Denník N

Tolerancia a solidarita alebo manifest migrantov?

V eseji sa pojednáva o menej obvyklých súvislostiach migrácie, princípoch tolerancie a solidarity. Pozornosť je venovaná niektorým psychologickým aspektom migrácie a v závere Globálnemu paktu z pohľadu autora.

Keď už po prvej vlne nediferencovaných migrantov bolo v Nemecku zrejmé, že multikulturalizmus ako integračný koncept nenapĺňa očakávania, bolo len otázkou času, kedy Merkelová formuluje (po období kvót), iný prístup k migrácii. Z Bruselu zaznelo jej posolstvo Európanom: „Našou budúcnosťou je tolerancia a solidarita“. Prečo o tejto staronovej vízii, ktorú Merkelová predniesla s miernou vášňou na pôde Európskeho parlamentu, treba hovoriť? Aj spod Tatier vidno situáciu, v akej sa ocitli veľké európske krajiny. Kritické množstvo dobromyseľnej ochoty otvárajúcej dvere pre všetkých migrantov sa (nielen) v Nemecku nestihlo nahromadiť toľko, aby dvere zostali dlhšie naplno otvorené. Je utópiou myslieť si, že migrácia zostane bez limitov. Disproporcia medzi ochotou verejnosti k tolerancii a solidarite a množstvom migrantov je značná a zdá sa, že sa zväčšuje.

Aj keď sa nájde vo svete veľa lokálnych autentických prejavov tolerancie a solidarity, stav v mnohých európskych štátoch už dosiahol kritické prahy dané teritoriálnou citlivosťou obyvateľstva na počty migrantom. Idea tolerancie a solidarity „pre všetkých“, deformovaná A. Guterresovým odmietaním prirodzených migračných limitov, je len pokračovaním progresivistickej vízie multikulturalizmu odmietajúcej požiadavky rozumnej regulácie migrácie. Tolerancia a solidarita nesú v sebe silné etické a humanistické konotácie, najmä ak sa týkajú utečencov, čo neplatí u ekonomických migrantov. Globálny pakt však rovnako platí pre obidve kategórie, čo je však v dokumente rozporuplne vyjadrené. Preto – ako aktualizovaný koncept – nepodliehajú až takej kritike, ako multikulturalizmus. Pojmom tolerancia a intolerancia rozumieme tak, ako ich vymedzuje Imrich Vašečka tu.

Pojem solidarita má dlhú a komplikovanú históriu. Léon Bourgeois prvý systematicky rozpracoval koncept solidarizmu v roku 1896 a napriek častej kritike sa pojem sociálnej solidarity udržal po rôznych modifikáciach a dnes sa ako kľúčový teoretický rámec široko používa v rôznych spoločenských odboroch. Solidarita sa spravidla chápe ako súdržnosť sebe rovných. Intuitívne však predpokladáme aj etické a ekonomické významy tohto pojmu, alebo havlovské „solidarizovať s občanmi“.

Len na okraj spomeniem progresivistické ponímanie solidarity. Charles Taylor emeritný profesor McGillovej univerzity v Montreale v článku Solidarity in a Pluralist Age hovorí, že úlohou dneška je udržať pocit intenzívnej solidarity (akú vidíme v etnicky homogénnych škandinávskych štátoch) aj v stále rozmanitejších populáciách. Cestou k zachovaniu solidarity je podľa Ch. Taylora predefinovanie identity. Podľa neho všetky demokratické spoločnosti dnes stoja pred úlohou predefinovať svoju identitu. Dokonca v tom vidí podmienku zmeny politickej etiky a hovorí o politickej etike solidarity, ako podmienke pre porozumenie v diverzifikovaných spoločnostiach.

Mentálne a telesné stopy získané počas života človeka, vrátane genetických (všetky, aj tie, o ktorých nevieme), tvoria našu individuálnu identitu. Túto z princípu (podľa vnútorného zmyslu), nemožno predefinovať; ani stopy, ani identitu, ani bytie, nech ich už chápeme akokoľvek, psychologicky, sociologicky, antropologicky, či dokonca filozoficky. Nemožno ju meniť, ani keď zoberieme do úvahy jej vývojovú variabilitu. Všeobecne, kolektívne a národné identity sú ešte viac odolné zmenám. Keď je ich súčasťou (čo je vždy) mýtus, alebo legenda, môže to byť blbosť, nepohnete s nimi. Skôr naopak, majú tendenciu posilňovať sa a pretrvávať.

Solidarita je významovo široký pojem. Vyvinula sa ako stratégia prežitia medzi blízkymi, ktorí majú spoločnú identitu (s ktorými zdieľame spoločný osud). Len neskôr sa formovali symbolické formy solidarity a solidarita k vzdialeným spoločenstvám ako formy humanitárnej pomoci. Etológ Konrad Lorenz hovorí, že čím väčšia je averzia k členom cudzej skupiny, tým väčšia je súdržnosť vo vlastnej skupine. Solidarita a tolerancia sú vo vzťahu, ktorý ma regulačnú funkciu vzhľadom k spoločenským a právnym normám. Napríklad, možno byť solidárny a súčasne funkčne netolerantný, ak sa poruší norma.

Mimochodom, postoje k migrantom sa formujú zložito – psychologicky sa jedná o komplexný fenomén. Napríklad, verbálne prezentovaný názor sa nemusí zhodovať s našim skutočne zvnútorneným (psychologicky, motivačne platným) postojom. Ten je vyskladaný z troch viac či menej premenlivých psychických faktorov a to kognitívneho, emocionálneho a hodnotiaceho, ktoré postoj jednak dynamizujú, jednak ukotvujú v hodnotovej, emocionálnej a motivačnej štruktúre osobnosti. Samozrejme, postoje sa vždy formujú v určitých kultúrnych a spoločenských rámcoch a sú závislé na štruktúre a vlastnostiach osobnosti.

Komplexnosť postoja spôsobuje – nech to znie akokoľvek čudne – že často ani sami presne nevieme, aký máme postoj k nejakej dôležitej téme, problému či udalosti (trest smrti, potraty, antisemitizmus, homosexualita, migrácia, a pod.). Skúste v dvoch-troch vetách formulovať svoj postoj k uvedeným témam a zistíte, že nestačí jednoduchý súhlas alebo nesúhlas; vždy sa vyskytne množstvo argumentov pre a proti (o ktorých treba diskutovať). Dôležité je vedieť, že postoje motivujú správanie. Ani zmena názoru, ešte neznamená, že niekto zmenil postoj. V postoji (napríklad k migrantom) sa totiž premietajú aj nevedomé tendencie a rôzne komplexy, ktoré sú zdrojom emocionálnych hodnotení a pri rozhodovaní môžu zavážiť viac ako racionálny názor. Obranné postoje (protimigračné) sú v tomto prípade aktivované vo verejnosti takpovediac, naprázdno a – čo je horšie – so zodpovedajúcimi emóciami udržiavajú časť spoločnosti v stave napätého očakávania s negatívnymi anticipáciami. Psychosociálne škody sú nedozerné, pretože sa umelo udržiavajú nízke prahy teritoriálnej citlivosti (nízka tolerancia) a vysoké úrovne napätia v spoločnosti. Takouto cestou sa spoločnosť polarizuje, unavuje a demoralizuje, čím sa zvyšuje jej zraniteľnosť.

Promigrační politici a aktivisti veľmi pohotovo označujú odporcov nediferencovaného prijímania migrantov za xenofóbov, islamofóbov a pod., ignorujúc fakt, že vo veľa štátoch neregulovaná migrácia viedla k problémom – od lokálnych konfliktov, až po preskupovanie politických síl štátov so sprievodnou nestabilitu spoločnosti. Je teda veľa dôvodov v prospech diferencovanej a regulovanej migračnej politiky. So zvyšujúcim sa počtom sa celkovo zvyšujú nároky na štáty (nevynímajúc dopady u obyvateľov a ich rozdielnu citlivosť na migráciu), o čom progresívni a nekritickí zástancovia nediferencovanej promigračnej politiky akoby nemali celkom jasnú predstavu, i keď príkladov zlyhaní a konfliktov je vo svete nadbytok.

