Denník N

Bicykel, alebo cyklo-trasiáda

Mala som v dohovorený čas vybavovať niečo v Slovenskom národnom múzeu. Prišla som o čosi včaššie, nuž som sa šla pozrieť, ako sa má Dunaj. Oprela som sa o ochranný múr proti veľkej vode, a dívala som sa, či aj dnes, ako dávnejšie napísal básnik, „vlna za vlnou sa valí…“ Zistila som, že sa vody valia, pokochám sa nimi a otočím sa, že vykročím, no tu ma doslova o chlp minie cyklista. Ako lastovička na nebi robí kľučky po chodníku. Maximálne sebavedome a nebezpečne! Pre chodcov. Práve ich z výletnej lode vystupuje na nábreží celý húf. Samí starší ľudia. Vtom prifrčí ďalší veselý „bike“. Jedni z lode sú udivení, druhí vystrašení mlčky cúvnu, niektorí, rozhorčení, dávajú nevôľu aj najavo: „Das ist inerhort!“ (to je nehorázne!). „Das ist Skandal!“ (to je škandál!) Chceli sa tu poprechádzať, pekne pokojne poobzerať, no ako hostia, čo prišli poznávať naše hlavné mesto. Lenže na asfalte sa škeria pomocou šablón namaľované bicykle, čo znamená, že tie pozemné lastovičky tam lietajú a ohrozujú chodcov legálne. Takto pomaľované je vlastne celé nábrežie, ak ho tak ešte možno nazvať. Veď hej, máme éru cyklo-trasiád, a tí, čo sa tam motajú na vlastných nohách, nech dávajú pozor! A slnko svieti, Dunaj duní a vlna za vlnou sa valí… a nový pán primátor Vallo sa v predvolebnej kampani zaviazal, že bude v meste budovať ďalšie cyklotrasy. Kde? Načo? Pre koho? A za koľko? Ozaj, čo stáli tie maľovky na rôznych miestach Bratislavy, napríklad aj na Špitálskej, kde starší dom trčí do vozovky a horko-ťažko tam prejde auto. V Prahe už pradávno také miesta riešili tak, že od majiteľov domov odkúpili prízemia a vybudovali tam kryté podlubia s chodníkmi. Ale zostaňme pri našej cyklotéme, ibaže z iného uhla pohľadu.

+++

Sú dvaja. Sú mladí, šikovní, prácu majú medzi sebou ekonomicky rozdelenú. Dve kolesá sú už prezuté, jeden z tých dvoch sa práve zohýna, aby nahodil tretie koleso. A tu mu z diery montérok na kolene vykukne chrasta, hnedá a veľká takmer ako celozrnná žemľa. Prst, ktorým na ňu ukážem, je otáznikom i výkričníkom zároveň.

„No,“ vraví majiteľ chrasty, „vysypal som sa na motorke. Bolo to zlé, ale jeden cyklista dopadol horšie.“

Stalo sa to na deliacej čiare medzi pruhmi. Cyklisti však zväčša šliapu do pedálov na uzučkom pásiku popri vozovke, kde nie je už asfalt, ale hrboľatá zem, za mokra klzká, s kalužami.

Pri ceste, kadiaľ často chodievam, sú tri malé kríže, kde bývajú položené kytičky kvetov.

++

Súvislá rieka áut, ale takmer nehybná. Plazíme sa po Gagarinovej ulici z mesta von. Vlastne ideme prískomi: dva-tri metre a brzda, dva-tri metre a brzda… Aj keď stojíme, vodiči nechávajú nohu na brzde, takže každý každého oslepuje brzdovým svetlom. Navzdory prískokovej jazde zaregistrujem medzi pruhmi… no áno, cyklistu. Nesedí na sedadle, ale stúpa z pedála na pedál tak, ako voľakedy malí chlapci na veľkých bicykloch, pričom sa výdatne kníše: raz sa nakloní doprava, raz doľava, vždy tesne k autám. Mrholí, postava nášho hrdinu sa rozpíja, no on balansuje, derie sa dopredu a poráža v rýchlosti autá. Pohľad naňho mi zasahuje oblasť žalúdka.

A už sneží. Zatiaľ nežne, ale kdeže sa aj tak podeli maľovky bicyklov na asfalte? Práve som v rádiu počula, že Bratislava má problémy okolo zazmluvnenia odhŕňania snehu. (Verím, že ak snehu napadne päť centimetrov, nebude kalamita.) Ale čo naši bikéri, akože sa budú trebárs subtílnymi galuskami (no nielen galuskami) pohybovať panenským snehom či šmykľavou snehovou brečkou? A čo poľadovica, mrznúce mrholenie, hmla? Alebo svojich dvojkolesových tátošíkov predsa len odložia na pár mesiacov do pivníc, garáží(!), na balkóny? Mysliac na ich bezpečnosť dúfam, že tak urobia. Ale kto bude, ako to všetky cyklistické spoločenstvá o sebe tvrdia, zachraňovať ovzdušie, do ktorého ešte navyše pribudne oxid uhličitý z kúrenia?

++

Bola som v Ľubľane asi pred pol storočím, a tam bicyklov ako maku. Lenže celé mesto bolo už vtedy racionálne zosieťované primerane širokými, bezpečnými a dobre navzájom nadväzujúcimi pruhmi(!) určenými cyklistom, s ktorými boli zosúladané aj mnohé semafory. A treba povedať, že vďaka vtedajšej juhoslovanskej politickej inakosti a turizmu nebolo tam áut oveľa menej ako dnes.

Prezident občianskeho združenia Cyklokoalícia Peter Netri, ktorý, ako vraví, „…chce participovať na lepšej Bratislave pre cyklistov…“ tiež hovorí: „Každý deň dochádza k nehodám cyklistov, ale len zlomok z nich je nahlásených na polícii. Je zrejmé, že polícia nerobí dosť pre cyklistov…“ A snímajúc vinu z pliec predchádzajúcich primátorov, starostov, plánovačov mesta, developerov, urbanistov aj seba vyzýva: „Nenechajte políciu ignorovať ich bezpečnosť.“ Priznám sa, že neviem o čo mu vlastne ide.

Niežeby sa nezišlo, aby najmä mestskí policajti robili aj niečo iné, ako dávali pokuty za zlé parkovanie. Aby sa iba nevozili v autách, ale aby existovali aj pochôdzkári, ktorí by sledovali a zažívali situáciu v uliciach na vlastnej koži, ktorí by pomáhali peším, cyklistom i automobilistom expresne riešiť každodenné menšie dopravné problémy, aj zasahovali proti nedisciplinovaným cyklistom na chodníkoch a prechodoch pre chodcov, no i proti chodcom prebehovačom na červenú. Zišlo by sa. Ale pán Netri, ktorý, ako som sa dočítala, by mal pomáhať novému primátorovi vybudovať cyklotrasu (primátor Vallo sa zaviazal na 25 km, pán Netri prihodil ešte 5 km /!/) a to z Hlavnej stanice na autobusovú, vidí veci akosi inak ako ja i väčšina obyvateľov mesta. Akoby cyklisti boli naozaj jediní záchrancovia čistoty ovzdušia, ktorí na úkor svojho zdravia a navzdory nástrahám a nebezpečenstvám na cestách jazdia na bicykloch a keď nastane kolízia s autami, ťahajú vždy za kratší koniec. Ako by mala polícia v ich prospech, a to nielen pri nehodách, konať, neviem z toho vydedukovať. Myslím, že treba pripomenúť aj to, že raz je človek chodcom, raz automobilistom a len málo ľudí je oddaných iba bicyklu. Tá posadnutosť cyklotrasami v meste ako je Bratislava s úzkymi ulicami (na širokých jazdí husto všetko, čo má kolesá), so stovkami nevyhnutných jednosmeriek (na nich si často krátia cestu cyklisti v protismere), s korupčným povoľovaním stavieb (napríklad na Radlinského aj na dunajskom nábreží) a cca 100 000 autami, čo sú denne v uliciach mesta a stále ich pribúda a bude ich pribúdať (apropo, koľko máme automobiliek, čo nás živia?), je scestná, až trestuhodná! Bicykel áno aj pri Dunaji, ale tam niekde v lužnom lese, na hrádzi, pri hrádzi, na cestách, čo vybudovali branné sily socializmu smerom k rakúskej hranici, a iste by lepší znalci lesov v okolí vedeli vytipovať ďalšie krásne a bezpečné miesta. Načo nám bude cyklotrasa z Hlavnej stanice na autobusovú? To sa budú cestujúci bicyklami s kuframi na riadidlách hore-dolu po nej premávať? Nepáči sa mi ani nejednoznačný pojem cyklotrasa. To slovo nehovorí, že ide o vymedzený pruh ako v Ľubľane alebo v Dánsku, Holandsku… To je iba vyznačená neistá možnosť, kadiaľ ísť na bicykli. Mimochodom, z uvedených staníc je náhodou slušné a pomerne rýchle spojenie trolejbusom i autobusom.

++

Žijem v Bratislave takmer sedemdesiat rokov. Dlhý čas premávala zo stanice električka Štefánikovou ulicou rovno dolu k Manderláku, teda do centra, a potom na viac strán. Taká električka chýba, ako o tom píše v Denníku N aj Jana Beňová. Pokiaľ cestujúci nemá batožinu, radšej zbehne pešo, akoby mal ísť električkou tour de Bratislava. A ak mohla pred vojnou premávať električka z Bratislavy do Viedne, mohla by azda napríklad aj po Bajkalskej, Prievozskej a Gagarinovej až do Biskupíc a možno aj do prímestí či suburbií (tak tomu v hovoria v Čechách), odkiaľ prichádza masa áut. Ľudia by električku určite uvítali aj inde, veď napokon cesta autom aj niečo stojí, a vôbec nie málo. Riešením bratislavskej dopravy sú električky: moderné, rýchle, pohodlné a čo najskôr a s čo najväčším rozmyslom naprojektované i vybudované. A bicykle? Tie by sa azda osobitnými vozňami či oddeleniami električiek alebo osobitnými autobusmi mohli odviezť na kraj mesta a odtiaľ do prírody. Ale to už je iná téma. No predsa ešte poznámka. V garáži mám starú, spoľahlivú skladačku a už dávno v minulom storočí mi mama zavše za odmenu požičala bicykel, aby som sa previezla. Môj postoj nie je animozita, ale skúsenosť a rozmýšľanie.

Kveta Dašková, vydavateľka a spisovateľka pre deti

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie