Andrej Danko vedie vojnu proti vlastnej krajine

2008-2009

Bolo to niekedy v týchto rokoch, keď som ešte pracoval ako reportér v týždenníku TREND. V tom čase sa už v plnej nahote začal prejavovať vzťah medzi vládnou stranou Smer a ľuďmi ako Ivan Kmotrík, Juraj Široký a Patrik Tkáč z J&T. Vtedajšia vláda sa často správala ako predstavenstvo súkromnej firmy, ktoré cez štátne zákazky vypláca dividendy akcionárom koaličných strán. Hľadali sme v redakcii pojem, ktorý by vystihoval menovaných pánov a tuším to bol vtedajší šéfredaktor Trendu Rado Baťo, ktorý ich začal nazývať oligarchovia. Inšpiráciou boli tí ruskí, keďže ovládnutie štátu Smerom a jeho sponzormi začalo veľmi nebezpečne pripomínať Putinovo Rusko. Pojem sa ujal a odvtedy sa biznismeni, ktorí sú prisosnutí na štátne zákazky a cez svojich politikov píšu zákony a tendre, označujú za oligarchov. Koho zaujíma, kto sú tí najväčší a najvplyvnejší na Slovensku, pomôže mu anketa, ktorú medzi investigatívnymi novinármi urobil pred tromi rokmi Denník N. Päticu najčastejšie spomínaných tvorili Jozef Brhel, Miroslav Výboh, Juraj Široký a ľudia z Penty a J&T. Keby sa rovnaká anketa robila dnes, zrejme by k nim pribudol aj majiteľ bezpečnostnej služby Bonul Miroslav Bödör.

S Výbohom v paláci

Jedného z nich som mal tú “česť” stretnúť aj osobne. Politici sa zvyknú zavďačiť svojim oligarchom aj tak, že im pomôžu k funkcii honárneho konzula nejakej exotickej krajiny. Jozef Majský zastupoval Cyprus, Juraj Široký Grenadu, Zoroslav Kollár Guatemalu a honorárnym konzulom Monackého kniežatstva je zvolenčan Miroslav Výboh. Posledný menovaný je blízky človek Roberta Fica a objavil sa aj na recepcii pre veľvyslancov a honorárnych konzulov, ktorú každoročne organizuje Kancelária prezidenta SR. Bolo to na prelome rokov 2014 a 2015, keď som pracoval pre prezidenta Andreja Kisku. Keď som zbrojára Výboha, ktorý zvykne mlátiť novinárov, uvidel v sále plnej diplomatov, upozornil som prezidenta na jeho prítomnosť s prosbou, nech sa od neho drží ďalej, aby im nejaký dobrák neurobil spoločnú fotku.

To bolo naposledy, keď som bol v blízkosti nejakého slovenského oligarchu. Teda, aspoň som si to myslel. Peter Pellegrini sa mi však na jar tohto roku pokúšal nahovoriť, že s iným oligarchom sa stretávam už roky.

Legenda o trojakom metri

Keď na jar tohto roku vystriedal R. Fica na premiérskej stoličke P. Pellegrini, pozval zástupcov protikorupčných neziskových organizácií na stretnutie na Úrad vlády. Bol som medzi účastníkmi stretnutia, keďže som v tom čase riadil Nadáciu Zastavme korupciu. Premiér sa snažil navodiť uvoľnenú, priateľskú atmosféru, no neubránil sa tradícii svojich predchodcov, ktorí sa pri podobných príležitostiach vždy vysťažovali, ako im všetci krivdia a nikto ich nepochváli. V podaní P. Pellegriniho mala chvíľka ľutovania sa približne toto znenie: “Viete, ja som tiež za transparentnosť a proti korupcii. Veď preto tu aj sedíme. Ale, ak môžem, o jedno by som vás chcel poprosiť: buďte k nám féroví. Každému namerajte, koľko mu patrí. Hovorím to preto, že veľakrát to tak nie je. Nielen vy, ale aj novinári, často máte trojaký meter, akoby povedal náš predseda. Napríklad nás spájate s kadejakými oligarchami. Ale keď iný oligarcha financuje noviny a ešte aj nejakú nadáciu, tak to nevidíte, to v poriadku. Ja tomu nerozumiem,” povedal premiér a pozrel sa na mňa. “Nemyslím teraz konkrétne vašu Nadáciu,” dodal. Musel si všimnúť moje pousmiatie a asi cítil, že aj ostatní za stolom tušia, koho má na mysli. Takže to rýchlo vzdal a opravil sa: “Ale dobre, áno, mám na mysli Nadáciu Zastavme korupciu.” Potom ešte chvíľu pokračoval a ja som čakal, kým dohovorí.

Keď skončil, vzal som si slovo. “Pán premiér, ujasnime si najprv pojmy. Je to jednoduché. Za oligarchu sa označuje niekto blízky vrcholovým politikom, koho väčšina majetku pochádza z biznisu so štátom, ku ktorému sa dostal vďaka zmanipulovaným tendrom. Toto nie je prípad firmy Eset a pána Trnku, ako iste uznáte,” povedal som P. Pellegrinimu a snažil som sa, aby som neznel nahnevane. Ďalej sa už v tejto debate nepokračovalo a hovorili sme o praktickejších témach, ako je zákon o verejnom obstarávaní či ochrana whistleblowerov.

Stratégia: všetci sú rovnakí

Poznámku o oligarchoch som vtedy bral od čerstvého premiéra ako prejav zmätenia v pojmoch vyvolaného šokom po takom rýchlom nástupe na čelo vlády. No pretieklo veľmi málo vody dolu Váhom, pokým túto rétoriku prevzali konšpiračné weby a neskôr aj predseda parlamentu A. Danko. Ľudí, ktorí založili softvérovú firmu so stoosemdesiatimi pobočkami po celom svete a úplne transparentne podporili vznik nezávislého novinárskeho projektu (Denník N), protikorupčnej nadácie či v prípade Antona Zajaca malou sumou aj politické hnutie Progresívne Slovensko stavajú na roveň ľudí ako Juraj Široký či Miroslav Výboh, ktorí si zo štátu spravili dojnú kravu a ak futrujú peniaze do médií alebo straníckych kás, tak sa k tomu nikdy nepriznajú. Predseda SNS sa nám často môže javiť ako pomätený, ale frekvencia, s akou hovorí o “digitálnych oligarchoch”, naznačuje, že ide o zámer. A. Danko a špičky Smeru sa u voličov snažia navodiť dojem, že všetci sú rovnakí – rovnako zlí a skorumpovaní. Oni vedia, že medzi Váhostavom (J&T, Pentou) a Esetom (Websupportom, Martinusom) je rozdiel vesmírnych rozmerov. No urobia všetko preto, aby informácia o odlišnostiach medzi týmito firmami do hláv voličov nedorazila a splynuli v ich mysliach v jednej kategórii – oligarchia. Aby sa im to nepodarilo, nepostačí, že novinári vždy skočia politikom do reči, keď budú označovať za oligarchov čestných podnikateľov. Do tejto bitky sa musíme vložiť aj my ostatní a vstupovať do internetových či rodinných diskusií, kde sa relativizácii vždy darilo. Situácia si takéto osobné angažovanie sa vyžaduje. Vládni predstavitelia totiž začali viesť hybridnú vojnu proti vlastnej krajine a túžia ju vyhrať.

Čítať ma môžete aj na mojej facebookovej stránke.

Pavel Sibyla
Progresívne Slovensko