Denník N

Daňové a odvodové úľavy pre regióny?

Eduard Klena, Guards.
Eduard Klena, Guards.

Je veľmi lákavé hovoriť o podpore zaostávajúcich regiónov automatickými úľavami a zabúdať na výdavkové nástroje štátu. Takáto debata by asi bola marketingovo vďačná, ale obávam sa, že regiónom by veľa dobrého nepriniesla. Skratky totiž neexistujú, treba robiť veci poriadne.

Daňové prázdniny, odvodové úľavy, oboje veľmi príťažlivé pre zaostávajúce regióny, veď kto by nechcel zľavy, zvlášť, keď sú zadarmo? Lenže úpravami na príjmovej stránke rozpočtu sa vraciame k omnoho zásadnejšej debate o našom štáte, o fungovaní jeho výdavkových politík, o politikách na zvyšovanie životnej úrovne v regiónoch a o našich ambíciách.

Štát má svoje úlohy, na plnenie ktorých potrebuje peniaze. Svoje úlohy si môže plniť lepšie, či horšie, efektívnejšie, či menej efektívne, každopádne, štát formuluje svoje výdavkové politiky a svoje príjmové politiky. Medzi výdavkami sú aj financie potrebné na zabezpečenie solidarity medzi regiónmi, ktorým sa práve darí viac a tými, ktorým sa práve darí menej. Solidarita nie v zmysle almužny, aj keď aj tá je potrebná a samozrejmá, ale v zmysle investícií do rastu založenom na využívaní a rozvoji vnútorných zdrojov. Možno to znie trochu zložito, ale to je princípom solidarity, ktorá je jadrom transferu miliárd eur z bohatších európskych štátov na Slovensko – udržateľný blahobyt vychádza z toho, čo tu máme a čo dokážeme s pomocou šikovných hláv zužitkovať.

V ekonomickom jazyku by som povedal, že maximalizácia bohatstva štátu nie je možná bez maximalizácie bohatstva jeho regiónov, pričom je potrebné brať do úvahy aj všetky čisté výnosy zo súvisiacich sociálnych a politických väzieb. Koniec.

Nevieme robiť výdavkové politiky. Je zrejmé, že kvalita verejných služieb a statkov je často mizerná, minimálne príliš často nie taká, aká by asi mala a mohla byť. Nefungujúca doprava, školstvo a zdravotná starostlivosť sú len tri príklady oblastí, ktoré privádzajú ľudí do zúfalstva a firmy k nižšej konkurencieschopnosti. Vo všeobecnej frustrácii sa môže zdať, že jediným riešením ako sa pohnúť dopredu je úplne zabudnúť na výdavky štátu a starať sa len o znižovanie jeho príjmov. Heslo Čím menej dáme štátu, tým lepšie, je jednoduché, populárne, ale, žiaľ, aj nerozumné. Lebo ak nepotrebujeme štátne výdavky, tak potom odmietame aj štát, v ktorom by sme sa cítili doma a v ktorom by sme sa tešili ekonomickým výnosom z rozsahu a zo spolupráce.

Rezignácia na výdavkové politiky nie je rozumná. Marketingovo je asi príjemné bojovať za nízke sadzby dane a odvodov, aj keď to trochu páchne starinou. Je to kampaň o niekoľkých číslach, o tom, že každému ostane viac peňazí vo vrecku a je to niečo, čo sa aj dá pomerne rýchlo splniť. Druhou stránkou je, že bez zvýšenia efektívnosti a cielenia výdavkov musia byť nižšie príjmy štátu nahradené vyššími výdavkami domácnosti – takže marketingom im (nižšej aj strednej vrstve) zároveň z vrecka vyťahujeme peniaze na vyššie cestovné do práce, drahšie bývanie, zdravotníctvo, školstvo… Áno, nie je to na prvom mieste o peniazoch, ale o múdrej správe, pričom príkladov máme dosť hneď za rohom, vo Viedni.

Ako má región bohatý na klimatické podmienky, pôdu a pracovnú silu rozvíjať poľnohospodárstvo, potravinárstvo a cestovný ruch, keď mu ukradneme dotácie zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky? Ako sa majú rozvíjať domáce malé podniky, keď naša podpora smeruje k veľkým firmám a pre malých máme len administratívnu záťaž, lebo peniaze na jej zjednodušenie opäť niekto ukradol? Ako sa má zamestnanec dostať do práce, keď nie sme schopní postarať sa ani o cesty, ani o železnice, a z autobusov a vlakov sme vytvorili oligopoly? Ako máme rozvíjať inovácie a výskum vo spracovateľskom priemysle, keď zo škôl a z detí sme urobili kasičku na peniaze? To sú príklady výdavkových politík, ktoré je potrebné zmeniť čím skôr, inak nemáme budúcnosť.

Výhodou výdavkových politík je, že ich vieme nielen smerovať na konkrétne opatrenia do konkrétnych území, ale štát má aj obrovské možnosti získať najlepších expertov, má k dispozícii svoj administratívny aparát a má možnosť svoje rozhodnutia aj účinne vymáhať. Len musí byť dobre spravovaný.

Príjmové politiky – prečo nie. Od začiatku tohto storočia sme ako spoločnosť prijali tézu, že príjmové pravidlá majú byť čo najjednoduchšie a nemajú mať žiaden iný cieľ, ako výber príjmov. Prvá časť sa nám možno nedarí tak, ako by sme chceli, čo je dané aj objektívne, vývojom nových spôsobov obchádzania zákona, aj nedostatočným zdôrazňovaním potreby predvídateľnosti podnikateľského prostredia. To druhé sa nám darí asi viac – rôzne úľavy sa poskytujú cielene (napr. investičnými stimulmi), alebo sú na strane výdavkov (sociálna a rodinná politika). Otázka úľav zabudovaných priamo na strane príjmov je ale úplne legitímna a opodstatnená, pokiaľ toto je ten najefektívnejší spôsob na dosiahnutie daného cieľa.

Daňové a odvodové úľavy pre všetkých v najmenej rozvinutých okresoch? Automatické, jednoduché, zrozumiteľné, spravodlivé – ak je okres zapísaný do zoznamu NRO, všetci zamestnanci tam budú šťastnejší, lebo dostanú mzdy vyššie o čiastku neodvedenú štátu. Potiaľ to znie ako raj na zemi, čert sa však ukrýva v detailoch.

Poznanie problematiky by malo predchádzať vyhláseniam o (príjmových) reformách. Každý dobrý úmysel je dobré podrobiť skúške realitou: po prvé, prečo by sa úľavy mali týkať len NRO? Veď sú aj iné územia na Slovensku, kde je potrebná sústredená podpora rozvoja. Sú to napríklad územia spadajúce medzi dva – tri bohatšie okresy. A vôbec, (po druhé), prečo by sme mali ísť na úroveň okresov, ktoré ktosi zo zištných dôvod kedysi zakreslil bez hlbších ekonomických argumentov? Po tretie, zmení sa situácia v okresoch zvýšením platu o 50 eur mesačne? Potrebujú firmy znížené odvody, ak už dnes majú nedostatok zamestnancov? Po štvrté, dostanú úľavy aj firmy, ktoré sídlia v inom okrese, ale zamestnávajú ľudí z NRO (už len preto, že daný okres je naozaj rozlohou malý)? A zamestnanci, ktorí dochádzajú za prácou do susedného okresu? Lebo NRO netvoria súvislý celok oddelený od zvyšku Slovenska. Po piate, ako pomôžeme živnostníkom, ktorých je práve v NRO najviac? Po šieste, zabránime špekuláciám, napr. prepusteniu zamestnancov v jednom okrese a ich nabratie v NRO? Po siedme, ako rýchlo vieme takéto opatrenie reálne naštartovať a aká je pravdepodobnosť, že reálne bude mať pozitívny efekt? Po ôsme, pri diskusii o úľavách, nezabudne sa na iné, rýchlejšie a efektívnejšie formy podpory? A tak by sme sa mohli pýtať ďalej.

Problémom regiónov nie sú dane. Regióny majú všetky predpoklady, aby boli bohaté, potrebujú však lepšiu správu orientovanú na výsledky a blahobyt aj na miestnej, aj na národnej úrovni. Bez správy (to je tá populárna governance) nepomôžu ani úľavy, ani peniaze. Podnikatelia v regiónoch potrebujú rozviazať ruky – potrebujú ľudí, ktorí prinášajú nápady, inovácie a aplikovateľný výskum a potrebujú funkčné inštitúcie a regulácie, ktoré im nie sú na prekážku, ale pomôžu im rásť a konkurovať. Ľudia potrebujú nielen pracovať, ale potrebujú hlavne žiť, potrebujú mať prístup k vzdelaniu, zdravotníctvu, doprave, kultúre, športu, zábave, atď., lebo inak odídu. A všetci potrebujú zem, ktorá je stále viac synonymom životného prostredia, vodozádržných opatrení, cestovného ruchu, zdravých potravín a domáceho spracovania dreva.

Máme akúsi záľubu potichu experimentovať. Bez veľkých debát so zainteresovanými skúšame rôzne unikátne cesty namiesto toho, aby sme použili overené postupy z iných štátov. Ako politický marketing je prísľub daňových úľav pre vybrané územia asi dobrý, zvlášť, ak ho bude v koalícii strán takmer nemožné presadiť. Aj kvôli tomu, že odvodové príjmy dnes tvoria podstatnú časť celkových rozpočtových príjmov, takže akékoľvek experimentovanie v tejto oblasti bude riskantné. Alebo bude potrebné hovoriť o celkovej zmene štruktúry daní, napr. zvýšenia daní z nehnuteľností a dedičských daní a celkového zníženia odvodov pre všetkých, zvlášť ľudí s nižšími príjmami na celom Slovensku. Čo by som teda navrhoval?

Niet skratky, treba robiť veci poriadne. Poznanie problematiky neustálou komunikáciou so samosprávami je asi číslo jedna. Štát vie okamžite poskytnúť zaostávajúcim lokalitám expertnú pomoc a vie im poskytnúť aj štartovacie – cielené dotácie bez zbytočnej byrokracie (ak chce – o tom bude zvláštny blog), to je číslo dve. Štát zároveň nemôže rozvíjať všetky odvetvia hospodárstva všade, lebo zdroje – ľudia, školy, inštitúcie – sú prirodzene sústredené do klastrov a zároveň aj financie sú obmedzené. Hospodárska politika, zhoda na klastroch a ich cielenom rozvoji je teda číslo tri. Nasmerovanie európskych fondov na rozvojové projekty do zaostávajúcich lokalít je číslo štyri – hovoríme o stovkách miliónov eur ročne pre zaostávajúce lokality. To sú opatrenia, ktoré netreba vymýšľať, prinesú rýchle výsledky a neriskujú zníženie príjmov. A pritom môžeme spokojne znížiť počet úradníkov o štvrtinu, aby mohli podporiť trh práce ako kvalifikovaná pracovná sila. :)

Teraz najčítanejšie

Anton Marcinčin

Špecializuje sa na správu verejných financií, trh práce a rozvoj regiónov. Po absolvovaní FEL ČVUT a CERGE-EI Praha a výskumných pobytoch na Tinbergenovom inštitúte a LSE obhájil PhD. v ekonómii na Karlovej univerzite v roku 1999. Publikoval desiatky odborných článkov, prednášal na niekoľkých univerzitách a zúčastňoval sa mnohých medzinárodných výskumných aktivít. Ako ekonóm Svetovej banky pre Slovensko v rokoch 2000 až 2008 sa zúčastňoval na príprave a realizácii reštrukturalizačného programu podnikov a bánk, reforme riadenia verejných financií a správ o životnej úrovni a trhu práce. Bol podpredsedom KDH (2009-2011), poslancom NR SR (2010-2012), v rómskych záležitostiach poradcom podpredsedu vlády a ministra vnútra (2012-2015), poradcom ministra školstva (2015-2016) a splnomocnencom vlády pre najmenej rozvinuté okresy (2016-2018). Na Ministerstve financií viedol aktivity zamerané na zlepšovanie podnikateľského prostredia Doing business, rozvoj regiónov, zvyšovanie kapacít materských a základných škôl a vytvorenia siete zdravotných osvetárov pre vylúčené komunity. Ako splnomocnenec vlády vytvoril podmienky pre participatívny prístup k správe rozvoja regiónov so špeciálnym dôrazom na 12 najchudobnejších okresov. Od roku 2007 publikuje pravidelné stĺpčeky v Hospodárskych novinách.