Denník N

Čo robíme v Cúcute?

Hraničný most Simón Bolívar
Hraničný most Simón Bolívar

O kríze vo Venezuele, Los Caminantes a prečo sme vlastne navštívili Cúcutu.

Druhý deň v Cúcute sa nás pre supermarketom jeden Kolumbijec opýtal: „Čo tu robíte?“ Otázka je to na mieste. Dvoch československých gringov ako sme my tu často nevídajú. Kolumbia je plná nádherných miest a backpackeri často zablúdia aj mimo turistických centier. Žiadny turista však nemá dôvod navštíviť mesto bez historických pamiatok či prírodných krás, mesto  plné autoopravovní, kde sa pachu oleja a nafty nezbavíte skoro nikde. Tak prečo sme tu vlastne my? Lebo nie sme iba turisti. Sme tu kvôli Venezuele.

Začiatok katastrofy

Vysvetlenie našej návštevy začína v roku 2013 smrťou dlhoročného prezidenta Venezuely Huga Cháveza. Jeho nástupca Nicolas Maduro nedokázal upevniť svoju pozíciu hlavy štátu a od začiatku zápasil s tlakom opozície a aj časti verejnosti na jeho zosadenie. Tento tlak narástol počas roku 2014 keď sa ekonomika krajiny začala zhoršovať kvôli úpadku cien ropy, na ktorej je krajina ekonomicky závislá. K zhoršeniu situácie taktiež prispeli omylné kroky, ktoré Madurova vláda podnikla, aby pádu ekonomiky zabránila. Výsledkom toho je momentálne jeden z najhorších prípadov hyperinflácie v histórií. Tá nabrala tento rok závratný rast a podľa Medzinárodného menového fondu sa pohla z katastrofických 1000% na konci roka 2017, na  astronomických 1.37 mil.% v súčasnosti. Pri takejto miere inflácie sa už len ťažko dá povedať, že venezuelská mena bolívar soberano, napriek svojmu menu (suverénny bolívar) má vôbec nejakú hodnotu.

Ďalšie aspekty krízy

Situácia v krajine však nie je len o totálnej strate kúpyschopnosti jej obyvateľov. Už od roku 2014 sa začali objavovať taktiež správy o nedostatku jedla, bežných tovarov, liekov aj medicínskych zásob. Regály v supermarketoch sa vyprázdňujú a v nemocniciach často chýba aj základné vybavenie. Liečenie dlhodobo chorých je pozastavené na neurčito a tí si navyše musia poradiť podobne ako zvyšok národa aj s tým, kde zohnať niečo pod zub. U ľudí sa začala prejavovať podvýživa, objavili sa prípady úmrtí na relatívne ľahko liečiteľné choroby ako malária či zápal pľúc a taktiež sa objavili choroby ako cholera a záškrt, ktoré sa v normálnych podmienkach nevyskytujú. To necháva zraniteľnými najmä deti, keďže bežné vakcíny nie sú takmer vôbec dostupné. Taktiež veľmi rýchlo vzrástla novorodenecká úmrtnosť a ešte viac úmrtnosť matiek pri pôrode.

Takýto stav v krajine samozrejme spôsobil nárast kriminality a násilia. To je len odrazom spôsobov, ktoré volí Maduro, aby vymazal akýkoľvek prejav kritiky voči svojmu režimu. Násilné potláčanie demonštrácií, bezdôvodné zatýkanie opozičných lídrov a správy o ich týraní sa stali súčasťou rozpadajúcej sa mašinérie filozofie „chavizma“.

Ešte v Kartagene som sa Venezuelčanky, ktorá pracovala v našom hosteli spýtal, či si ľudia aspoň snažia navzájom pomôcť. Povedala, že ľudia by si radi pomohli, ale situácia je taká zlá, že keď ti na dvere zaklope dieťa predávajúce cukríky za drobné, nemôžeš mu dať nič, lebo každý bolívar potrebuješ na nákup jedla pre svoje vlastné deti.

Z ekonomických migrantov na Los Caminantes

Mnohí Venezuelčania tak boli nútení odísť z krajiny aby pracovali v zahraničí a posielali domov peniaze alebo lieky pre svoje rodiny. Situácia sa však nezačala zlepšovať, práve naopak a krajinu postupne opúšťalo čoraz viac ľudí. Keďže väčšinou nemajú takmer žiadne finančné prostriedky jedinou cestou ako opustiť krajinu je kráčať. A tak si pobalia, čo zo sebou môžu uniesť a vydajú sa na cestu k najbližšej hranici. Táto cesta môže trvať od niekoľkých dní až po niekoľko týždňov. Pre mnohých je cestou von z Venezuely práve Cúcuta. Tí, čo majú niečo našetrené si kúpia lístok na autobus a dopravia sa na hranicu. Ak však nemajú pas (získať pas vo Venezuele je v súčasnosti veľmi zdĺhavý a takmer nemožný proces) tu v Kolumbii si už ďalší lístok nekúpia. Podľa mimovládnej organizácie Human Rights Watch venezuelskí utečenci kráčajú z Cúcuty priemerne 13 dní 16 hodín denne. Niektorí majú namierené do Bogoty či Medellínu. Množstvo z nich však kráča cez celú Kolumbiu do Ekvádoru a dokonca aj do Peru.

Od roku 2014 Venezuelu opustilo viac ako 2,5 milióna ľudí a asi polovica z nich je v Kolumbii. Krajiny v tomto regióne vyvinuli až nadštandardné úsilie ako pomôcť venezuelským utečencom napriek tomu, že ich k tomu neviaže žiadna medzinárodná zmluva. Nulová jazyková bariéra, spoločná história a rovnaké náboženstvo vytvárajú podmienky pre silnejšiu solidaritu. Avšak treba mať na pamäti, že tieto krajiny sú podľa štandardov OECD stále zaradené medzi rozvojovými a majú vlastné ekonomické problémy a vôbec by ich nemuselo zaujímať, čo sa deje u susedov. Ich ústretovosť však dokazuje, že humanitárna pomoc nie je otázka peňazí, ale vôle pomáhať.