V cieľových krajinách práve tento rok zisťujú, že účinná pomoc migrantom je limitovaná a zmeny v kritériách (Švedsko, Dánsko, Rakúsko, Itália ) potom vedú k dosť nepopulárnym obmedzeniam. Otvorenou témou zostáva, či cesta obetovania sa („našou budúcnosťou je tolerancia a solidarita“), nie je voľbou plynúcou z pocitov viny a úzkosti z toho, že odmietnutie (neprijatie) by znamenalo riskovať vážne konflikty. Ústretové prijímanie je teda vyhnutie sa konliktu „tu a teraz“ a jeho oddialenie a pretransformovanie na nejakú variantu konfliktu kultúr v budúcnosti (tu som nemal na mysli len S. Hungtingtona).

Na znížení bezpečnosti (ontologickej istoty podľa A. Giddensa) v Európe sa výrazne podieľa neregulovaná masová migrácia a slabo integrované komunity migrantov druhej a tretej generácie. Z posledných dní možno uviesť správu o bezpečnostnej situácii v Čechách (kde nedávno oficiálne oznámili dvanásť migrantov) a popis situácie vo Francúzsku. Moslimské komunity neprichádzajú do cieľových krajín preto, aby sa nejako integrovali podľa ťažko prehľadného komplexu jazykových, kultúrnych a spoločenských požiadaviek. Jozef Lenč v štúdii Islam a moslimskí migranti na Slovensku a v Európe v zborníku Migračná politika národných štátov (Štefančík R., Lenč, J. 2011) píše, že výzvy k migrácii moslimov vychádzajú priamo z podstaty islamskej vierouky, citujúc verš zo súry an-Nisa: “Ktokoľvek sa vysťahuje kvôli ceste Božej, ten nájde na zemi mnohé iné možnosti a priestory“. Lenč štúdiu rezumuje zistením, že moslimovia „Chcú žiť islamom a byť Európanmi“. Problémom je napríklad, že výskyt antisemitizmus u moslimov je podľa výskumov niekoľkonásobne vyšší v porovnaní s domácim obyvateľstvom, dokonca aj u detí. Vzhľadom k vysokému percentu výskytu antisemitizmu v Európe, je jeho import moslimskou migráciou a počtu moslimov v Európe (odhad v roku 2016: 25, 8 mil.), pri súčasných stúpajúcich trendoch, prognosticky nepriaznivý faktor.

Migrácia je teritoriálne správanie. Kolektívna obranná reakcia na prienik do teritória je prastarý základný inštinkt a z veľmi dobrých dôvodov funguje v rôznych obmenách dodnes. Samozrejme, sila a charakter obrannej reakcie sú podmienené aj historicky a kultúrne. Stačí, ak sa do pokojného mestečka na západnom Slovensku nasťahuje 120 Srbov migrujúcich za prácou v blízkej automobilke a môžete naživo pozorovať čo sa bude diať, čo všetko sa začne meniť. Pri prvom prieniku migrantov a utečencov do viacerých francúzskych miest bolo bežné, že domácim neprekážali migranti, ale to, že sa usadili v parkoch a že bol nedostatok toaliet. V podstate bol z toho skôr komunálny ako migračný (teritoriálny) problém. Normálne sú ľudia solidárni a tolerantí vo svojom priestore, keď je to potrebné a žiadané kultúrnym vzorom. Aká je aktuálna situácia vo Francúzsku popisuje Guy Milliére tu.

Súdny dvor EÚ v Luxemburgu nedávno rozhodol, že krajiny EÚ nesmú vyplácať azylantom s časovo obmedzeným povolením k pobytu nižšie sociálne dávky ako svojim vlastným občanom. Takže spolková krajina Horné Rakúsko (ktorá znížila migrantom dávky, ktoré si potom migranti úspešne vymohli súdnou cestou), bude musieť zmeniť svoje rozhodnutie a zvýšiť dávku z 526 € na pôvodných 921 €. Rozdiel medzi občanom a azylantom v tejto veci súd prakticky zrušil.

