Denník N

Aj áno, ale radšej ešte nie – hlavne, že sme ok a všetko už malo výročie…

Tento týždeň som si na FB profile vymenil titulnú fotografiu. Ukrajinskú vlajku nahradil Orwellov citát: „Čím viac sa spoločnosť vzďaľuje od pravdy, tým viac nenávidí tých, ktorí ju hlásajú.“

G. Orwell je temne presný – pravda v súboji s „praudou“ dostáva nielen v online prostredí opakovanú nakladačku. Napriek tomu verím, že tá s „v“ – akokoľvek nedokonalá – nakoniec zvíťazí. Len sa ju musíme ešte naučiť prijímať. A to potrvá. Máme ešte len 100 rokov a aj z tých si takmer tri štvrtiny nechceme poriadne priznať. O tom, kto sme a kam kráčame ešte musíme viesť dlhé debaty.

Významných dejinných výročí sme v tomto roku mali hneď niekoľko. A s nimi aj príležitostí, na ktoré z nich nadviazať. Hodnotovo i politicky. Osobne za najväčší prínos historickej „osmičky“ považujem opätovné prebudenie pocitu občianskej zodpovednosti. Odhodlanie novinárov a časti verejnosti neskloniť hlavu, keď sa zlo nielen vyškiera, ale aj vraždí si všimol celý svet. Smrť Jána a Martiny postavila v našej spoločnosti barikádu, na ktorú mohol vystúpiť každý z nás. Generačne aj názorovo, z prostredia vládneho, mimovládneho, z prostredia výkonu spravodlivosti, biznisu aj médií. Jej deliaca čiara totiž nebola medzi generáciami a prostrediami. Táto barikáda bola tou najjednoduchšou. Delila len dobro od zla a život od smrti. Jasný výber tak dovolil, aby sa do protestu zapojili aj ľudia v menších sídlach, kde človeka anonymita davu neukryje.

Udalosti, ktoré nasledovali po tejto vražde nám priblížili symboliku, na ktorú bieloruská spisovateľka a laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič upozornila v súvislosti s reáliami Ruska. V jednom zo svojich interview spomína, že keď sa prezident Putin ocitne na verejnosti v úzkych, automaticky svoj verbálny prejav prepne do argotickej reči mafie. Podobnosť symboliky s nezdokladovaným miliónom eur odmeny na zlatom stolíku na našom Úrade vlády zrejme nebude len náhoda…

Úkladná vražda mladých ľudí vykopla dvere našej trinástej komnaty s otázkou, či sme ochotní sa postaviť za naše deti a tak trochu aj za seba. Nesklamali sme. Teda nie celkom. Táto tragická, ale pre našu budúcnosť zásadná príležitosť jasne ukázala, koľko odvahy a odhodlania bojovať so zlom máme v sebe my sami, naša politická reprezentácia i naše okolie. Pravda a „prauda“ tento rok prestali na seba len vykrikovať cez plot a začali sa skutočne pretláčať. Na sklonku roka mám pocit, že pravda má navrch.

Dobrá správa teda je, že keď sa nás veľké zlo opýta, ako to tu máme, nie sme ešte pripravení len stiahnuť chvost a čušať. Dokonca sme ochotní aj vytiahnuť peňaženku a spravodlivú vec podporiť. A teší aj to, že o budúcnosť mladých sa vôbec netreba báť. Oni to dajú. Môžeme im vyčítať „ich“ radikalizáciu, ale tá len smelšie kopíruje naše vlastné frustrácie. V reálnom živote totiž zisťujeme, že ak dostanú reálnu príležitosť byť rovnocennými partnermi, diskusiu aj na tie najzložitejšie témy a svoj život s prehľadom zvládajú. Otázka je, či to dáme aj my.

Od vzniku samostatnej republiky sa tu malé a veľké zlá hromadili viac-menej beztrestne. A je mi ľúto, že hoci som z generácie, ktorá v novembri ´89 kričala „nikdy viac!“ už ako dospelá, dnes mnohí moji rovesníci túžia opäť po oligarchickej diktatúre a niektorí sa stali aj jej súčasťou. Máme veľké šťastie v tom, že v marci na barikádu, kde dovtedy stál len Janko a zopár odvážlivcov, vystúpili desaťtisíce ľudí. Strela do Jankovho srdca pohla svedomím mlčiacej väčšiny a šancu ukázať sa dostali aj štruktúry spravodlivosti. Konečne dosiahli na donedávna ešte nedotknuteľných podvodníkov a členov vlády.

Desať mesiacov nám plasticky ukázalo, ako na tom sme. Nedokonalí, ale predsa len sme v skúške z občianstva neprepadli. Desať mesiacov občianskych protestov sa odohralo v atmosfére, ktorú nám v Paríži alebo Bruseli môžu závidieť. Napriek plamennej rétorike a cynizmu časti politickej špičky sme sa zaobišli bez prevrátených a horiacich áut, zranení a vylúpených obchodov. Na námestiach pokojne, ale dôrazne hovoríme, že takto správa vecí verejných nevyzerá. Ako spoločnosť však ešte zostávame nerozhodnutí, po ktorej strane tejto hodnotovej barikády chceme nakoniec zísť do normálneho života.

V krajských mestách a niektorých ďalších je to po komunálnych voľbách už jasné. Sme však vidiecka krajina. A na vidieku zatiaľ váhame. Preto si prosím pre seba i blízkym, či ďalekým donekonečna opakujme, že nie až v Kútoch, ale už pri Čiernej nad Tisou a Ubli sme my tu všetci Západ. Nie od roku 1989, ale od r. 863. Cyril a Metod nám ho sem priniesli so všetkými plusmi aj mínusmi. Žiadne dubisko ani trblietavá hviezda. Len my, naša práca a naša odvaha postaviť sa za pravdu a spravodlivosť nakoniec rozhodne, ako nám tu bude. Držme si palce a nevzdávajme to.

Ján Orlovský

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie