„Nie som vinný, pretože som nemohol konať inak.” Platí?

Aktér je morálne zodpovedný za svoje konanie, iba ak by mohol konať inak než konal.

Takto znie formulácia takzvaného princípu alternatívnych možností (odteraz PAM). Bez ohľadu na to, či je tento princíp platný, je nepopierateľné, že v našom bežnom uvažovaní o morálke zohráva dôležitú úlohu. Najlepšie to môžeme vidieť pri posudzovaní našich činov v bežnom živote. Predstavte si, že meškáte do práce kvôli tomu, že vás zasiahla nepredvídateľná snehová kalamita. Potom cítite menšie výčitky za svoje meškanie, než keby ste meškali napríklad kvôli tomu, že ste zaspali. A teda morálna zodpovednosť za vaše meškanie je ospravedlnená tým, že toto meškanie bolo neodvratné, tj. nemohli ste nemeškať.

PAM je veľmi intuitívny princíp a každý z nás sa ním aspoň trochu riadi. Napriek tomu niektorí filozofi platnosť PAM spochybňujú. Podľa nich môže byť aktér za svoje konanie zodpovedný, aj ak je jeho konanie neodvratné (tj. neodvratnosť konania je kompatibilná s morálnou zodpovednosťou). Volajú sa kompatibilisti a je ich prekvapivo veľa. Pozrime sa najprv na ústredný argument, pre ktorý kompatibilisti spochybňujú PAM.

Frankfurtov prípad

Ústredný argument proti PAM predstavil vo svojom článku z roku 1969 americký filozof Harry Frankfurt v podobe nasledujúceho myšlienkového experimentu:

Predstavme si dve osoby, Blacka a Jonesa. Black má dve neobyčajné vlastnosti. Po prvé, dokáže ľudí zhypnotizovať tak, aby robili presne to, čo od nich chce. Po druhé, dokáže extrémne spoľahlivo odhadnúť, aké rozhodnutia sa ľudia okolo neho chystajú spraviť. Ďalej si predstavme, že Black chce, aby Jones spáchal nejaký nekalý čin. Nič netušiaci Jones sa pritom tento čin nezávisle od Blacka aj naozaj chystá spáchať. Black preto pozorne sleduje, ako sa Jones rozhoduje. Ak zistí, že Jones vo svojom úmysle spáchať nekalý čin začal váhať, okamžite zakročí a zhypnotizuje Jonesa tak, aby váhať prestal a čin spáchal. Ak ale Jones od svojho pôvodného úmyslu neustúpi, Black Jonesa nijako neovplyvní a ostane celý čas nenápadne v ústraní, aby zbytočne nevzbudzoval pozornosť. Veci sa nakoniec vyvinú tak, že Jones nezávisle od Blacka nekalý čin spácha. A Black teda nemusí voči Jonesovi nijako zakročiť.

Pýtajme sa: Je Jones morálne zodpovedný za čin, ktorý spáchal? Všetko nasvedčuje tomu, že áno. Konal predsa podľa vlastného rozhodnutia, nezávisle od Blacka. Tým pádom je ale PAM spochybnený, pretože Jones nemohol daný čin nespáchať. Je totiž isté, že ak by Jones začal váhať, či daný čin spáchať, Black by okamžite zakročil a prinútil Jonesa k jeho spáchaniu.

Frankfurt nám teda predstavil vskutku pozoruhodný prípad, kedy sa morálna zodpovednosť za nejaké konanie zdá byť zlúčiteľná s neodvratnosťou tohto konania. Prečo je to ale tak?

Frankfurtovo vysvetlenie

Frankfurtovo vysvetlenie je nasledovné: Skutočnosť, že Jonesove konanie bolo neodvratné, nemala nijaký kauzálny vplyv na toto konanie. A preto táto skutočnosť nijako nezbavuje Jonesa morálnej zodpovednosti.

Inak by tomu bolo, keby Jones konal pod vplyvom Blacka. Vtedy by skutočnosť, že Jonesovo konanie bolo neodvratné, mala kauzálny vplyv na toto konanie. Inak povedané, Jones by čin spáchal práve preto, lebo Black by mu zabránil konať inak. V takom prípade by Jones za svoje konanie morálne zodpovedný nebol.