Dlhšiu dobu sledujeme dianie v susedných krajinách s istým napätím, lebo sa z nich valia na náš slovenský ostrov samé negatívne informácie o ich politickej rozdelenosti a smerovaní. Pred voľbami aj po voľbách, prakticky stále, sme v stave ostražitej bdelosti k nejakým voľbám – nie tak dávno vo Švédsku, potom v Taliansku, s trvalou pozornosťou k Nemecku. Výsledok volieb môže radikálne zmeniť migračnú politiku vo väčšine európskych štátov zo dňa na deň. Nemecku však analytici neočakávajú najbližšie dva roky podstatné zmeny. Všetky zmeny a očakávania súvisia s migráciou, čo určuje výsledky volieb.

Samozrejme, situácia v Nemecku nás zaujíma naviac. Východní Nemci majú problém s naštrbenou identitou, jej národnou disociáciou a skúsenosťami z dvoch totalít; časť západných Nemcov zas sublimuje svoje temné historické rezíduá do utópií kompenzujúcich svoje osudové tiene. Prejavuje sa to nadprirodzeným odhodlaním zvládnuť migračný nával a následné nemalé súvisiace problémy. Tolerantné a solidárne postoje verejnosti k migrantom však ochabujú a zužujú sa na rutinu potrebnú na fungovanie spoločnosti. „Islam patrí k Nemecku“ povedal nedávno spolkový minister vnútra Hans Seehofer, a to ešte poriadne nedozneli jeho kritické slová k neregulovanej migrácii. V nejakom bode sa mentálne a historické príčiny kritických udalosti stretávajú (splývajú, pretínajú). Ten bod je ako gordický uzol v historickom povedomí, ktorý sa povojnovým nemeckým lídrom a teraz aj Merkelovej, nedarí pretnúť.

Možno tu niekde treba hľadať zdroj sublimačného úsilia, ktoré vyústilo do Merkelovej projekcie: „Našou budúcnosťou je tolerancia a solidarita“. Tieto slová boli adresované Európanom, nie Nemcom. Vyriekla ich Merkelová, nie Jean-Cloud Juncker. Merkelová nemohla priamo povedať, že budúcnosť Európy vidí v obetovaní sa, ku ktorému tolerancia a solidarita, ak by mali napĺňať budúcnosť Európy, nevyhnutne smerujú.

Merkelová v nadácii Konráda Adenauera v Berlíne prehovorila k téme Parlamentarizmus medzi globalizáciou a národnou suverenitou: „Národné štáty dnes musia – hovorím, mali by dnes byť ochotné odovzdať suverenitu“. Dodala, že „prirodzene, riadnym postupom“. Tieto slová z úst kancelárky odzneli za účasti Macrona, ktorý ju, samozrejme, podporil (Die Welt, 21. 11.). Na pôde Bundestagu vášnivo obhajovala predovšetkým pakt OSN o migrácii – dokonca aj proti kritike zo svojich vlastných radov. Migračnú zmluvu OSN podporuje v „historickom kontexte“ (Die Welt, tamtiež). Citované slová zdvihli zo stoličky nielen nacionalistov.

Od nemeckej kancelárky bolo odvážné sublimačne projektovať budúcnosť Európy do vízie tolerantných a solidárnych Európanov k špecifickým skupinám. Takéto zanietené posolstvá sme od nej ešte nepočuli, tak ako sme (ani v náznaku) nepočuli slová o odovzdávaní suverenity národných štátov.

Spomínané Merkelovej nasmerovanie môže byť vnímané ako pobádanie verejnosti vytrvať v tolerancii a solidarite k utečencom aj migrantom, čo časť verejnosti môže spájať s bezpečnostným rizikom, pretože sa nenapĺňa ani integračný naratív, ale skôr postupné (a predpovedané) poznanie, že integrácia migrantov viazne, nielen u nových, ale aj usadených skupín migrantov a objavili sa úvahy, do akej miery je vôbec možná. Aj tí úspešnejší v integrácii, vytvárajú často komunity okrajových ľudí. Pôvodná identita sa relativizuje, nová sa formuje len pomaly, ak vôbec.

