Denník N

Odchod

Nevadí mi, mám to pod kontrolou…

Stolička, drevená, nízka. Zastrčená v rohu, len tak ledabolo. Sedím a tupo pozerám pred seba. Pohľad neprítomný, prázdny. Akoby v ňom nebola ani štipka záujmu. Opak je pravdou, zbadala som pavučinu. Neviem prečo, ale zaujala ma. Bez pavúka, pán domáci nikde. Pomerne veľká, pri pohyboch vetra sa hýbe. Zosuniem sa zo stoličky, potrebujem detailnejší pohľad. Vlákna, poprepletané všetkými smermi, jemné i pevné. Niečo mi to pripomína, ale to sú už roky. Stojím pri nej, chcem sa jej dotknúť prstom, asi potrebujem vedieť koľko vydrží. Pavúk, už je tu, všetko má premyslené do najmenšieho detailu. Aký je škaredý. Nie, nemám ich rada, nič sa nezmenilo. Som na tom rovnako ako kedysi, pohľad na ich telo mi nerobí dobre. Križiaky, snovačky, strehúne, trasavkovité a ešte viac. Druhy, je ich neúrekom, ani neviem koľko. Vlastne, je mi to jedno, pavúk ako pavúk.

„Dobrý deň, pani Nováková,“ vchádza drobná žena v bielom odeve. Počujem vrznutie balkónových dverí, vidím jej tvár. Príchod do služby, dnes je to poobedňajšia zmena. „Máme sa?“ zisťuje skutkový stav. Usmievam sa, presvedčivý výraz je v tomto prípade dôležitý. „Bez pavúkov?“ pokračuje otázkou. „Samozrejme,“ nahodím široký úsmev s čo najprirodzenejším výrazom. Ešte niekoľko slov, len tak o počasí, aby reč nestála.

Konečne sama, len ja a pavúk. Je tam na sieti. Nevadí mi, mám to pod kontrolou, musím nad ním zvíťaziť. Dokážem to, som o tom presvedčená. Viem, veriť si je veľmi dôležité. Nebudem sa viac trápiť, potrebujem opustiť múry tohto zariadenia. Nechcem mať organizovaný život, všetky tie spoločné aktivity mi vadia. Ďaleko odtiaľto ma čaká môj bytík, malý, útulný.

Veľká hala plná ľudí. Sedím, kontrolujem ich tváre. Víkendové návštevné hodiny. „Ahoj, mami.“ Zdeno, vnímam jeho tvár. Je oholený, takmer dohladka. Akoby mal o niekoľko rokov menej. „Takto je to lepšie,“ ukazujem rukami, čo mám na mysli. „A ty ako?“ odvracia reč. Nechcem, aby sa ma to pýtal, potrebujem odtiaľto vypadnúť. Nikdy som sem nemala ísť, je to jeho vina. Chcel sa ma zbaviť. Keby som nezostala sama, nedopadlo by to takto. Janko by nič také nedovolil. Miloval ma, len ten jeho predčasný odchod.

Izba, biele steny, okno maličké, kdesi vysoko. Ležím v posteli, som rozrušená. Zase tie návštevy. Jednu ruku si triem o druhú, spočiatku trocha, potom viac. Zlé znamenie, už zasa tie pavúky. Je ich plná stena, veľké čierne. Bojím sa, môj hlas je prenikavý, ozýva sa chodbou. „Len pokoj, bude dobre,“ šeptom sa mi prihovára sestrička. Vidím ju, je blízko pri mne. Moja ruka, cítim vpich. „Dáme vám lieky, to pomôže.“

Ticho, nepočujem nič. Žiadne zvuky, len môj dych. Pravá ruka uviazaná, pri posteli stojan. Oči privreté, sníva sa mi. Som spokojná, odchádzam, pomaličky kráčam do môjho bytu.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé. Táto hra ma baví, spätná väzba od vás poteší. Kontakt: blogerdm@gmail.com Čo nenájdete tu, hľadajte na webe: http://darinamatichova.blogspot.com/