Denník N

Otázka výkladu a otázka chaosu

Foto - SITA/Marek Mrviš
Foto – SITA/Marek Mrviš

Hodnotenie späťvzatia už podanej demisie ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom opätovne poukázalo na diametrálne odlišné chápanie Ústavy naprieč spoločnosťou.

Hoci vtip o tom, že trojica právnikov dokáže behom chvíľky vyprodukovať päť právnych názorov je už ošúchaným klišé, na svojej pravdivosti zatiaľ príliš nestráca. Je tomu tak aj v prípade demisie podanej ministrom Miroslavom Lajčákom, resp. pri otázke povinnosti prezidenta takúto demisiu prijať. Relatívne rýchly sled protichodných názorov (musí prijať – môže odmietnuť – musí prijať, no minister môže vziať demisiu späť) prezentovaných rešpektovanými odborníkmi na ústavné právo nemôže u bežného pozorovateľa vyvolávať nič iné, než oprávnený zmätok. Ako je vôbec možné, že základný zákon štátu dovoľuje tak chaotické a nepresné fungovanie jednotlivých orgánov?

Jednoducho by sa na takúto otázku dalo odpovedať tak, že tvorcovia ústavy boli a sú obyčajní ľudia, teda takí ako mi všetci – mali svoje osobnostné chyby, odborné nedostatky, ale aj prednosti a cnosti. Tie sa mohli, ale aj nemuseli prejaviť v samotnom texte základného zákona. V každom prípade prístup k ústave ako k dokumentu, ktorý sme si pri vzniku štátu vyzdvihli od nadpozemskej bytosti na pomyselnej „hore Sinaj“, nie je správny. Tvorba ústavy (podobne ako písanie niektorých záverečných prác) vznikala kopírovaním častí iných ústav, škrtaním, chvatným dopĺňaním, no čo je najdôležitejšie, s vierou, že to „snáď bude fungovať“, hoci istý si tým v tom čase nemohol byť nikto.

Na toto si treba spomenúť vždy vtedy, keď jediný podporný argument v ústave tvorí rozdielny slovesný vid, bodkočiarka, či spojka. Domnievať sa, že ústavodarca dobre vedel, prečo tam ten slovesný vid, bodkočiarku či spojku použil, je prinajmenšom idealistické. Netreba preceňovať seba ani ústavodarcu.

Na druhej strane aj lamentovanie nad tým, že ústavy v postsocialistických krajinách by mali byť napísané obsahovo podrobnejšie než ústavy krajín západného bloku, je zbytočné. Teoreticky to platí, prakticky je to irelevantné. Rovnako by sme tak potom mohli povedať, že jediným ľudských právom, ktoré by ústava mala chrániť, je ľudská dôstojnosť. Hoci v teoretickej rovine by sme nenašli ľudské právo, ktoré nevyviera práve z ľudskej dôstojnosti, v praktickej rovine by sa už po chvíli objavil nemalý problém výkladu, čo obsahom ľudskej dôstojnosti vlastne je.

Tautologicky teda možno povedať, že ústava je napísaná tak ako je napísaná a tak s ňou treba aj pracovať. Netreba ju zostručňovať ani rozširovať. Jej text však zároveň netreba ani zbytočne komplikovať. A tu sa možno napojiť na situáciu týkajúcej sa demisie podanej ministrom.

Prečo sa Procházka mýli

Vo svojom ostatnom blogu Radoslav Procházka ako argument v prospech možnosti neprijať ministerskú demisiu uvádza situáciu z roku 1948, keď demokratickí ministri ponúkli prezidentovi Benešovi svoje demisie v očakávaní, že ich neprijme. Ten ich však prijal a na štyri desaťročia tak uvoľnil cestu totalitnej komunistickej moci. Aj keď sa Procházka podľa všetkého domnieva, že ide o argument v jeho prospech, opak je pravdou. Demokratickí ministri v ´48, súčasný prezident Kiska, ale aj časť odbornej verejnosti totiž môžu vytvárať zdanie, že aplikácia konkrétnych ustanovení ústavy nemá byť nikdy chápaná ako vopred premyslený a vážne mienený krok, ale skôr iba ako akýsi podnet k diskusii („nástrel“ možného riešenia), pričom skutočný názor sa sformuje až v jej priebehu. Ústava však v takomto mentálnom režime nemôže fungovať.

Demisia, či v hovorovejšom jazyku vzdanie sa funkcie, či odstúpenie z úradu nemožno zamieňať s politickým apelom, nátlakovým gestom, prípadne upútaním pozornosti. Demisia je skrátka demisiou bez ohľadu na cieľ, ktorý jej podaním minister sleduje. Teda či už ide z jeho strany o politický kalkul, prípadne má na jej podanie osobné dôvody, nič to nemení na jej významovej hodnote a právnych následkoch. Podaním demisie sa vzdal ministerskej funkcie, ktorú zastával.

Ako jednoduchý ilustratívny príklad tejto situácie môže byť cesta výťahom. Keď vo výťahu stlačím tlačidlo s číselným symbolom „4“, očakávam, že ma výťah v krátkom časovom horizonte dopraví na štvrté poschodie. Ak sa stane čokoľvek iné (ocitnem sa na 12. poschodí, zostanem stáť na prízemí,…) nie je to pre mňa dobrá a ani príjemná správa. Reálny stav sa totiž výrazne odchýli od môjho očakávania. Ak by sa takáto situácia zopakovala niekoľkokrát za sebou, pričom výťah by ma vždy dopravil na iné poschodie, stlačenie tlačidla s číselným symbolom „4“ by sa v mojich očiach začalo vyprázdňovať, jeho zmysel by pre mňa prestal mať akúkoľvek hodnotu, pretože by som mu nebol schopný pripísať žiadny konštantný a spoľahlivý následok.

Vo fungovaní štátu toto nebezpečenstvo nie je o nič menšie, skôr naopak. Ak demisia prestane znamenať „vzdanie sa funkcie“, ale bude raz politickou výzvou, inokedy nátlakovým gestom, jej hodnota zanikne. Navyše, na rozdiel od situácie v spomínanom výťahu tu prichádza k vytváraniu neistoty v celej spoločnosti, nielen u konkrétneho jednotlivca, ktorého výťah dopravil na nesprávne poschodie. Rizikom spochybňovania relatívne jednoznačných ústavných zákonitostí môže byť následné „prehodnotenie“ aj iných častí ústavy. Znamená vzdanie sa mandátu poslanca skutočne jeho trvalú stratu alebo sa k nemu poslanec môže do konca 4-ročného funkčného obdobia ešte spätne prihlásiť?

Argumentom odporcov by mohlo byť tvrdenie, že nespochybňujú význam slova „demisia“, ale prezidentovi iba priznávajú právo takúto demisiu odmietnuť. Tým by však tvrdili iba to, že význam slova demisia nespochybňujú oni, ale prezident, čo považujem za rovnako neprijateľné. Prirodzene je taktiež možno namietnuť, že povinnosť prezidenta prijať demisiu nie je v ústave nikde explicitne zakotvená. Hoci je aj v tomto prípade možné argumentovať právne (čl. 2 ods. 2 Ústavy – čo nie je dovolené, je zakázané), odpovedať sa dá aj protiotázkou – Je v ústave zakotvená povinnosť prezidenta vulgárne a oplzlo neoslovovať zahraničného hosťa? Nie je. Znamená to, že tak môže urobiť? Asi sa zhodneme, že nie. Otázka je prečo.

Odpoveďou by mohlo byť, že nielen ústava, ale ani pravidlá slušného správania nikdy nebudú schopné uviesť celú sumu do úvahy prichádzajúcich situácií (a ich riešení), ktoré môžu v živote človeka/spoločnosti nastať. Oboje sú tak do veľkej miery odkázané na každodenné implicitné vyvodzovanie všeobecných pravidiel správania sa, ktorému napomáha skúsenosť, jazyk a osobný hodnotový rámec každého z nás.

Takýto proces nemusí prebiehať iba na úrovni jednotlivca, ale aj štátu. Dôvodom, prečo platí priama úmera medzi vyspelosťou krajín a čoraz väčšou stručnosťou ich ústav je to, čo možno nazvať „predporozumením“. Čím väčší spoločenský konsenzus na význame, obsahu a zmysle jednotlivých inštitútov existuje, tým útlejší môže základný zákon štátu byť. Paradoxne tak ústavy nemusia plniť funkciu „základových kameňov“ danej spoločnosti, ale skôr spresnenie problematických častí fungovania jednotlivých orgánov. Riešením nespočetného množstva všetkých zvyšných situácií je predmet oného predporozumenia, teda toho, ako občania ten ktorý orgán vnímajú aj bez jeho vyčerpávajúcej charakteristiky v základnom zákone štátu.

Nemyslím si však, že náš problém spočívajúci v hľadaní zmyslu „podať demisiu“ je odkázaný na takéto predporozumenie. Ak by akýkoľvek minister na začiatku svojho funkčného obdobia dostal jednoduchú otázku – čo podľa Vás znamená podať demisiu (?) – odpovede by sa zrejme príliš nelíšili – znamená to vzdanie sa/odstúpenie z funkcie, nič viac, nič menej. Neexistoval by teda ani rozpor, ktorého riešenie by bolo nutné v spomínanom predporozumení hľadať.