La Parada

Hlavným hraničným bodom v Cúcute je most Simon Bolívar, ktorý spája mesto San António na Venezuelskej strane s hraničnou časťou zvanou La Parada. A práve tu sa to všetko odohráva. Podľa odhadov každý deň hranicu prekročí 30 000 ľudí, z ktorých približne desatina sa už naspäť vôbec nevráti. Tí pokračujú v ceste do neznáma. Väčšina Venezuelčanov sem ale prichádza zarobiť peniaze predávaním rozličného tovaru od jedla až po elektroniku, alebo naopak nakúpiť jedlo a lieky. Vyzerá to tu ako jeden veľký pouličný trh. Hlavná ulica tejto malej predhraničnej časti, ktorú pred pár rokmi tvorili iba lekárne, supermarkety a zanedbané hotely je po oboch stranách zaplnené pouličnými predavačmi. „Všetci títo ľudia sú z Venezuely,“ hovorí mi José, ktorého som stretol v jedálni pri miestnom kostole sv. Petra, a ktorý ma so svojou družkou tadeto narýchlo previedol. On sám je z druhej strany hranice. Ale už dlhšie zostáva na kolumbijskej strane. „Pred štyrmi rokmi to bolo naopak. Kolumbijci chodili predávať ku nám,“ pokračuje počas jazdy v autobuse smerom do centra mesta, kde si večer privyrába ako spevák na semafóroch.

Deň pred mojím stretnutím s Josém sme boli na La Parade po prvý krát. Trochu ma to miesto prekvapilo. Povedal som si, že keby som sem dorazil bez toho aby som vedel, čo sa tu deje, vyzeralo by to ako bežný pohraničný trh. Netrvalo však dlho, aby sme pochopili to, čo mi José neskôr potvrdil. Množstvo venezuelských poznávacích značiek prezradilo identitu predávajúcich a Láďa si tiež rýchlo všimol, že všetko je tu o dosť lacnejšie než sú bežné ceny v Kolumbii. A tak sme nasledovali obojstrannú líniu trhu, ktorá sa postupne stáčala doprava a my sme zrazu pred sebou uvideli začiatok mosta Simon Bolívar. K mostu vedie široká diaľnica, ktorá vytvára priestor na ešte väčšie množstvo stánkov.  V tomto momente som začal fotiť. Pokračovali sme na most. Od študentky Caroliny sme sa pred tým v Centre pre migrantov dozvedeli, že tých ktorí nemajú žiadne doklady tu cez rieku za poplatok preťahujú lanom, a vraj je to možno z mosta vidieť. Chceli sme sa presvedčiť na vlastné oči a tak sme neisto pokračovali smerom do jeho stredu. Prešli sme kolumbijské kontrolné stanovisko a ocitli sme sa v medzihraničnom pásme. Začal som sa rozhliadať ale nič okrem hustého porastu stromov som v priestore pod nami nevidel. Podišiel som ďalej, vystúpil na obrubník a spravil fotku venezuelskej strany. Vtedy na nás zavolali pohraniční pracovníci. Bez povolenia sa tu fotiť nemôže. To sme si mohli myslieť. Oni s tým problém nemajú, ale hraničná stráž na druhej strane áno. Madurovi sa vraj nepáči keď sa v médiách uverejňujú fotky utekajúcich občanov jeho hrdej vlasti. Sám neustále odmieta oficiálne uznať, že krajina sa pod jeho vedením dostala do krízy čo stojí v ceste humanitárnej pomoci medzinárodného spoločenstva. My sme sa teda bez problémov vrátili smerom späť. Pritom sme sledovali ľudí kráčajúcich do tej zakliatej krajiny s plnými nákupnými taškami, ale aj tých utekajúcich, čakajúcich na konci mosta s plnými cestovnými kuframi.

„Skoro sa vráť, Kolumbia ťa čaká“
Vždy som chcel vidieť Venezuelu, ale nie takto…
…alebo takto.
La Parada

A čo tu robíme?

Týmto to pre nás ale nekončí. Keby sme sem prišli len pre pár fotiek a trochu adrenalínu, to by bol výsmech do tváre týchto úbohých osudov. Kde je kríza, tam je vždy miesto, kde sa dá pomôcť. Pre nás je to miesto v jedálni Casa de Paso Divina Providencia pri kostole sv. Petra, kde z finančných darov miestna cirkev každý deň varí raňajky a obed pre asi 3000 Venezuelčanov. To, že sa im hodí každá ruka sme sa našou s lámavou španielčinou najskôr dozvedeli od miestneho padre pred nedeľnou omšou. Na druhý deň som tam dorazil sám (Láďa sa necítil najlepšie) počas obedného servisu. Do piatich minút od vstupu do brány som bol vybavený sieťkou na vlasy, rukavicami a rúškom na tvár a servíroval som mäso na tanier aj keď ma tam nikto v živote nevidel. Jediné, čo sa ma spýtali bolo ako sa volám, z kade som a čo tam chcem. Yo soy Matej, de Eslovequia, quiero ayudar. Lebo na ničom inom nezáleží. A bol som najatý ako dobrovoľník. A na druhý deň aj uzdravený Láďa. A to tu teda robíme.

zdroj: https://www.facebook.com/daca174/
zdroj: https://www.facebook.com/daca174/

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie