Denník N

Na furtšlape po Južnej Amerike (13. časť)

Nastáva veľmi náročné obdobie, plné ťažkého rozhodovania a nečakaných zvratov!

19.10. Počas prvého večera v Cotocachi a rozhovoru s domácimi som zistil jednu zásadnú vec – po prekročení hraníc a vypršaní víz sa budem môcť vrátiť do Ekvádoru najskôr až o pol roka. To v mojom prípade neprichádzalo do úvahy! Preto som hneď v tomto momente začal vymýšľať spôsob, ako v krajine ostať. Hostitelia mi dali kontakt na ich právnika, ktorý im pomáhal s občianstvom. Volala mu Vanessa, lebo ja som nemal ekvádorskú simkartu a ani jazykovú znalosť. Dozvedeli sme sa, že si môžem za 125 dolárov predĺžiť moje turistické víza o ďalšie tri mesiace. To sa mi ale moc nepáčilo. Začal som si teda zisťovať informácie o trvalom pobyte, čo mi ale prišlo dosť nereálne. Spomenul som si ale na Merlyna, ukecaného chalaniska z Banos, a rozhodol som sa mu ozvať. Ten to skúsil so svojou právničkou, ktorá to videla reálnejšie.

Okolie Cotocachi

Po dvoch nociach v Cotocachi som sa nakoniec vracal naspäť do Quita s vidinou toho, že sa tam nejaký čas zdržím a skúsim tam žiť. Podľa Merlynovej právničky to nemal byť taký problém. Dohodla mi stretnutie na migračnom úrade kvôli trvalému pobytu, ktoré sa malo uskutočniť až v júli budúceho roka. Dovtedy som mal mať kľud a bez problémov ostať v Ekvádore. Ešte v Cotocachi som si dohodol bývanie a stretnutie ohľadom práce v kuriérskej spoločnosti.
Po návrate ma na byte pekne uvítali a ja som sa vrhol do vybavovania. S papierom o dohodnutom stretnutí na migračnom som sa mal ísť spýtať na informácie, čo všetko mám priniesť. Jedno z toho mal byť, podľa Merlynovej právničky, výpis z registra trestov. Išiel som tam s Vanessou, ale prvý deň sme to nestihli. Na druhý deň nás nakoniec čakalo nepekné prekvapenie – zistili sme, že ani dohodnutá schôdzka mi nedovoľuje ostať v krajine dlhšie, než mi umožňujú moje víza.
Na druhú stranu sme zistili, že nie som v systéme. To mi prišlo ako príležitosť, lebo som oficiálne nebol v krajine. Myslel som si teda, že neskôr prejdem hranice bez výstupnej pečiatky a v pohode vstúpim do Kolumbie. Tak mi to aspoň prišlo s Jeezovho rozprávania o jeho prekročení hraníc. Neskôr som ale zistil, že to také jednoduché nebude a že to výstupnú pečiatku potrebujem. Zostávala jediná možnosť – zaplatiť 125 dolárov a predĺžiť si turistické víza. Bol som s Vanessou dohodnutý, že to na druhý deň pôjdeme vybaviť.
Večer sa ale moje myšlienkové pochody zmenili. Chytila ma úzkosť a strach, že okrem Vanessy nemám v Quite čo robiť a že to tu nevydržím. Chcel som sa s Vanessou vážne porozprávať o tom, či nechce radšej ona do Európy, kde by bolo všetko ľahšie ako pre ňu, tak hlavne pre mňa. Predsa len bola Barcelona mojim vysnívaným mestom!
Keď sme sa stretli, bol som rozhodnutý odísť do Kolumbie. Moje víza ale vypršali už deň dozadu, čo znamenalo zákaz vstupu do krajiny na dva roky ak teraz prekročím hranice. Rozmýšľal som aj o „strate pasu“, ale nový by ma stál sto dolárov a musel by som poňho do Brazílie na najbližšiu ambasádu. Môj strach z premrhaného času nakoniec vyhral a ja som sa napevno rozhodol odísť hneď na druhý deň ráno. Ešte v ten večer som sa mal stretnúť s Vanessou a užiť si ho. Ľudia v dome pre mňa pripravili príjemný večer s večerou, po ktorej prišla Vanessa. Musím priznať, že sa mi aj nejaká tá slza vyronila.

Strom mandarinky v Cotoachi

Ale nebudem hovoriť len o smutnom odchode. Medzičasom sa udialo pár vecí. Jeden večer sme sa boli previezť s kamarátmi. Jeden prišiel na úplne novom, karbónovom bicykli. Po jazde ma išiel odkopnúť domov a čo čert nechcel, stala sa nehoda. Prechádzali sme križovatkou na červenú a odbočovali vľavo v momente, keď vodiči vľavo dostali zelenú. Motorkár, ktorý si Marka nevšimol, ho čelne nabral! V jeden moment bol Marko dole hlavou na predku motorky. Keď motorka prudko zabrzdila, zázračne pristál na nohách akoby sa nič nestalo a len s bolesťou kolena odvliekol bicykel na krajnicu. Ten ale také šťastie nemal – vidlica bola zlomená a výplet predného kolesa vytrhaný. Aj tak ale musím povedať, že to bolo obrovské šťastie a dobre to dopadlo. Bicykel sme dali provizórne dokopy, aby sa mohol aspoň doviezť domov. Vypadlo z neho ale, že bicykel je otcov a neprichádzalo do úvahy mu povedať pravdu.
Naspäť ale k ceste na hranice. Ráno som sa so všetkými rozlúčil a spolu s Vanessou sme sa vybrali na autobusovú stanicu. Kúpil som si pár vecí na cestu a s ťažkým srdcom a po dlhom lúčení som nastúpil do autobusu – smer Tulcán. To bolo posledné mesto pred hranicami. Tam som dorazili okolo šiestej večer a po večeri, kde som utratil posledné mince, som sa pobral na hranice s Kolumbiou. Cestou som ešte stretol dvoch bikepackerov, ktorí akurát prekročili hranice do Ekvádoru. Podelil som sa s nimi o nejaké postrehy, vymenil kontakt a o chvíľu som už videl hranice. Bola už tma. Vystál som rad a keď som sa konečne dostal k okienku, chytil ma ten najhorší pocit, aký som nemal už veľmi dlho. Slečna sa ma spýtala či viem, že moje víza prepadli dva dni dozadu a mne ostávali dve možnosti. Buď teraz prekročím hranice s tým, že budem mať zákaz vstupu do Ekvádoru na dva roky, alebo zaplatím 125 dolárov a predĺžim si víza o ďalšie tri mesiace. Vtedy som sa snažil zostať pevne rozhodnutý a povedal som jej, že pokračujem v ceste do Kolumbie. Povedala mi, aby som ju nasledoval do kancelárie, kde sa vyriešia potrebné papiere. Keď som sa usadil, prišli za mnou ďalší ľudia a znovu mi zopakovali moje možnosti. V tom momente som začal váhať a moje pochybnosti o správnom rozhodnutí prevážili. Povedal som im, nech mi dajú pár minút na rozhodnutie. Skontaktoval som sa s Vanessou a rodinou, poradil sa a došiel k rozhodnutiu – predĺžim si víza a ostanem ešte tri mesiace s Vanessou!

Výhľad z autobusu cestou z Tulcánu do Quita

Odľahlo mi. Povedali mi ale, že musím prísť v pondelok, lebo cez víked nemôžu moje víza predĺžiť. Bola sobota večer a mne neostávalo nič iné, ako nájsť hostel v Tulkáne a zostať tam dve noci. Oznámil som túto šťastnú novinu Vanesse, ktorá sa veľmi potešila a s nadšením som nasadol na bicykel. V meste som si našiel izbu za šestnásť dolárov na dve noci.
Nedeľu som strávil jazdením po okolí. Mesto ale neponúkalo veľa zaujímavých vecí, tak mi ostalo sa len tak poflakovať, sem-tam niečo zjesť a čítať.
V pondelok ráno som sa vybral opäť na hranice, kde som mal dohodnutý termín na ôsmu hodinu rannú. Bol to nekonečný proces a musel som tam stráviť štyri nekonečné hodiny. V podstate ani neviem, načo som tam čakal. Sedel som v kresle v kancelárií a pracovník mi stále opakoval, že ešte chvíľku. Pripadalo mi to tak, že sa nevedel prihlásiť do počítača. Po troch hodinách sa ako zázrakom prihlásil, ja som na pobočke banky uhradil poplatok a utekal som zobrať veci na hostel, aby som mohol stihnúť čo najskorší bus smer Quito. Tam som si už dohodol ubytovanie na tom istom mieste, kde som pred odchodom strávil pár dní, a kde ma už očakávali.

Veľmi som sa tešil, ako si čas strávený s Vanessou užijeme. Bolo to predsa len tri mesiace a to je čas, ktorý stojí za to obetovať kvôli pocitom.

Teraz najčítanejšie