Denník N

Na furtšlape po Južnej Amerike (12. časť)

Jeezov pretek započal a moje plány sa začali meniť tak rýchlo a tak rapídne, že som to ani nestíhal vnímať…

23.9. Hneď po presťahovaní do Casa Pukara sme sa museli premiestniť na štart Jeezovho preteku. Stretlo sa nás tam asi dvadsať, možno o niečo viac. Nepretekali všetci, niektorí boli pomocníci na stanovištiach. Zato pretekári boli plní nadšenia, lebo to bol asi prvý alleycat v Quite, organizovaný gringom. Ja som sa rozhodol nepretekať, ale natáčať účastníkov kamerou na hlave.
Pretek sa začal! Chalani rýchlo zobrali svoje manifesty a začali taktizovať. Jeez pre nich pripravil okrem stanovíšť, kde museli plniť rôzne úlohy ako napríklad vytiahnuť dušu z kolesa a zase ju vrátiť naspäť, aj rôzne dodatočné úlohy za bonusové body. Ich cieľom bolo priniesť ružu, pivo alebo aj štipľavú omáčku. Ja som sa snažil všetko poctivo zachytiť. Chytil som sa jednej partie, ktorá sa ale postupne rozpadala a ja som nakoniec nasledoval jediného jazdca. To ale nebola dobrá voľba. Chalan to po chvíli vzdal, lebo nebol schopný sa zorientovať na mape. Tú som mu teda zobral a vybral som sa na najbližšie stanovište, aby som tam počkal ostatných a mohol spraviť aspoň nejaké ďalšie zábery. Na stanovišti ale nikto nebol a ja som sa musel vybrať hľadať ďalšie. Na druhom už našťastie niekto bol, ale pretekári nikde. Nejakú chvíľu som tam teda počkal a tesne pred koncom preteku sa objavil chalanisko, s ktorým som prišiel do cieľa. Po príjazde som videl veľa zmätených tvárí – ľudia nenašli stanovištia a sťažovali sa, že mapa bola dole hlavou. To mal byť zámer a nečakal som, že to bude robiť ľuďom taký problém.

Nejaké triky pred štartom alleycatu

Na afterpárty (ktorá trvala len asi hodinu…) Jeez ocenil výťazov tričkami a čiapkami. Ja som daroval ako cenu jeden z mojich dresov. Hneď, ako Jeez ukázal, že má nejaké tričká navyše, sa naňho ľudia vrhli ako hieny a skúpili úplne všetko.
Ďalšie dni sme strávili voľnejšie – natáčali sme a riešili balík, ktorý sme chceli poslať rodinám do Európy. Nesmiem zabudnúť, že deň po Jeezovom preteku sa uskutočnil čisto ženský alleycat. Povedali nám, že má viac ako desaťročnú tradíciu a tak sme si to nemohli nechať ujsť.
Po príchode na miesto konania sme sa tretli s Danielou, ktorá nás na zčiatku pobytu v Quite previedla streetfoodom. Taktiež pretekala. Všetky pretekárky boli oblečené v rôznych maskách a napumpované dobrou náladou. Videli sme hádam všetky vekové kategórie! My sme sa prihlásili ako dobrovoľníci na jedno zo stanovíšť. Účastníčky mali u nás obkreslovať tieň bicykla. Malo to jedinú chybičku – pretek sa začal za slabého svetla, takže po tieňoch nebolo ani stopy. My sme sa ale vynašli a nechali sme dievčatá kresliť bicykle! Túto prácu sme si veľmi užili a tešilo nás, že sme boli súčasťou takejto akcie. Tú ukončila afterpárty s vyhodnotením a muzikou.

11.10. Na Case Pukara sme už strávili nejaký ten čas a začínali sme sa nudiť. Pre mňa sa to ale zmenilo, lebo som stretol Vanessu – drobnú, usmievavú cvičiteľku jógy, s ktorou som sa spoznal cez internet. Musím povedať, že to bola láska na prvý pohľad! Od tohto momentu sa toho veľa zmenilo. Začal som premýšľať o tom, ako by som mohol zostať s ňou. V hlave mi stále ustupovala myšlienka pokračovať v ceste na sever Kolumbie. Vanessa mi ale hovorila, nech svoj plán dokončím a nech sa neskôr vrátim, že spolu precestujeme pobrežie. Mňa to ale držalo pri nej a tak som si svoj plán skrátil. Rozhodol som sa, že sa vyberiem iba do Bogoty, hlavného mesta Kolumbie, a potom sa za ňou vrátim. Táto krásna predstava sa pre mňa stávala prioritou. Dokonca som pomaly začínal opúšťať plán, že po návrate do Európy sa presťahujem do Francúzka, kde som mal s kamarátom rozbehnúť projekt.