Frankfurt nám teda hovorí, že pri posudzovaní morálnej zodpovednosti nášho konania, by sme mali brať do úvahy výlučne faktory, ktoré toto konanie zapríčinili. V prípade Blacka a Jonesa, neodvratnosť Jonesovho konania takýmto faktorom nie je. Preto je Jones za svoje konanie morálne zodpovedný, aj keď nemohol konať inak.

Ak má ale Frankfurt pravdu, čo to znamená v praxi?

Predstavme si nejakého aktéra a nazvime ho Sebec. Sebec má jednu neobyčajnú záľubu: baví ho stláčať všetky druhy gombíkov, ktoré okolo seba vidí, pretože miluje zvuk, ktoré gombíky pri stlačení vydávajú. Sebec jedného dňa pred sebou uvidí gombík, o ktorom vie, že ak ho stlačí, tak spôsobí výpadok elektriny v celom meste. Ale Sebcovi je to jedno. Jeho zaujíma len to, aký zvuk gombík pri stlačení vydá. S touto motiváciou preto gombík stlačí a celé mesto ostane bez elektriny.

Je Sebec morálne zodpovedný za výpadok elektriny v meste? Nepochybne. Bol by ale Sebec morálne zodpovedný za tento výpadok aj vtedy, keby o účinkoch stlačenia gombíka nič nevedel? Asi áno, pretože určite je od neho nezodpovedné, ak bezbreho stláča všetko, čo okolo seba vidí. Stále sa však zdá, že jeho morálna zodpovednosť za výpadok elektriny by bola takomto prípade oveľa menšia než v prípade, keď vie, čo stlačenie gombíka spôsobí. Ak má ale Frankfurt pravdu, to, či mal Sebec vedomosti o účinkoch stlačenia gombíka, by sme pri posudzovaní jeho morálnej zodpovednosti nemali vôbec zohľadňovať. A to preto, lebo táto vedomosť nemala na Sebcovo rozhodnutie stlačiť gombík žiaden vplyv (podrobnejšia diskusia tohto prípadu sa nachádza tuto).

Nesedí tu niečo len mne alebo ani vám? Ako vidíme, Frankfurtovo vysvetlenie má neželané dôsledky. Poďme sa preto radšej pozrieť na zopár iných vysvetlení toho, prečo Jones nesie zodpovednosť za spáchanie činu, aj keď nemohol konať inak.

Vysvetlenie 1

Podľa Widerkera (1995) je dôležité sa pýtať, na základe čoho vie Black tak spoľahlivo odhádnuť, či sa Jones od svojho pôvodného úmyslu rozhodne ustúpiť. Inými slovami, musí existovať nejaká indícia, o ktorú sa Black vo svojom odhade opiera. Povedzme napríklad, že Black vychádza z nasledujúcich dvoch predpokladov:

(1) Ak Jonesovi zbledne tvár, tak sa rozhodne čin vykonať, aj ak nijako nezasiahnem.

(2) Ak Jonesovi tvár nezbledne, tak, ak nijako nezasiahnem, čin sa rozhodne nevykonať.

Pýtajme sa: Na akom fakte sú tieto dva predpoklady založené? Je napríklad predpoklad (1) založený na tom, že to, že Jonesovi zbledne tvár, kauzálne determinuje to, že sa rozhodne čin vykonať? Ak áno, potom je to, či sa Jones rozhodne čin vykonať, isté od momentu, ako mu zbledne tvár. To by znamenalo, že existujú nejaké fyziologické faktory, ktoré sa prejavujú zblednutím tváre a ktoré predurčujú Jonesové rozhodnutie. Potom už ale vôbec nie je také zjavné ako predtým, či Jones koná slobodne a či je za svoje rozhodnutie naozaj zodpovedný. Koniec koncov, tieto fyziologické faktory môžu byť mimo jeho kontrolu.

Pripusťme preto radšej, že Jonesove zblednutie tváre nie je zárukou, ale len spoľahlivým signálom toho, že sa daný čin rozhodne vykonať. Inak povedané, ak mu zbledne tvár, znamená to, že je len veľmi pravdepodobné, ale nie isté, že tento čin vykoná. Tým pádom sa ale nedá úplne vylúčiť, že Jones sa nakoniec rozhodne daný čin nevykonať, ani vtedy, keď mu zbledne tvár. V takom prípade by proti nemu nestihol zasiahnuť ani Black, pretože ten by sa výnimočne prepočítal a odhadol by, že Jones sa daný čin vykonať rozhodol. Potom je tu ale stále malá možnosť, ako sa Jones môže vykonaniu nekalého činu vyhnúť.

Podľa tohto vysvetlenia je teda Frankfurtov prípad zavádzajúci a v skutočnosti nijako nespochybňuje PAM.

Vysvetlenie 2

Kompatibilista sa však môže prechádzajúcej kritike vyhnúť tak, že Frankfurtov prípad mierne preformuluje: Povedzme, že Black chce, aby Jones nekalý čin spáchal do nejakého času t3. Black však nečaká od Jonesa na žiadnu indíciu o tom, ako sa rozhodne. Black si namiesto toho stanoví nejaký časový deadline t2. Ak Jones nekalý čin nespácha do t2, tak Black okamžite zakročí a podnieti ho k spáchaniu činu do času t3. Veci sa ale vyvinú tak, že Jones čin spácha v čase t1 pred deadlinom t2 a Black proti nemu nemusí nijako zakročiť.

V takto pozmenenom prípade Black predpokladá, že ak Jones čin nespácha do času t2, tak sa rozhodol čin nespáchať a je potrebné voči nemu okamžite zakročiť. Jediná možnosť ako sa Jones môže zákroku od Blacka vyhnúť je, že čin spácha pred t2. Preto tento raz neexistuje pre Jonesa nijaká iná možnosť než čin spáchať do času t3, či už pod vplyvom Blacka alebo nezávisle od neho.

Ako však poukázal Ginet (1996), aj táto verzia Frankfurtovho prípadu je spochybniteľná. Ginet dáva do pozornosti fakt, že jedna a tá istá udalosť môže tvoriť dve odlišné konania (resp. akcie). Najlepšie si to môžeme uvedomiť na prípadoch, kedy niekto pri vykonávaní jednej akcie zároveň nevedomky vykonáva aj nejakú inú akciu. Napríklad, starogrécky král Oidipus sa vedome oženil s Jokastou, ale nevedomky sa pritom oženil so svojou matkou, pretože nevedel, že Jokasta je jeho matka. Za týmito dvoma akciami je ale stále jedna a tá istá fyzická udalosť. A nielen to. Niekedy môžem naraz vykonávať dve akcie a byť morálne zodpovedný len za jednu z nich. Môžem byť napríklad morálne zodpovedný za to, že som niekomu stúpil na nohu a nebyť pritom morálne zodpovedný za to, že som stúpil na bod, ktorý je 7200 kilometrov od Pekingu, aj keď za oboma týmito akciami je tá istá fyzická udalosť (istý pohyb mojej nohy).

Ginet si myslí, že niečo podobné sa deje aj Jonesovi. Jones podľa neho spáchaním svojho činu vykoná naraz dve rozlíšiteľné akcie. Jednak spácha čin v čase t1. A taktiež spácha čin do času t3. Ale morálne zodpovedný je len za prvú z týchto akcií, pretože mal možnosť čin v čase t1 nespáchať. Mohol ho totiž spáchať skôr alebo neskôr. Na porovnanie, za spáchanie činu do času t3 morálne zodpovedný nie je, pretože spáchanie činu do času t3 bolo preňho neodvratné. Takéto vysvetlenie je v úplnom súlade s PAM. Ak je toto vysvetlenie presvedčivé, potom sa zdá, že Frankfurtov prípad sa javí byť proti-príkladom voči PAM len preto, lebo Jonesovo konanie v ňom nie je opísané dostatočne presne.

Vysvetlenie 3

Čo ale v prípade, že Jones síce spácha čin v čase t1 nezávisle od Blacka, ale Black nastaví pravidlá hry nasledovne?

„Chcem, aby Jones čin spáchal v čase t1. Ak uvidím, že čin začína páchať čo i len trochu skôr, ihneď zasiahnem a zastavím ho. Ak Jones čin nezačne páchať počnúc časom t1, ihneď zasiahnem a prinútim ho k jeho spáchaniu. Ak Jones začne čin páchať v čase t1, ale v strede zastane, ihneď zasiahnem a prinútim ho pokračovať. A ak uvidím, že Jones pácha čin priveľmi pomaly na to, aby ho stihol v čase t1 dokončiť, ihneď zasiahnem a donútim ho, aby konal rýchlejšie.”