Ako by prezident (ne)mohol postupovať

Zástancovia názoru, že prezident môže demisiu odmietnuť z prirodzených dôvodov, nebudú poukazovať na možné situácie, ktoré by takýto krok mohol v budúcnosti vyvolať. Práve oni však dokážu najlepšie poukázať na absurdnosť niektorých tvrdení. Netreba pritom zachádzať do úplných absurdností a pýtať sa, či minister, ktorý nechce naďalej vykonávať svoju funkciu, bude do svojho úradu proti svojej vôli každý deň predvádzaný políciou. Nie je to ani náš prípad. Stačí si predstaviť situáciu, keď by demisiu podali naraz piati ministri. Dôvody k takémuto kroku by sa pri každom ministrovi mohli líšiť, ale pokojne by mohli byť aj totožné. Predpokladajme, že prezident by na ďalší deň dve z piatich demisií prijal a tri odmietol s tým, že s prácou ministrov je spokojný a demisia preto podľa neho nemá opodstatnenie. Bolo by takéto riešenie v poriadku? Nevzbudzoval by takýto krok podozrenie, že prezident si vládu prispôsobuje „na svoj obraz“? A bol by prezident nútený svoje rozhodnutie aj zdôvodňovať alebo by mohol rozhodnúť arbitrárne?

Zaznievajú aj názory, že prezident demisii nemôže vyhovieť, ak ju minister stihne (!) vziať späť skôr, než o nej prezident rozhodne. Avšak pri absencii akejkoľvek lehoty na rozhodnutie prezidenta (hlava štátu má konať „bez zbytočného odkladu“) to však v budúcnosti môže vyvolať skôr trápno-humorné situácie, ktoré budú spočívať v doťahovaní, či prišlo k späťvzatiu demisie skôr ako o nej bolo rozhodnuté. Ústava prirodzene neurčuje (keďže nič také ako „späťvzatie demisie“ ani nepozná) akú formu by takéto späťvzatie malo mať. Musí mať takéto oznámenie rovnakú formu ako bola podaná demisia (bude relevantný moment  odoslanie/prevzatia, či fyzického obdržania späťvzatia prezidentom?), alebo bude prípustný aj mail, prípadne SMS správa s krátkym – „demisiu beriem späť“. Kto v prípade pochybností posúdi, či bolo späťvzatie podané riadne a včas? Ústavný súd? V akom konaní?

V prípade viacnásobnej demisie teoreticky môže nastať aj situácia, keď sa všetci tí, ktorí demisiu podali, túto rozhodnú spoločne aj stiahnuť. Predpokladajme, že oznámenie bude prezidentovi doručené práve v momente, keď niektoré demisie už prezident prijal, no o niekoľkých zatiaľ nerozhodol. Majú mať teda tí, ktorí so šťastím stihli informovať prezidenta o späťvzatí demisie výhodu oproti tým, ktorí takéto šťastie nemali, hoci aj oni by už v tomto momente svoje demisie radi stiahli?

Zmyslom azda až príliš zbytočného zachádzania do azda až príliš zbytočných detailov je poukázať na celkom jednoduchú vec. Tváriť sa, že podanie demisie znamená všetko iné, len nie podanie demisie, je smiešne. Tak ako v bežnom živote sa aj v tom politickom môžu veci udiať unáhlene, v zmätku, či  nepremyslene. Riešením však nemôže byť orwellovské predstieranie, že výsledok príkladu 2+2 nemusí vyjsť vždy štyri. Musí. Rovnako aj v prípade podania demisie je čas na premýšľanie, zvažovanie následkov, či akékoľvek iné diskusie limitovaný jej riadnym podaním. Okamihom jej podania je o osude funkcie ministra už rozhodnuté. Prezident je vzhľadom na povinnosť zachovávať riadny chod ústavných orgánov povinný bez zbytočného odkladu takúto demisiu prijať a určiť, ktorý člen vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal.

Elegantné riešenie v prípade demisie podanej ministrom Lajčákom neexistuje. Z pohľadu ústavného práva však existuje v celku jednoduchý postup, ako by bolo možné takúto situáciu vyriešiť. Prezident demisiu prijme a bude očakávať, akú osobu mu premiér navrhne. Ak po vyriešení sporných otázok premiér dospeje k názoru, že tým, kto by mal túto funkciu zastávať, je rovnaká osoba, ktorá sa pred pár dňami tejto funkcie vzdala, nič mu nebráni navrhnúť rovnaké meno opätovne. A hoci takáto priam divadelná etuda v podaní najvyšších ústavných činiteľov by mohla vyznievať smiešne, pre verejnosť by to bol zároveň signál, že ústava a jej pravidlá majú svoju nespochybniteľnú váhu, či sa nám to v danom momente páči alebo nie.

Jakub Neumann

Autor je doktorand na Katedre ústavného práva a teórie práva Trnavskej Univerzity

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie