Denník N

Ako som pracoval pre Smer

O mojich skúsenostiach so stranou Smer, ktorá je typicky stredovou konzervatívnou stranou a má na míle ďaleko od sociálnej demokracie.

Písal sa rok 2002, mal som sladkých 17 rokov a veľmi dobrý kamarát/spolužiak mi dal ponuku, ktorá sa neodmieta. Vždy som sa držal pravidla, že svoj čas nebudem plytvať na brigády, ktoré by nesúviseli s tým, čo by som chcel v budúcnosti robiť. Preto ma potešila ponuka zúčastniť sa na kampani nádejnej politickej strany, lebo som vedel, že politiku niekedy v budúcnosti budem musieť robiť. Píšem „budem musieť“, lebo je povinnosťou čestných ľudí, aby vytlačili populistické zlodejské bandy od kormidla a pomohli tejto stále dosť zaostalej krajine. Človek, ktorý chce ísť do politiky preto, aby sa stal politikom, mal vážnosť, vyšší príjem a iné výhody, tak takýto človek by nemal mať v politike miesta. Politika by mala byť nutné zlo. Služba, ktorá bude dotyčného vyšťavovať a vnútorne ničiť.

Voľby v roku 1998 priniesli SDĽ celkom slušný výsledok, strana sa dostala do vlády a pomohla poslať Mečiarizmus na smetisko dejín. Prišla však tvrdá realita, strana sa zapredala, zrádzala svojich voličov a vo voľbách v roku 2002 sa totálne prepadla. V týchto voľbách som nemal favorita. Jednak som v nich nemohol voliť, ale hlavne by nebolo koho voliť, lebo som mal bližšie k nemeckej SPD alebo švédskej Socialdemokraterne. Sociálnodemokratická alternatíva (SDA) mala vo svojich radoch mladých ľavičiarov, ktorí oblepili Slovensko šikovnými odkazmi, napr. známou korytnačkou lezúcou na vojenskú prilbu, ale to v žiadnom prípade nestačilo a strana vo voľbách pohorela.

Smer sa do toho momentu nepodieľal na vládnutí, a tak bol pre mňa veľkou neznámou. Povedal som si, že kampaň strany Smer bude pre mňa cennou skúsenosťou, ale budem ju brať s nadhľadom. Asi si už nespomeniete na oranžové bicykle s prívesom, kde boli vycapení vyretušovaní predstavitelia Smeru. Ja si na ne pamätám veľmi dobre, lebo dostať sa s nimi z bodu A do bodu B bola fuška. Strana na to šla štandardným spôsobom: billboardy, tričká, letáky a tzv. reštavrácia, t.j. guláš a pivo. Reštavrácia neplatila len na uhorských zemepánov, ale aj na bežných ľudí v 21. storočí, a to vo mne zanechalo veľmi zlý dojem.

Našou úlohou bolo chodiť po okrese a rozdávať letáky. Spomínam si na Liptovský Hrádok, ktorý vtedy ešte nemal námestie a rozložili sme sa pred železničnou stanicou. Pozoroval som správanie ľudí, pričom k nám väčšinou pristúpili a s úsmevom na tvári si zobrali leták. Liptov bol vždy ľavicovejší a ateistickejší ako zvyšné slovenské regióny a politická scéna si pýtala modernú socdemácku stranu, ktorou sa však Smer nikdy nestal. Spomínam si na pani, ktorá k nám v Liptovskom Hrádku podišla a začala na nás vykrikovať, že sme zlodeji, že sa chceme len obohatiť a dávala štandardný folklór nahnevaného občana. Udivoval ma toľký hnev voči strane, ktorá ešte nič neurobila a o to viac ma potešili reakcie okoloidúcich, ktorí nás začali brániť. My sme neboli členovia a nikomu sme nehovorili, aby volili Smer. Sedeli sme za svojim pultíkom a zbierali letáky, keď ich rozfúkal vietor.

Už neviem presne, či bol skôr míting v Bobrovci alebo Liptovskom Mikuláši, tak začnem tým Mikulášskym. Trochu nás zaskočilo lamentovanie Smerákov, že keď minú 30 tisíc korún od strany na guláš a pivo, nebude na vyplatenie nás, brigádnikov, ale to sa neskôr vyriešilo. Zobrali sme to športovo a tešili sa na predvolebný míting, kde mali dôjsť všetci vysokí predstavitelia strany. Na Námestí mieru sa začali zhromažďovať všelijaké živly (a nemyslím tým členov strany), ktoré si prišli dať guláš a pivo a nejaká tribúna ich absolútne nezaujímala. Išli nás zožrať, keď sme sa pri výčape postavili z kraja, ale iba mávli rukou, keď zistili, že čakáme na najlepší československý nealkoholický nápoj a nechceme sa predbehnúť v ich rade na pivko.

Vtedy som prvýkrát videl Kaliho. Telefonoval, telefonoval a telefonoval. Ten človek položil telefón až keď ho volali na tribúnu. V okamžiku vymenil skysnutý výraz tváre za falošný úsmev a išiel mávať potenciálnym ovečkám, pardón…. voličom. Hlavným bodom kultúrneho programu bola mladá Edita A., ktorá sa dostala do strany vďaka tomu, že vedela hrať na gitare. Po relatívne krátkom čase bolo po paráde, peniaze boli prejedené a sám seba som sa pýtal, na koho toto vlastne zapôsobí?

Na rad prišiel Bobrovec. Akýmsi záhadným spôsobom bola táto obec označená za kľúčovú v predvolebnom boji a všetky relevantné strany si tam podávali kľučky. Smer nesmel chýbať a bol dohodnutý zápas medzi old boys a výberom strany. Krásny príklad toho, že politicky dosadení ľudia neobstoja v konkurencii. Áno, videl som hrať Roba a ešte teraz ma z toho vedia rozbolieť oči. Bol samozrejme hrotovým útočníkom a akonáhle dostal loptu, bobroveckí old boys doslova zastali, nechali ho priblížiť sa k bráne a vystreliť. Ak si myslíte, že Smer takto vyhral na celej čiare, tak ste na omyle. Aby človek dal gól, musí v prvom rade trafiť bránu… Akonáhle sa strana dostala do vedenia, old boys pridali a drtili svojho súpera. Zápas skončil nerozhodne.

Sklamal ma Fedor F., ktorý vedel, že v okrese sú traja chalani, ktorí deň čo deň sadajú na bicykle a zviditeľňujú stranu, ale neprimäl sa ani k tomu, aby nám došiel podať ruky a povedal nám jednoduché díky. Zaujímavou postavičkou bol okresný predseda strany, ktorý došiel na zápas s niekoľkými čiernymi autami a pánmi v čiernych oblekoch s čiernymi okuliarmi a asi aj čiernymi dušami. Zakladajúci členovia boli zatlačení do ústrania, jeden po druhom stranu opúšťali a okres viedol človek, ktorý mal peniaze. Praktické… Ešte zaujímavejšou postavičkou bol Marian Z., ktorého Smeráci prezentovali cez jeho podnikateľské aktivity v poľnohospodárstve. Zdôrazňovali vysoké počty ošípaných a iných zvierat, ktoré mal na svojich farmách a tým asi chceli zapôsobiť na jednoduchého roľníka z Horného Liptova. Marian Z. sa neskôr stal obeťou vlastných káuz a išiel do zabudnutia.

Smer získal vo voľbách skoro 14%, ale až do roku 2006 vládla modrá vláda, ktorá svojou neschopnosťou a kauzami vydláždila cestu pre Robka a návrat zlodejských zombíkov z 90tych rokov. Počas celej kampane som ani jednému človeku nepovedal, aby volil akúkoľvek stranu. Brigádu som bral ako cennú skúsenosť a beriem ju tak aj naďalej. Mal som jemnú šancu nakuknúť do zákulisia tejto strany a navždy ma to poznačilo. Keď sme sa lúčili s lokálnymi Smerákmi a jeden z nich povedal, že sa možno uvidíme pri ďalších voľbách, ja som odvetil, že sa možno uvidíme na opačných stranách.

Koncom roka 2003 som sa pridal k občianskemu združeniu Mladí sociálni demokrati, kde som stretol množstvo skvelých ľudí. Občianske združenie síce malo zmluvy s SDĽ a SDA ohľadom spolupráce, ale keďže to boli mimoparlamentné strany, tak to v skutočnosti nič neznamenalo a združenie bolo financované len zo štátneho rozpočtu a členských príspevkov. Mal som tú možnosť byť pri tom, keď predstavitelia SDĽ, SDA a SDSS lamentovali nad zlyhaním vo voľbách 2002 a nedochádzalo im, že si za to mohli sami. Padli, lebo slúžili modrým stranám a zradili svojich voličov. Pri stole bol aj zahraničný hosť, samotný Miloš Zeman, ktorý pil jedno pivo od druhého a fajčil jednu cigaru od druhej.

Smer pohltil drobné „ľavicové“ strany a čas od času prišiel hlas, ktorý navrhoval, aby sme to skúsili so Smerom. Aby sme sa dostali na ich kandidátku a pôsobili ako frakcia a podobné fantazmagórie. Bol som najhlasnejším odporcom spolčovania sa so Smerom a to podotýkam, že tá strana stále ešte nevládla. Našťastie, drvivá väčšina ľudí v občianskom združení to videla rovnako, avšak vlastnú stranu sa im zakladať nechcelo, a tak plynul čas.

Zažil som Dušana Č., ako do seba hodil poldecák. Politik musí vedieť piť pred potenciálnymi voličmi. Aspoň taký s mentalitou niekde v 20. storočí. Najzaujímavejšia bola akcia na Dubníku pri Starej Turej, kde sa dotiahol aj samotný Robo. Mladí sociálni demokrati nemali nič so Smerom, ale pozvali Roba a on došiel. Bol som päť metrov od neho, keď povedal, že za najvhodnejšiu vládu po voľbách v roku 2006 považuje koalíciu strán Smer, SDKÚ a HZDS. Nastalo zdesenie a ticho. Ja som bol ten, ktorý nahlas povedal: „A sme došli!“ Niekoľkokrát sa ho ľudia pýtali, či to myslí vážne a Robo to opakovane potvrdzoval.

Najväčšia sranda bola, keď na tento výrok poukázal Daniel Krajcer vo svojej televíznej relácii a Robo všetko razantne poprel a tým pádom klamal celému Slovensku. Ostal som v šoku. Bol som päť metrov od neho, keď to povedal s pokojným a vážnym hlasom. Také niečo by na verejnosti netvrdil len tak, keby to nemal s dotyčnými stranami vydiskutované. Vláda po roku 2006… Robo, Miki a Vlado… Možno si spomeniete, že Miki k tomuto variantu nemal až tak ďaleko a jeho snahy v tomto smere boli tragikomické.

Robo a Smer sa dlhodobo tvárili, že žiadnu mládežnícku organizáciu nepotrebujú a Mladí sociálni demokrati ich ani nechceli. Je úplným štandardom, že socdemácke, ale aj iné strany, majú vlastné mládežnícke organizácie. Po istom čase si v Smere uvedomili, že im tu rastie konkurencia, a tak dali príkaz každému mladému členovi strany, aby si podal prihlášku do tohto občianskeho združenia, a tak získali drvivú väčšinu, zvolili si svoje vedenie, bývalí členovia odišli a venovali sa svojej práci a rodinám. Následne sa u mladých socdemákov objavili kreatúry, ktoré boli všetkým slušným ľuďom na smiech. Netreba menovať.

Ja som tieto zmeny predvídal a vystúpil ešte pred predmetným hlasovaním. Venoval som sa štúdiu, blogovaniu, stretol som skvelých ľudí v Amnesty International a smutne som sa prizeral, kam to v tej našej krajinke speje. Nikdy som nebol členom nejakej politickej strany a už som si myslel, že ani nebudem, ale ľady sa pohli, ľudia sa rozhýbali a vzniklo politické hnutie Progresívne Slovensko, ktorého som sa stal zakladajúcim členom. Hnutie sa momentálne ešte len hľadá, ale pokiaľ bude šanca, že bude smerovať viac vľavo, tak v ňom zotrvám. Liberálne a environmentálne témy sú mi veľmi blízke a Slovensko si zaslúži sociálnejší prístup, ktorý bude adresnejší, efektívnejší a zároveň motivačný. Vysoko postavená latka, ale so silným mandátom to pôjde, takže to všetko závisí aj od vás, od voličov.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers a The Corner of Death.