ako z onej židovskej anekdoty: je jedno, či to je pravda, tieň podozrenia ostal.

Analýza: Tieňová vláda sveta a Ivan Mikloš.

Vojna, ktorá neexistuje

Dôležité je ale to, že v tom istom článku vystupovala aj istá Shirley Chapian. Shirley má 76 rokov a žije v malom meste Pahrump neďaleko Las Vegas. Vlastne žije v púšti a je nielen sama, ale aj opustená. Nemá rodinu ani priateľov, nikam nechodí, väčšinou nevychádza ani z domu. Zaujíma sa však o to, čo sa deje. Veľmi sa zaujíma. Má počítač, má Facebook. Trávi pri ňom celé dni, je fanúšičkou stoviek stránok, aj America’s Last Line of Defence. Nie preto, že ide o satiru, ale preto, že sa odtiaľ dozvedá, čo sa deje. Všetkému verí.

A tak, zatiaľ čo Shirley býva v púšti, v meste, v ktorom sa nedeje nič, zároveň má obrovský strach. Vonku je pokoj, v hlave jej však zúri vojna: niekto si ukradol Ameriku, onedlho v nej zavládne šaría, na hraniciach navyše čakajú státisíce Hispáncov, ktorí ju dorazia. Na Ameriku a na ňu osobne sa valí nezadržateľné ľudské cunami, ktoré zmetie všetko, čo mu stojí v ceste a navždy zmení krajinu.

Každé ráno, keď Shirley zapne počítač a pozrie sa na Facebook, vyhrnie sa na ňu nová dávka tých istých správ: sme na ceste do pekla. Liberáli, socialisti, migranti, islam, svetovláda. Je to všade. Shirley vlastne už nič iné ani nerobí; sveta za oknom sa bojí, lebo vie, že tam zúri vojna, od počítača nechce odísť, aby jej niečo zo zúriacej vojny neuniklo. Začarovaný kruh.

A tak Shirley sedí za počítačom a v hlave sa jej odohráva peklo. Vo svete za oknom je zatiaľ všetko viac-menej po starom: ulice sú pokojné až prázdne, migranti nikde, šaríu nikto nezavádza. Shirley sa o tom nemá ako dozvedieť.

Mienkotvorné médium.

Svet, v ktorom sa ocitnete

A to je to najväčšie ale príbehu o skupine Nedôverujem prezidentovi Kiskovi.

Odkedy som jej členom, non stop vidím nové a nové príspevky o katastrofe, ktorá sa na nás valí, o tom, kto je za ňu zodpovedný, kto je vlastizradca (obesiť!) a kto nás zachráni. Napriek tomu, že si o tom myslím svoje, cítim, že to vo mne vyvoláva nervozitu. Neustále ma to bombarduje.

To som ja a teraz si predstavte člena svojej rodiny. 

Stal sa členom skupiny, pretože nedôverovať prezidentovi Kiskovi je úplne normálna vec. Do týždňa sa však ocitne v úplne inom svete, v ktorom to už nie je o nedôvere prezidentovi, ale o vojne, smrti a rozpade, o hneve a strachu. Ak mal obavy už predtým, teraz bude mať pocit, že nastáva koniec sveta; ak ho predtým politici rozčuľovali, teraz ich bude nenávidieť. V hlave mu bude, rovnako ako Shirley, prebiehať neexistujúca vojna, bude žiť vo svete, ktorý neexistuje.

Ako na tácke totiž dostane naservírované všetko zlo, ktoré sa udialo, aj to, ktoré sa neudialo. Desiatky správ denne veľkými písmenami a s výkričníkmi. Bude to naňho neustále kričať zakaždým, keď zapne Facebook, ocitne sa v uzavretom priestore, z ktorého niet úniku. Pracuje sa výlučne s extrémnymi emóciami, je v ňom len strach, bezmocnosť a hnev a on sa doň bude vracať. Stretne tam totiž ľudí, ktorí majú rovnaký názor a rovnaké obavy, je to ako magnet.

Stretne tam však aj takých, ktorí sú omnoho radikálnejší, možno si to ani nevšimne. Do týždňa bude svet vidieť úplne inak, možno si to ani nevšimnete. Po tom, čo som v skupine videl, si to viem dokonale predstaviť a je to desivá predstava, najmä ak zastihne človeka nepripraveného. Všade bude zrazu vojna, on bude ako postava na Munchovom obraze. Sme bezmocní, ale zároveň musíme konať! Jediné riešenie? Von z Únie a v ústrety Rusku. Pretože o to tam nakoniec ide, v tom je tá skupina neomylná. Chcel nedôverovať prezidentovi Kiskovi a ocitol sa tu. Uvedomí si rozdiel? Nestavil by som sa.

A sme doma.

Triviálna rada znie, že sa s blízkymi treba rozprávať nielen o tom, čo si myslia, ale aj o tom, čo sledujú. Je to komplikované, ale skúste im vysvetliť, ako fungujú komunikačné kanály skôr, ako sa v nich stratia. Skôr ako ich stratíme. Tento článok nepíšem, aby som niečo zakázal, ani aby som si z niekoho robil srandu. Píšem ho preto, že ide o ich vlastnú psychickú pohodu a ide aj o nás.

Je totiž úplne jedno, či máme radi Sulíka alebo Fica, otázka nestojí tak, či bude Smer aj v ďalšej vláde (bodaj by nebol). To sú, s dovolením, drobné. Nakoniec ide o to, kam sa ako krajina pohneme. Kam sa dostaneme, ak sa spoločnosť ocitne v začarovanom kruhu hnevu, bezradnosti a strachu? 

Poviete, že už tam sme. Nie, ešte nie úplne.

https://www.facebook.com/samomarec/

Teraz najčítanejšie