Denník N

Neodňateľné právo

Aktivistka Helen Thomas sa narodila 10. 12. 1948, v ten istý deň ako najslávnejší dohovor OSN – Všeobecná deklarácia ľudských práv. V eseji, ktorá je súčasťou správy Amnesty International o stave ľudských práv za rok 2018 („Rights today“), sa zamýšľa nad tým, čo znamená narodiť sa “slobodná a rovná ostatným” a nad prácou, ktorá nás ešte čaká, kým sa to stane realitou pre všetkých.

          „Na tento svet som prišla počas treskúcej zimy v roku 1948 v malej chatke mojich rodičov na severe Anglicka. Moja matka ma priviedla po dlhých hodinách pôrodu na svet o polnoci 9. decembra.
          Boli to tvrdé, povojnové roky. Moji rodičia sa vzali týždeň pred vyhlásením vojny a znovu sa stretli až po rokoch odlúčenia. Moja matka sa snažila vychovať štyri deti vo svete plnom zbombardovaných miest, jedla na prídel a chudoby. Jej dni boli plné nekončiacich domácich prác. Mohlo sa zdať, že udalosti vonkajšieho sveta nehrali v jej živote príliš veľkú úlohu.
          Takisto po dlhých mesiacoch dozrievania, sa v tú istú noc ako som sa narodila, snažila 500 míľ od Paríža iná žena priviesť na svet niečo nové. Ona ale bola prvou dámou Spojených štátov amerických, diplomatkou a predstaviteľkou OSN. Očakávalo sa, že jej potomok zmení životy miliónov ľudí, vrátate mňa. Bola to Všeobecná deklarácia ľudských práv.
          Výbor vedený Eleanor Roosveltovou sa mesiace boril so zoznamom základných ľudských práv a slobôd, ktoré by krajiny združené v mladej Organizácii spojených národov priznali všetkým občanom a občiankam. Keď som ja prvý krát nahnevane kričala, Eleanor Roosveltová mala prejav pred Valným zhromaždením. Vyhlásila, že Všeobecná deklarácia je „ohromným dokumentom”. 10. decembra bola prijatá Valným zhromaždením a každej osobe na zemi boli priznané jej ľudské práva. Prinajmenšom na papieri.
          Prešlo mnoho desaťročí, kým som pochopila veľkosť toho, čo sa stalo v deň môjho narodenia. Všeobecná deklarácia presiahla pojmy „dobro a zlo”, s ktorými som vyrastala, presiahla rozdelenie národov a kultúr. Počas prvých hodín môjho života som sa znovu narodila, tentoraz „slobodná a rovná v dôstojnosti a právach”. Bola som oslobodená od mučenia a diskriminácie, stala som sa rovnou pred zákonom. Okrem iných práv som sa mohla slobodne pohybovať, slobodne myslieť, mať svedomie a vierovyznanie. Ale počas mnohých rokov som o tom vôbec nevedela.
          Až teraz sa z historických kníh dozvedám, že tridsať článkov Všeobecnej deklarácie rozprúdilo nové diskusie, vniklo do rôznych zákonov a ústav štátov a sformovalo základy ľudsko-právnych dokumentov.

          Vojna zanechala Britániu v bezútešnom stave. Zanechala jej ale aj dedičstvá rovnostárstva. Jedným z týchto dedičstiev je bezplatná Národná Zdravotná Služba (National Health Service – NHS) pre všetkých, ktorá mala sotva päť mesiacov, keď som sa narodila.  Z historických kníh sa dozvedám, že nový ľudsko-právny rámec mal okamžitý dopad na mladú NHS. Ale keď prišiel čas, aby som tieto služby využila, zistila som, že vôbec nerešpektuje dôstojnosť či práva pacientov a pacientiek.
          Keď som mala dva roky, dostala som sa až za bránu záhrady a skončila som pod kolesami nákladného auta. V jednom okamihu sa mi nenávratne zmenil celý život.
          Po nehode som sa stala prvou členkou našej rodiny, ktorá dostala bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Moji rodičia by si ju inak nemohli dovoliť. Vďaka NHS môžem dnes chodiť. Ale režim v nemocnici vie byť krutý. Deti boli priväzované k postieľkam niekedy až na celé týždne. Liečba sa častokrát vykonávala bez liekov proti bolesti – personál neveril, že by to deťom pomohlo.  Liečba bola vykonávaná bez súhlasu rodičov alebo rodiny. Zo začiatku mohli rodičia vidieť svoje deti iba jednu hodinu týždeňne. Takéto praktiky, síce v rozpore s ľudskými právami pacientov a pacientiek, boli bežné.
          Tiež dlho trvalo, kým sa k nám dostalo právo na vzdelanie či právo nebyť diskriminovaný. Po zápise do školy ma niektorí učitelia a učiteľky odmietli ako “poškodené” dieťa vzdelávať. Často som bola oddelená od svojich spolužiakov a spolužiačok a nemohla som chodiť do školy s barlami, aby som nebola “na príťaž”.
          V detstve sa diskriminácia žien a dievčat v rodine či v širšej spoločnosti odrazila aj na menšom počte miest pre dievčatá v lepších školách. Stratila som roky vzdelávaním, ktoré nebolo aktuálne ani relevantné. Dopodrobna som poznala priebeh francúzskej revolúcie, ale neučila som sa nič o založení OSN, jej dôležitosti pre ľudstvo či o Všeobecnej deklarácii ľudských práv.
          V 16-tich som začala robiť zdravotnú sestru a vďaka výplate som si našetrila na cestovný pas a kufor. Na konci šesťdesiatych rokov som pristála v Johannesburgu v Juhoafrickej republike, kde som našla veľký svet plný slnečných lúčov a príležitostí. A apartheid. Ako biela, vzdelaná anglická žena som mohla dostať takmer akúkoľvek prácu. Absolútne nekvalifikovaná som sa stala manažérkou elegantnej reštaurácie. Ako jediná biela zamestnankyňa som bola nadriadená pracovníkom v kuchyni pochádzajúcich z etnickej skupiny Xhosa, ázijským čašníkom a barmanom z Malajzie. Premisa apartheidu mi pripadala absurdná – pár privilegovaných drží pevne v rukách to, čo sa im podarilo vziať. Aby si to odôvodnili, využívajú falošnú ideológiu podradenosti ostatných. Bolo by veľmi jednoduché a odmeňujúce len tak s tým súhlasiť.

Ale ja som s tým nesúhlasila.
          Či ma zobudila tá zlomyseľná absurdnosť apartheidu? Ťažko povedať, keďže pochádzam z miesta, kde sa ľudské práva ignorovali. Viem len, že táto nespravodlivosť bola tak bolestivá, že sa to nedalo ďalej tolerovať. Matky mohli byť oddelené od svojich detí, ľudia tmavej pleti beztrestne vraždení. Uvedomila som si, že ochrana práv, ktorú som brala ako samozrejmosť, nebola dostupná pre všetkých.
          Môj snúbenec začal vo svojej dielni pripravovať aj učňov, ktorí nemali bielu pleť. Za to ho jeho bieli spolupracovníci začali obťažovať a trestať, dokonca sa ho pokúsili podpáliť. Na našom sobášnom liste sme odmietli uviesť dôkaz “čisto bieleho pôvodu”, prešli sme teda cez hranice a vzali sme sa v Svazijsku. Po návrate do Južnej Afriky sme čelili ďalšiemu obťažovaniu, pretože väčšinu našich priateľov viedli ako “farebných”. Keďže sme odmietali súhlasiť s mýtom bielej nadradenosti, ocitli sme sa exponovaní v atmosfére útlaku, policajného násilia a štátnych špiónov. Zatknutiu sme sa vyhli iba tak, že sme nastúpili na loď do Indie.
          Do Bombaja sme prišli počas obdobia sucha v štáte Maharashtra. Polovica obyvateľstva 14 miliónového mesta vtedy žila a zomierala na ulici. Opäť som bola v šoku z toho, ako sa extrémna chudoba a choroby môžu stať bežnými. A ani tu sa nevedelo o existencii Všeobecnej deklarácie. 

          V sedemdesiatych rokoch som sa vrátila do Anglicka a k výhodám bezplatného vzdelania. Spravila som si doktorát v zdravotnom výskume, vychovala som chlapca, ktorý utiekol z Juhoafrickej republiky pred apartheidom a mala som tri vlastné deti.
          Dnes sa dobrovoľne angažujem v iniciatívach, ktoré podporujú ľudí na úteku, vedú kampane za zlepšenie miestneho životného prostredia a pomáham zásobovať potravinovú banku. Ale inak môj život, ako životy väčšiny z nás, vo svete nezanechá hlbšiu stopu.
          Ako sedemdesiatnička sa zamýšľam, aký pokrok spravil svet smerom k uznaniu a rešpektovaniu práv, po ktorom Eleanor Rooseveltová túžila. Každý človek sa rodí slobodný a rovný v dôstojnosti a právach. Ani moje deti sa však v škole neučili o existencii Všeobecnej deklarácie. Učili sa ale o nástupe fašizmu v tridsiatych rokoch v Európe, o tom ako hrôzostrašne vyvrcholil v Osvienčime a na iných miestach – o udalostiach, ktoré viedli k prijatiu Všeobecnej deklarácie. Moja najmladšia dcéra vnímala fašistické zločiny ako niečo, čo spáchali “ignorantskí starí ľudia”. Dnes vidí, ako jej vlastná generácia nasleduje tú istú cestu. Ako môžeme chrániť naše práva a slobody, keď nevieme odkiaľ pochádzajú?
          Túto zimu očakávam narodenie môjho prvého vnúčaťa. Ako moja generácia, nebude ani on vedieť o svojich právach? Alebo ho budú učiť existencii týchto práv a bude mať odvahu, ktorá chýbala mojej generácii: zabezpečiť pre seba a ostatných tie práva a slobody, na ktoré má nárok tým, že sa narodil? Ak nie, tento okamih v ľudskej histórii, kedy sa snažíme o niečo lepšie, pominie v neustálych, konkurenčných ľudských sklonoch k chamtivosti, pomste, sebeckosti a túžbe po moci, kvôli ktorým sú naše práva v ohrození.
          Ľudské práva príliš často využívajú a kontrolujú iba elity. Rozumie im len málokto. Verím, že na to, aby sme si ich udržali, ich musia všetci poznať a porozumieť im. Každé dieťa musí vedieť o Všeobecnej deklarácii, jej dôležitosti a o právach, ktoré sa v nej nachádzajú. Každá ľudská bytosť sa musí cítiť zodpovedná za dodržiavanie týchto práv a bojovať za nich každý deň.“

_________________________________________________

Tento text je súčasťou správy Amnesty International o stave ľudských práv za rok 2018 „Rights today“. Kompletnú správu nájdete tu. Ak vás zaujíma viac o tom, čomu sa venujeme, stačí nás sledovať.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/