Denník N

Práca na maximum za minimum

Zaiste ste už počuli o sociálnom experimente, v ktorom učiteľ testuje princípy sociálnej rovnosti a kolektívneho odmeňovania svojich žiakov.

Príbeh spočíva v tom, že  svojim žiakom vždy po testovaní neudeľuje známky, ktoré im náležia, ale každý dostane priemernú známku celej skupiny. Pokus končí tým, že postupne sa horší spoliehajú čoraz viac na lepších, lepší strácajú motiváciu, a tak sa celá skupina nakoniec dopracuje k hodnoteniu F(x). Tento experiment je síce fiktívny a jeho metódy, ktorých cieľom je poukázať na potieranie individuality a nefunkčnosť sociálnej rovnosti sporné, ale obsahuje v sebe istú výhradu spoločnú aj pre zástancov opačnej barikády.

Tými sú psychológovia, behaviorálni ekonómovia, vedecké tímy, či coworkeri, ktorí by určite z voleja uviedli príklady úspešnej skupinovej práce, v ktorej rovnostárske hodnotenie existuje. Tu však sociálna psychológia prichádza s termínom „sociálna kompenzácia“. Jej princíp spočíva v tom, že pokiaľ je odmena vysoko oceňovaná väčšinou skupiny, vynaložia členovia skupiny ďalšie úsilie na to, aby kompenzovali nižšie výkony ľudí z tímu, ktorí znižujú priemerný výsledok. Silnejší sa snažia pomôcť slabším zlepšiť ich vlastné individuálne zručnosti, aby bol celý tím uspešný. Ak však odmenu považuje skupina za nízku, je vysoko pravdepodobné, že dôjde k sociálnemu zaháľaniu, čo môže viesť až k rozpadu celej tímovej práce. Vtedy si totiž členovia kladú otázku, prečo vynakladať sociálne úsilie na koordináciu skupiny bez žiadnej osobitnej odmeny.

A teraz si predstavme sociálny experiment z úvodu v jeho hyperbolizovanej podobe:  trieda, v ktorej učiteľ žiakom povie, že bez ohľadu na to, či sa budú učiť svedomite a budú učivo ovládať, alebo budú ich výkony blízke nule – ich hodnotenie bude vždy rovnaké, povedzme uprostred hodnotiacej stupnice. Možno očakávať, že popretie princípov športovej súťaživosti a absencia odmien, povedie k prepadu výkonov žiakov. Princíp odmien je totiž snáď až ontogenetický prvok, ktorý nám pomáha k progresu nielen v individuálnom, ale aj skupinovom zápolení, v škole, športe, práci, hrách, technológiách, biznise. Hypotéza o zhoršení bez zastúpenia vonkajšej motivácie je určite z kategórie pravdepodobností hraničiacich s istotou. Aj keď robiť tento bizarný experiment na žiakoch nikoho ani nenapadne, je v prostredí školy ťažkou realitou. Nie však na úrovni žiakov, ale učiteľov.

Školstvo je jednou z tých štruktúr, kde takmer absentuje kariérny rast. Jeho dynamiku by sme mohli kvantifikovať možno na mikrotrati slimačích pretekov s checkpointami v podobe dvoch atestácií a nejakého povoleného doppingu kreditového vzdelávania. To je v nadnárodných pomeroch divnou raritou. Na otázku personalistu, kde sa vidíte o desať, či dvadsať rokov, môže väčšina členov pedagogického zboru smutno-hlasne zvolať – tam, kde som teraz.

V takomto demotivujúco-ustrnulom nastavení predsa len existuje šanca vonkajšej motivácie, spočívajúca v udeľovaní odmien – nie však bezvýznamných alebo nulových, a tiež nie homogénnych (to len v prípade nesplnenia nutnej podmienky sociálnej kompenzácie, kde by všetci/väčšina členov skupiny uvážila odmenu za vysokú, čo však v slovenských pomeroch považujeme za odtrhnutú realitu). Odmeny by mali byť transparentné a kritériá pre ich udeľovanie žiarivo jasné, minimálne tým, ktorí ich majú napĺňať.

Momentálne sme ale v stave nulových až vianočnú večeru pokrývajúcich odmien, v ktorých nie je motivácie ani zbla. Životaschopnosť útvaru stojí len na slabnúcej vnútornej motivácii, prípadne nástrojoch trestov, ktorými možno hasnúce ohnivká z času na čas rozohniť. Svetlo týchto zážihov má však celkom inú povahu aj dopad v porovnaní s vianočnými svetielkami bonusov na páskach šikovných zamestnancov firiem, ktoré fungujú na báze udeľovania odmien nedehonestujúcej hodnoty. To, čo prekvapuje, sú prekvapenia manažmentov všetkých úrovní, ktorí sa čudujú, že žiaci-učitelia v systéme „za bagateľ“ nehorlia po maximalizácii svojich výkonov. Popierať evolučnú prirodzenosť túžby po ocenení a súčasne čakať nové rekordy je antagonizmus prvého rangu, alebo slovami Laskomerského – blúznina.

Teraz najčítanejšie