Občas sa tento stav označuje ako vykorenenosť (osobnosti). Je to hrozné slovo. Ak si však predstavíme, že predmigračný stav bol jednou veľkou frustráciou, hrozbou a často traumou, potom pomigračná situácia je dvojnásobnou frustráciou a hrozbou a slovo vykorenenosť nie je dostatočne hrozné. Je to čisté nešťastie mentalizované ako likvidácia ega, aj bez bomby nad hlavou a suchom pod nohami. Aspoň že svoje nešťastie prežijú v relatívnom bezpečí. Problém je v tom, že najľahšou a najkratšou cestou ako reparovať a posilniť ego je radikalizácia (nemám tu na mysli len jej militantné formy). Potvrdzuje sa, že adaptačné mechanizmy sú tesnejšie naviazané na etnické a náboženské identity a kultúrne vzory správania, ako sa predpokladalo. Dokonca by sa dalo povedať, že sú s nimi totožné. Čím sú tieto väzby tesnejšie, tým ťažšia je adaptácia migranta. Tento mechanizmus však sociálna psychológia a iné humanitné vedy poznajú už zopár desaťročí, čo sa však nedostalo do uší politikov.

Merkelová sa pred odchodom z predsedníckej funkcie CDU priklonila k ľavicovému spektru, ktoré v poslednej dobe akoby chcelo pre Európanov inú Gaussovu krivku, možno nejakú priamku, v ktorej by sa neskrývali žiadne tajomstvá a nerovnosti medzi ľuďmi (najmä iritujúca príjmová nerovnosť). Paradoxne, čím viac tolerancie a solidarity je objektívne potrebné (lebo tak si to vyžaduje situácia, reagovať napríklad na migráciu), tým viac sa javí svet ako nespravodlivejší, nerovnosť medzi ľuďmi sa prehlbuje, je viac konfliktov, viac ublížených a trpiacich. (Prehlbuje sa však aj rozdiel medzi každodennou skúsenosťou a štatistikami, ktoré často vyvracajú negatívne hodnotenia v spoločnosti). Tolerancia a solidarita, ako to dobre vedia tí, ktorí boli autenticky solidárni (v teréne), vyčerpáva energiu, prostriedky, čas a pritom dáva len prchavé uspokojenie. Masová migrácia prináša dlhodobo provizórne podmienky pre život, nemálo konfrontácií, emociálne vypätých a traumatizujúcich skúsenosti, nezriedka pocity márnosti a frustrácií u pomáhajúcich.

Migrácia je súčasťou ľudskej historickej skúsenosti a my sme si vedomí, že je zdrojom prosperity, inovácií a udržateľného rozvoja v našom globalizovanom svete a že tieto pozitívne vplyvy možno optimalizovať zlepšením riadenia migrácie. Väčšina migrantov po celom svete dnes cestuje, žije a pracuje bezpečným, usporiadaným a normálnym spôsobom.“ (Globálny pakt, 8. bod preambuly). Tento idealizovaný obraz stavu migrácie vo svete skôr odráža Guterresove socialistické predstavy a ciele „…donútiť Európu, aby prijala viac migrantov“ a „….musíme Európanov presvedčiť, že migrácia je nevyhnutná a že sú to práve multietnické, multikulturálne a multináboženské spoločnosti, ktoré vytvárajú bohatstvo…“, to Guterres povedal na Lisabonskom summite „Európska vízia“ v novembri 2016, predtým ako sa ujal funkcie generálneho tajomníka OSN.

Ak má byť budúcnosť plná tolerancie a solidarity, ktoré budú inštitucionalizované (ak by sa teda Globálny pakt mal realizovať), tak sa môžu vytratiť alebo oslabiť tieto tradičné humánne postoje a stratégie, na ktoré nás Merkelová upriamovala. V texte Globálneho paktu cítiť kultúrnu vzdialenosť (miestami až nadradenosť) k európskej tradícii solidarity a tolerancie. Aké pohnútky a motivácie viedli Merkelovú k tomu, že (v časovej korelácii s tvorbou a prijímaním Globálneho paktu) v závere premietla budúcnosť Európy do týchto dvoch slov s bezhraničnými konotáciami? Tolerancia a solidarita sú v prvej línii humánnych postojov k utečencom. Sú to žiadané a oceňované cnosti. Sú to vlastnosti a postoje, ktoré niekto buď má, alebo nemá. Sú to akty, činy, nie prázdne gestá, alebo len dobré úmysly. V tom je ich morálna sila a hodnota. Povedané platí, ak sú tolerancia a solidarita autentické. Migrantom sa v západných krajinách dostalo viac tolerancie, solidarity a nezištnej podpory, ako inde vo svete. Bolo však len otázkou času, kedy migrácia bez limitov, aj pri poklese počtov, vyvolá potrebu kontroly a zavedenie prísnejších kritérií pobytu, prakticky v celej západnej Európe a v Škandinávii, nezávisle na nejakých iniciatívach OSN.

Ak nadviažeme na vyššie položenú otázku, jej druhá polovica znie, či otvorenie dverí dokorán miliónu migrantov bol prejav solidarity a tolerancie, alebo zlyhaním základného teritoriálneho inštinktu? Možno sa povzniesť nad otázku legality a legitimity otvorenia hraníc v tomto výnimočnom prípade? Na tieto otázky nemáme odpovede, máme však v rukách GCM, ktorý sa pri bližšom prezretí vidí byť len pokračovaním a rozšírením prieniku migrantov do Nemecka v roku 2015, pokračovaním v globálnom merítku, nie preto, aby sa to neopakovalo, ale preto aby sa migrácia uľahčila.

Dokument OSN Globálny rámec o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii (skratka GCM; slovo rámec je nepresný preklad anglického compact, ktoré sa skôr prekladá ako pakt, zmluva, dohoda), vyvolal veľa pochybností a kritiky. Odmietnutie GCM krajinami V4, s odvolaním sa na 1) právnu záväznosť GCM a 2) obavy z legalizovania nelegálnej migrácie, je väčšinou hodnotené ako pokračovanie procesu izolácie a dištancovania sa od spoločných riešení problémov migrácie. K právnej záväznosti GCM europoslanec Tomáš Zdechovský hovorí, že „deklarácie nezáväzne skutočne sú, slovom pakt je už ale myslená zmluva, podľa člena Stáleho rozhodcovského súdu v Haagu docenta Vladimíra Balaša, už teraz o medzinárodnú zmluvu skutočne ide a mala by tak byť nadradená českým zákonom, podobne ako to bolo u iných zmlúv od OSN“.

Podobne Marián Kechlibar cituje odborníka na medzinárodné právo Matthiasa Herdegena, ktorý píše, že „tento druh zmlúv, aj keď právne nezáväzný, slúži ako „soft law“ štandard, v línii ktorého sa budúce zmeny zákonov majú tendenciu vyvíjať sa a že právne následky rozhodne mať bude.“ Kechlibar dodáva ,že „toto všetko malo podletieť pod radarom verejnosti. Nebyť internetu, mohla mať táto taktika úspech. Toto je jeden z dôvodov, prečo som proti konštrukcii obrých nadnárodných politických štruktúr; sú natoľko vzdialené od obyvateľstva, že je ťažké nad nimi vykonávať efektívny občiansky dohľad.“ Povedané platí aj na Slovensku. Autori a manažéri GCM s Európou dostatočne neprejednávali a nevysvetlili, na čo upozornil aj europoslanec E. Kukan. Verejná diskusia bola krátka a neinformovaná. Preklad textu GCM bol k dispozícii neskoro.

Ján Klučka, bývalý sudca Súdneho dvora EÚ, publikoval v Denniku N odlišný názor na platnosť Globálneho rámca a podrobne vysvetľuje prečo ho treba chápať ako „široko a detailne koncipovaný nezáväzný dokument rámcovej povahy v oblasti medzinárodne migrácie“ a ďalej „Skutočnosť, že nejde o právny dokument, potvrdzuje tiež jeho ,politická terminológia,“. V oficiálnom stanovisku nemeckej vlády sa uvádza, že GCM „je koncipovaný ako právne nezáväzný, ale politicky zaväzujúci“.

Mimochodom, GCM sa v Marrákeší nepodpisuje, nehlasuje sa, stačí prítomnosť dvoch tretín členských štátov OSN. GCM je uzavretý text a ako povedal F. Šebej, bude prílohou rezolúcie Valného zhromaždenia OSN. Podľa Jana Schrotha z Medzinárodnej organizácie pre migráciu sa v Marrákeši môže stať, že keď sa objaví veľa výhrad, tak sa v procese môže pokračovať. Poslanec Marek Benda (ODS) vyslovil v Salóne posledného čísla Týdeník Echo názor, že Lájčák, ako predseda Valného zhromaždenia, svoj podiel na GCM „rozhodne doma na Slovensku veľmi nekonzultoval a predpokladám, že ani v OSN nechodil na jednania so slovenskou pozíciou“. No, vyzerá to tak. Keď sa niekto nezainteresovaný snaží sledovať celý proces tvorby záväznej medzinárodnej zmluvy VZ OSN, zistí veľký demokratický deficit v celom procese. Možnosti ako môžu štáty zmluvu ovplyvniť – k tomu sa drvivá väčšina vládnych politikov ani len nepriblíži.

Všeobecná deklarácia ľudských práv vymenúva a popisuje základné ľudské práva, medzi ktoré migráciu nezaraďuje; deklaruje sa právo opustiť ktorúkoľvek zem, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny. Právo byť prijatý v ktoromkoľvek štáte sa nedeklaruje. Samozrejme, deklarácia prijatá 10. decembra 1948, bola ovplyvnená situáciou po 2. svetovej vojne, v období masívnych presunov ľudí. GCM hovorí o migrácii, ako o základnom ľudskom práve. Napriek tomu, že nedávno zvláštna splnomocnenkyňa OSN pre migráciu Louise Arbour poprela, že by se migrácia mala stáť ľudským právom, GCM doslova uvádza: „Uprchlíci a migranti majú nárok na rovnaké všeobecné ľudské práva a základné slobody, ktoré musia byť vždy rešpektované, chránené a splnené.“ (Preambula, odsek 4). Europoslanec Tomáš Zdechovský si myslí, že z „paktov vyplýva, že migrácia je základným ľudským právom každého človeka – a tým rozhodne nie je“. Treba pripomenúť, že v GCM sa jedná o ekonomických migrantov, ktorých je väčšina, presné údaje však nie sú k dispozícii.

GCM sa expressis verbis nikde neopiera o európske princípy solidarity a tolerancie. K migrácii – ako k definujúcej črte globalizovaného sveta – pristupuje GCM v terminológii ľudských práv, byrokratického manažmentu (vertikálne a horizontálne riadenie procesov), čomu zodpovedá aj jazyk dokumentu. GCM sú princípy tolerancie a solidarity nahradené inštitucionalizmom a dôrazom na ľudské práva. GCM oslovuje štáty, Merkelová skôr poslancov a občanov. V GCM je tolerancia a solidarita nahradená neustálym odvolávaním sa na ľudské práva v každom aspekte legálnej migrácie; uľahčuje, znižuje riziká, zabezpečuje poradenstvo a služby.