Ja s Vanessou

V tom momente som ale dostal ďalšiu ranu. Jeez mi povedal, teda skôr oznámil, že už nechce ďalej cestovať vo dvojici a že bude pokračovať sám. Toto som tak úplne nečakal. Úprimne, cítil som sa ako pri rozchode, ale po hlbšom premýšľaní som sa s touto myšlienkou stotožnil. Sám som už začínal pociťovať ponorku. Posledné dva dni som teda strávil s Vanessou a dokúpil posledné veci, ktoré som potreboval na moju cestu do Bogoty. Pukaru som musel opustiť a tak som poslednú noc pred odchodom strávil u Davida, u ktorého sme bývali, keď sme prišli do Quita.

14.10. Vstal som o ôsmej, čo pre mňa už dlhší čas nebolo zvykom. Chcel som sa dostať na cestu čo najskôr, lebo ma čakalo niečo cez 100 km a z toho viac ako 30 km stúpania. Na to ma viacero ľudí upozornilo. Cesta z Quita začínala dlhým zjazdom, ktorý som si neskutočne užil. Hneď na to ale začal spomínaný strmák hore. Povedal som si ale, že to nevzdám hneď na začiatku a nezačnem stopovať. Tak som začal tlačiť… a tlačil som do seba aj raňajky v podobe suchého chleba. Cítil som, že som sa rozhodol správne, lebo kopec sa po chvíli zmiernil a ja som mohol začať opäť pedálovať. Tento pocit mi ale dlho neostal, lebo vzápätí sa predo mnou vynoril ďalší nekonečný kopec a ja som začal premýšľať, či si niečo nestopnúť. Bez Jeeza som sa cítil omnoho rýchlejší, ale nohy ma po dlhom útlme veľmi nepočúvali. Chcel som si na mapách pozrieť, aké dlhé stúpanie ma čaká. V tom momente ale predomnou zastal pick-up a vodič na mňa gestikuloval, že ma zvezie. Zobral som to ako znamenie a naložil bicykel do korby. Moja prvá španielska konverzácia! Veľmi som si pomáhal telefónom a pani vedľa vodiča tiež vedela nejaké slovíčko anglicky. Cítil som, že po pár lekciách Duolinga (aplikácia na učenie jazyka) už niečo chytám. Andrés, ktorý šoféroval, mi povedal, že je vášnivý cyklista a rád pomôže. Taktiež, že pred nami je dlhý kopec a preto ho napadlo, že by ma mohol zviezť. Cestou sme sa zastavili na, podľa nich, najlepšiu kuriaciu polievku v okolí. Mne ale prišla rovnaká ako všetky ostatné… Ukázali mi, že sa naše cesty rozdeľujú na vrchole stúpania. Potom ma mal čakať už len zjazd do mesta Otavalo.
Vymenili sme si kontakt a ja som sa pustil dolu. Musím povedať, že ma zobrali pekný kus cesty. Cestou som sa zastavil pri veľkom jazere, ktoré na mape vyzeralo veľmi zaujímavo. Týčil sa nad ním obrovský kopec, ale to bolo asi tak všetko. Jazero bolo celkom sklamanie… Pobral som sa ďalej, ale vzápätí som sa aj vrátil po bundu, ktorá mi tam vypadla.

Takéto výjavy ma obkolesovali počas cesty

Druhý pokus som ukončil až v Otavale. Zistil som, že nie je ani jedna hodina poobede a mne chýbalo už len 12 km do mesta Cotocachi, kde som mal dohodnutý nocľah. V Otavale som nemal čo robiť a tak som pomaličky pokračoval. Bol som dohodnutý, že prídem neskôr, ale skúsil som zazvoniť. Majitelia boli, našťastie, doma. Bol to americký pár, ktorý sa sem na dôchodok presťahoval. Precestovali hádam celý svet! Keďže do večera bolo ešte dosť času, šiel som sa previezť po meste a okolí. Mesto bolo malé a autentické, ale nič špeciálne som nenašiel – klasická ekvádorská dedinka.

Námestie v mestešku Otavalo

Cítil som sa tu veľmi príjemne. Nečakal som ale, aké zistenie ma čaká na druhý deň a ako rapídne to zmení moje plány…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jakub Bruch

Som človek čo sa snaží všetko nechať na náhodu a všetkému hovoriť áno - či už ide o výber vysokej školy alebo destinácie na cestovanie. 80% môjho života tvorí bicykel, v zbytku nájdete umenie a blízkych...