Denník N

Kto je Stepný vlk?

…“stáva sa, že sa celá generácia dostane medzi dve epochy, medzi dva životné štýly, takže stratí všetku prirodzenosť, všetku morálku, všetku istotu a nevinnosť.“ Hermann Hesse, Stepný vlk. 1927

Očarenie Hermannom Hessem

Dušan Mitana v doslove k vydaniu Stepného vlka, ktoré vyšlo v roku 1997 vo vydavateľstve HEVI, píše, že ho Hesse očaril, keď mal osemnásť rokov. Bolo to pre neho zjavenie. Bolo to v polovici šesťdesiatych rokov. Potom zháňal od Hesseho ďalšie a ďalšie knihy. Toto sa stalo tiež so mnou, keď som mala asi sedemnásť rokov, čiže o tridsať rokov po Dušanovi Mitanovi. Teraz som čítala Stepného vlka po dvadsiatich rokoch. A očarenie stále trvá.

Medzi dvoma epochami

Hermann Hesse žil medzi dvomi svetovými vojnami. Bol Nemec. Zažil prvú svetovú vojnu, ktorú vyvolal jeho národ a už v roku 1927, kedy napísal Stepného vlka, vnímal, že sa schyľuje k ďalšej vojne. Vojnu odmietal, preto bol vo vlastnej krajine outsiderom, samotárom, Stepným vlkom – „sotva by sa našlo preňho priliehavejšie pomenovanie pre jeho plachú osamelosť, pre jeho nespútanosť, nepokoj, túžbu po domove a stratenosť vo svete.“ Hesse vyzýva k osobnej zodpovednosti za zlo vo svete:..“každý národ, ba aj každý jednotlivec musí začať od seba.., musí skúmať, nakoľko on sám so svojimi chybami, nevšímavosťou, zlozvykmi nesie vinu..na všetkých biedach sveta.“

Tento jeho nesúhlas viedol hlavnú postavu Hesseho románu Harryho Hallera do spoločenskej izolácie. Kedysi túžil po samote, po nezávislosti. Samota bola „studená, ale bola aj tichá, nádherne tichá a veľká ako studený vesmír, v ktorom sa otáčajú hviezdy.“ Samota však znamenala aj osamelosť, „ovzdušie, v ktorom niet ľudských vzťahov.“

Načo je nám umenie?

Ďalším dôvodom Harryho osamelosti je jeho záujem o umenie, o básnikov, svätcov, Mozarta. Načo sú nám básnici a svätci? Načo je nám nepraktické umenie? Pre okolie je Harry „blázon a rytier smutnej postavy.“ Podľa Hesseho zmysel umeniu dáva „večnosť, ktorá je kráľovstvom pravdy. Doň patrí Mozartova hudba a verše tvojich veľkých básnikov, patria doň svätí, ktorí robili zázraky, umreli mučeníckou smrťou a ukázali ľuďom veľký príklad.“ Nad zmyslom umenia sa zamýšľa aj Dušan Mitana v epilógu Stepného vlka: …“poslaním umelca je byť strážcom a opatrovateľom hodnôt nahromadených vekmi, aby mohli byť prinesené nejakému budúcemu pokoleniu, ktoré opäť spozná ich cenu a životodarnú silu.“

Žiť autenticky

Harry sa snaží žiť „podľa príkazov vlastného vnútra“. Ako výstižne píše Mitana, spoločnosť sa snaží potlačiť „každý pokus človeka, žiť podľa príkazov vlastného vnútra a neprijímať cudzí, nanútený osud…“ Toto Harryho rozhodnutie ho znovu vedie do samoty a k nepochopeniu jeho okolím: „Cestu k ozajstnému človeku, cestu k nesmrteľným Harry veľmi dobre tuší, …zaplatí to veľkým utrpením, bolestnou osamelosťou.“ Je to ale aj krásna cesta, „kráľovský život…ten život mal ušľachtilé jadro, mal vlastnú tvár a jedinečnosť, nešlo v ňom o haliere, šlo v ňom o hviezdy.“

„Musíte žiť a naučiť sa smiať.“

Do Harryho života stepného vlka vstupuje Hermína, ktorá vedela „prežívať prchavý okamih“. Do Harryho osamelosti vstupuje iná ľudská bytosť: „Zrazu tu bol človek, živý človek, rozbil pochmúrny sklený zvon, pod ktorým som chradol, a podal mi ruku, vľúdnu, peknú, teplú ruku!“ Hermína sa na maškarnom plese prezlečie za chlapca a pred prekvapeným Harrym stojí jeho kamarát z detstva, Hermann. Akoby Harry (Hermann Hesse) stretáva sám seba, keď bol mladý, seba, so svojimi snami a túžbami. V magickom divadle, do ktorého vošiel, ide ešte ďalej. Nazrel do zrkadla, ktoré „bolo plné, všade Harry alebo časť Harryho…mládenci, školáci, huncúti, deti…a všetko som to bol ja…“ V nás je naše detstvo a naše sny. Mitana píše o návrate „k prameňom na rázcestie, kde bludná cesta začala.“ Ten návrat však „musí absolvovať každý sám.“

My medzi epochami

Aj my žijeme medzi epochami. Zažili sme pád komunizmu a nie veľmi vydarený nástup demokracie. Zažili sme rozkradnutie podnikov, naši rodičia prišli o prácu. Prežívali eufóriu zo slobody, ale aj existenčnú úzkosť a strach z budúcnosti. To ovplyvnilo aj nás, ich deti, deti 90-tych rokov. Sloboda nám priniesla obrovské možnosti, ale aj závislosti a sebadeštrukciu. Museli sme sa pomaly učiť, že sloboda znamená hlavne zodpovednosť za dôsledky našich rozhodnutí.

Hesse ukazuje cestu aj nám, ťažkú cestu autentického života, cestu k druhej ľudskej bytosti, cestu k humoru a radosti zo života. „Musíte žiť a naučiť sa smiať.“

Hermann Hesse: Stepný vlk. HEVI, Bratislava 1997.

Preklad: Magda Takáčová

Doslov: Dušan Mitana

 

 

Teraz najčítanejšie