Denník N

Ukrajina pod tlakom Kremľa alebo špekulácia o zhltnutí Bieloruska

Bieloruský prezident Alexander Lukašenko. Foto – TASR/AP
Bieloruský prezident Alexander Lukašenko. Foto – TASR/AP

Budúci supervolebný rok na Ukrajine vyvoláva obavy o možných ohrozeniach volebného procesu. Ešte väčšie špekulácie o možných krokoch Kremľa sa však týkajú Bieloruska.

Ukrajina si zvykla žiť s čiastočným stanným právom (vojnovým stavom), ktorý parlament vyhlásil ešte koncom novembra vo všetkých oblastiach, ktoré hraničia s Ruskom, Podnestrovskom, alebo ležia pri mori. Reagovala tak na zajatie svojich troch vojenských lodí a ich posádok, ktoré Rusi napadli, keď sa snažili preplávať z Odesy cez Kerčskú úžinu do ukrajinských prístavov na pobreží Azovského mora.

To, že nemalá časť krajiny žije v osobitnom režime, v Kyjeve ani nepocítite. Život normálne funguje. Ale pri styku s ľuďmi, alebo pri sledovaní médií si nemôžete nevšimnúť nervozitu a napätie. A na Donbase, rovnako ako predtým, umierajú prakticky každodenne ukrajinskí chlapci a dievčatá pri obrane svojej vlasti.

Stanné právo sa má skončiť v čase našich Vianoc a hneď má začať naplno kampaň pred voľbami prezidenta, ktoré už boli parlamentom vypísané na 31.marca (prvé kolo).

Prakticky je isté, že sa následne v apríli uskutoční aj druhé kolo. Podľa práve zverejneného prieskumu je stále takmer 30 percent ľudí nerozhodnutých. Medzi tými, čo už sa rozhodli, vedie Julia Tymošenková. Na druhé miesto sa už vypracoval populárny komik a satirik Vladimir Zelenskij, hoci doteraz ešte svoju kandidatúru oficiálne neoznámil. Ten by podľa prieskumu v druhom kole s prehľadom porazil nielen Tymošenkovú, ale aj terajšieho prezidenta Petra Porošenka, ktorý je aktuálne až za ním na treťom mieste.

Zaujímavé je, že Porošenko by v druhom kole prehral s väčšinou ostatných kandidátov, vrátane tých, ktorí sú až za ním, aj keď s minimálnym odstupom. Tymošenkovú v druhom kole má šancu poraziť okrem Zelenského ešte Anatolij Gricenko, ktorý bol ministrom obrany v jej vláde po Oranžovej revolúcii v polovici 2000cich rokov.

Súčasne podľa iného prieskumu, až 60 percent Ukrajincov nesúhlasí s vyhlásením aktuálneho vojnového stavu. Toto číslo je ešte o vyše 10 percent vyššie, ak by mal byť predĺžený a platný na celé územie krajiny.

Takáto konštelácia nálad obyvateľstva dáva Porošenkovi stále menšie šance na získanie aj druhého volebného mandátu. Čoraz viac pravdepodobnejšia zmena v prezidentskom paláci ešte viac znervózňuje nielen politickú, ale celú spoločenskú atmosféru.

Aj preto sa množia rôzne „scenáre“, ktoré špekulujú o možnostiach vyostrenia situácie, ktoré by vraj umožnili Porošenkovi predĺžiť vojnový stav a rozšíriť ho na celé územie, čím by získal nielen absolútne právomoci, ale mohol by posunúť aj termín volieb. Lenže ako ukazujú zmienené prieskumy, občania si takýto vývoj neprajú.

Rezolútny postup politickej elity a parlamentu, ako aj reakcie zahraničných partnerov na čele s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, v čase vyhlasovania vojnového stavu v novembri donútili Porošenka výrazne ustúpiť a vyhlásiť ho nakoniec spolu s parlamentom len v obmedzenom režime.

Akákoľvek vnútorná akcia (napr.v podobe atentátu alebo teroristického útoku) by nepresvedčila ani domácu verejnosť, ani zahraničie, aby sa zmierili s takýmto scenárom. A Porošenko by mohol skončiť podobne, ako jeho predchodca.

Tlak Kremľa na predvolebnú Ukrajinu

Karty tak drží v rukách opäť Kremeľ. Masívny ozbrojený útok na tri maličké vojenské lode, ich zajatie spolu s posádkami vo vodách, ktoré podľa platných dvojstranných zmlúv a konvencií OSN sú pre ukrajinské lode voľne dostupné, bola akcia v plnej réžii Kremľa.

Aktuálne odmietanie prezidenta Vladimira Putina vrátiť námorníkov aj s loďami domov na Ukrajinu je testom pre Európu, USA, Kanadu a ďalšie krajiny vrátane Turecka, kam až môže pri agresii v citlivých vodách Čierneho a Azovského mora zájsť.

Súčasne je to prostriedok na ovplyvňovanie napätej predvolebnej situácie v Ukrajine. Putin a Moskva otvorene hovoria, že sa s Porošenkom nemienia vôbec baviť, že je to pre nich neprijateľný partner.

Lenže to neznamená, žeby im na poste prezidenta práve preto nevyhovoval. Ak súčasne Kremeľ môže napomôcť k jeho ďalšej diskreditácii doma ale aj v zahraniční, prečo by to neurobil? Po divadle s voľbami v Rusmi kontrolovaných separatistických enklávach na Donbase je najľahším nástrojom, ako vyostriť situáciu, je použitie týchto separatistických bábok na rýchle a rozsiahle vystupňovanie vojenských akcií voči ukrajinskej armáde, na čo by Kyjev bol nútený reagovať.

Keďže Ukrajinu budúci rok čakajú nielen prezidentské, ale aj parlamentné voľby, výrazné narušenie ich pokojného priebehu je veľmi lákavé.

Plus posledný vývoj v Rusku tiež núti Kremeľ, aby opäť odvrátil pozornosť bežných Rusov od narastajúcich ekonomických problémov, ako to urobil po masívnych demonštráciách, ktoré sa prehnali Moskvou a ďalšími ruskými veľkomestami na konci 2012 roku.

Útok na Ukrajinu a anexia Krymu zaúčinkovali veľmi dobre. Teraz, keď narastá nespokojnosť Rusov s penzijnou reformou a upadajúcou sociálnou situáciu (aktuálne údaje hovoria o priemernej penzii na úrovni cca 190 eúr, а priemernej mzde okolo 560 eúr), či stagnujúcou ekonomikou (rast HDP okolo 1,5 percenta), je potrebné vymyslieť iné „hry“.

Navyše, ak dohody s OPECom nijako nevedú k opätovnému robustnému nárastu ceny ropy. A na obzore je pokles svetovej ekonomiky, a teda aj ďalší pokles cien surovín, čo neveští nič dobré po ruskú štátnu kasu už teraz preťaženú nielen sociálnymi výdavkami, ale aj masívnym nárastom výdavkov na zbrojenie.

Plus sankcie, ktoré vraj treba zrušiť, lebo sú neúčinné, hoci relevantné ruské aj zahraničné štúdie hovoria, že v dôsledku nich Rusko každoročne stráca okolo polpercenta HDP.

Ďalším terčom bude Bielorusko?

Preto sa špekuluje nielen o ďalšom cielenom vyostrovaní situácie okolo Ukrajiny. Ale aj o scenári, ktorý by nadchol Rusov, výrazne posilnil geostrategickú pozíciu Moskvy bez hrozby ďalších sankcií a súčasne by elegantne umožnil Putinovi zvolenie na ďalšie dve dlhé volebné obdobia: o „pohltení“ Bieloruska do nového spoločného štátu.

Posledné nervózne reakcie „baťku“ Lukašenka na politiku Moskvy voči Bielorusku, ako napríklad neustály tlak na zriadenie nových vojenských základní, či obmedzovanie cenovo výhodného exportu ruskej ropy, naznačujú, že „objatie“ Moskvy je pre Minsk čoraz nepríjemnejšie.

Veľa sa hovorí o veľkej dlhovej službe Ukrajiny v najbližších dvoch rokoch, ale zabúda sa, že Bielorusko je na tom podobne, keď bude musieť uhradiť miliardy dolárov.

Bieloruský prezident Lukašenko už stihol odmietnuť ponuku Medzinárodného menového fondu. Očakávať, že mu pomôžu proti Rusom Číňania je naivné. A tak mu neostane nič iné, ako sa voľky-nevoľky obrátiť zase na Moskvu.

A vtedy môže prísť pre Lukašenka z Moskvy „ponuka“, ktorá sa neodmieta: spojiť sa dobrovoľne s Ruskom, pričom za odmenu dostane povedzme kreslo šéfa nového spoločného parlamentu.

Alebo sa celá procedúra odohrá aj tak, ale už bez jeho účasti. To všetko, na rozdiel od Ukrajiny, bez jediného výstrelu, ale pokojnou a vlastne právne legitímnou cestou.

Podobný scenár o „splynutí“ Ruska a Bieloruska už bol pripravený koncom 90tych rokov. Ale vtedy ho zablokovali „mladí demokrati“ na čele so zavraždeným Borisom Nemcovom. Tí presvedčili Borisa Jeľcina, že je to pasca na neho, ako ho obrať o moc, a že ekonomicky kolabujúce Rusko by to definitívne položilo.

Lenže teraz tento scenár bude realizovať jeho následník Putin, ktorý je triezvy a stále pri plnej duševnej a fyzickej sile, majúc absolútnu podporu armády a všetkých silových zložiek.

Ktorý by tak nesporne získal novú vlnu popularity doma v Rusku, ale aj medzi svojimi fanúšikmi a „slovanofilmi“ v zahraničí. Snáď jediným problémom a otázkou ostáva opäť ekonomika – či to celé ruská kasa dokáže utiahnuť, keď už dnes dosť krváca pri podpore Krymu, separatistického Donecka, či Podnestrovska, Abcházska a Južného Osetska.

Alebo Putin rozhodne o ďalšom zvýšení vekovej hranice pre dôchodok ešte o pár rokov, veď už tej súčasnej, 65-ročnej, sa aj tak dožije len málo ruských mužov. Za ten zápis do histórie by mu to stálo.

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu.
  • Bol ministrom hospodárstva po odstúpení SaS z koaličnej vlády Eduarda Hegera a neskôr kandidoval za stranu Demokrati v predčasných parlamentných voľbách v roku 2023.