Nebude prehnané označenie GCM za ponuku all inclusive alebo full service pre migrantov. Na takéto medzinárodné dokumenty zvyknú potenciálni migranti reagovať vycestovaním. Že sa ekonomickí migranti začnú dovolávať GCM, bude po Marrákeši len otázkou času. Na dôležité aspekty GCM upozornil Daniel Kaiser v článku Globálne prerozdeľovanie ľudí (Tydenik Echo), poukazujúc na fakt, že ekonomickí migranti sú postavení na úroveň politických azylantov a utečencov pred vojnami, v čom vidí radikálny potenciál paktu a jeho výbušnosť. Vo svojej analýze upriamuje pozornosť na cieľ. č. 17, ktorý dešifroval ako „najtemnejší bod celého katalógu požiadaviek, ktorý by mal znepokojiť vyznávačov slobodnej diskusie (…) Vlády sa tu zaväzujú stíhať tzv. hate speech a podporovať takú verejnú diskusiu o migračnej politike, ktorá ´bude stáť na preukázaných faktoch´ (…) zastavení verejných financií ´pre médiá, ktoré systematicky podnecujú netoleranciu, xenofóbiu, rasizmus a ďalšie formy diskriminácie migrantov´ (…). Kto vie, ako voľne sa dnes vykladajú pojmy ako tolerancia alebo diskriminácia, mal by si už dopredu robiť starosti o slobodu slova“.

Samotná myšlienka prijímať nejaký GCM so široko formulovanými požiadavkami a smernicami pre reguláciu migrácie, samozrejme so všetkými atribútmi univerzálnosti, je nesená ideológiou prospešnosti migrácie pre každého, rôznych prínosov a predpokladom integrovateľnosti migrantov. O aké údaje a tvrdé dáta sa opiera tento predpoklad, nevedno. V GCM sa skôr jedná o vytvorenie trvalej pripravenosti na inštitucionalizáciu migrácie a presadzovanie promigračných postojov, ako podmienky pre úspešné prispôsobenie sa budúcej migrácii (ktorá je „samozrejmá“ a „vždy tu bola“).

Ako si autori GCM predstavujú jeho účinnú realizáciu? „(…) prostredníctvom posilnenej medzinárodnej spolupráce, revitalizovaného globálneho partnerstva a v duchu solidarity, opätovne potvrdzujúc ústredný charakter komplexného a integrovaného prístupu na uľahčenie bezpečnej, usporiadanej a legálnej migrácie a uznávajúc, že všetci sme krajinami pôvodu, tranzitu a cieľa (…), prostredníctvom posilnenej bilaterálnej, regionálnej a multilaterálnej spolupráce a revitalizovaného globálneho partnerstva v duchu solidarity.“ Cieľom GCM je vytvorenie trvalej pripravenosti prispôsobiť sa budúcej migrácii (ktorá je „samozrejmá“ a „vždy tu bola“).

Prvé hodnotenie uplatňovania GCM v praxi urobí Medzinárodné fórum pre posudzovanie migrácie v roku 2022 a potom každé štyri roky. GCM, formulovaný v hybridnom byrokraticko-politicko-direktívnom jazyku, je ukážkou splynutia ideologického balastu a modelovania opatrení na uľahčenie migrácie (ako sa ukázalo, najmä smerom do Európy). Čitateľ (normálne sa takéto texty dobrovoľne nečítajú), keď sa dostane k poslednému slovnému spojeniu „…revitalizovaného globálneho partnerstva v duchu solidarity“ v záujme zachovania čitateľského optimizmu a schopnosti kriticky myslieť, už nebude chcieť ďalej nič vedieť. GCM „ponúka 360-stupňovú víziu medzinárodnej migrácie“.

Na prvý pohľad pri takomto perimetri niet úniku. Lenže to je ideologický perimeter; skutočné parametre migrácie a záujmy cieľových štátov majú s nim máločo spoločné, bez ohľadu na to, či GCM prijímajú alebo neprijímajú. Dokument však dáva odpoveď na otázku, kto by sa mal prispôsobiť (očakáva sa, že aktívne), aby ekonomická migrácia fungovala podľa vzoru GCM. Na to, čo sa premietne z GCM do legislatívy EÚ platnej aj pre nás, a potom do národných legislatív do roku 2022, si budeme musieť počkať. Proces sa udeje aj bez nás, ani nebudeme vedieť ako.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Pavel Krivulka

Od 1974, po skončení štúdia na Filozofickej fakulte, som pracoval do 1996 ako klinický psychológ na psychiatrickom oddelení. Od 1996 do 2011 v súkromnej praxi. Odvtedy som na dôchodku. Žijem v Rimavskej Sobote. Mám dve vnučky a vnuka.