Predpokladajme, že t1 označuje časový interval, ktorý je dostatočne dlhý na to, aby bol počas neho čin spáchaný od začiatku do konca. Pri takto nastavených pravidlách sa zdá, že Jones naozaj nemá inú možnosť než čin v čase t1 spáchať. Frankfurtov prípad sa nám vracia v novej otuženej podobe a PAM je opäť v ohrození.

Kritik kompatibilizmu však môže namietať: „Dobre, je síce pravda, že Jones v tomto scenári nemôže čin v čase t1 nespáchať. Môže sa ho ale aspoň pokúsiť nespáchať, aj keď je isté, že sa mu to nepodarí. Jones je za svoj čin morálne zodpovedný preto, lebo sa ani len nepokúsil čin nespáchať.“

Jednoducho povedané, táto námietka nám hovori, že by sme sa mali PAM vzdať a prijať radšej jeho slabšiu verziu PAM *.

PAM *: Aktér je morálne zodpovedný za svoje konanie, iba ak by mohol konať inak než konal alebo sa aspoň mohol pokúsiť konať inak než konal.

PAM * sa zdá byť narozdiel od PAM vo Frankfurtovom prípade splnený. Jones sa predsa mohol aspoň pokúsiť čin v čase t1 nespáchať.

To, že Jones mal predsa len nejakú možnosť zachovať sa inak než sa zachoval, je dobrá správa. Horšou správa však už je to, že tá jediná možnosť, ktorá Jonesovi ostala, je až zarážajúco mizerná. Možnosť pokúsiť sa nejako konať, aj keď neúspešne, je nám k dispozícií takmer vždy. A nová požiadavka na morálnu zodpovednosť, ktorú nám PAM * predkladá, je preto triviálna a priveľmi jednoduchá na splnenie. To sa prejavuje napríklad tým, že vysvetľovacia sila PAM* je oproti PAM veľmi úbohá. Na rozdiel od PAM, pomocou PAM* už viac nevieme vysvetliť, prečo nie ste morálne zodpovedný za to, keď meškáte do práce kvôli nepredvídateľnej snehovej kalamite. Ak by sme sa držali PAM, vysvetlenie by bolo jednoduché: Nie ste za to zodpovedný, pretože ste nemohli nemeškať. Ak sa ale držíme PAM*, obdobné vysvetlenie už viac neobstojí. Napokon, mohli ste sa aspoň pokúsiť nemeškať. Nikto vám predsa nebránil sa zo všetkých síl brodiť snehom predtým, než by ste to vzdali. Prečo ale potom nie ste za svoje meškanie zodpovedný? PAM * nám v odpovedi na túto otázku nijako nepomáha.

Vysvetlenie 4

Čo keby sme sa ale pokúsili nahradiť PAM nejakým iným princípom s lepšou vysvetľovacou silou?

Otsuka (1998) napríklad navrhuje PAM nahradiť takzvaným princípom vyvarovateľnej viny (PVV).

PVV: Aktér je morálne zodpovedný za svoje konanie, iba ak nekonal spôsobom, za ktorý sa mu nedá nič vyčítať, a zároveň by takýmto spôsobom konať mohol.

Na to, aby sme mohli povedať, že sa aktérovi nedá nič vyčítať, musí platiť, že konal najmenej zlým spôsobom v porovnaní so všetkými ostatnými možnosťami, ktoré mal. A nedá sa mu teda vyčítať, že mohol konať lepšie.

Vo Frankfurtovom prípade by Jones konal najmenej zlým spôsobom, ak by sa svojho pôvodného úmyslu vzdal a v čase t1 by sám od seba čin nezačal páchať. Black by síce proti nemu okamžite zakročil a prinútil ho k spáchaniu činu. Jones by v tomto prípade čin spáchal pod nátlakom a nebolo by mu teda čo vyčítať. Jones však takto nekonal a čin namiesto toho spáchal dobrovoľne, bez zásahu Blacka. V súlade s PVV, je preto Jones za svoj čin morálne zodpovedný.

Vie ale PVV vysvetliť rovnako presvedčivo ako PAM, prečo nie ste morálne zodpovedný za vaše meškanie, ak vás zasiahla nepredvídateľná snehová kalamita? Zdá sa, že áno, pretože ak ste sa napriek snehovej kalamite snažili vaše meškanie zminimalizovať, potom ste konali najlepšie ako sa dalo a nie je vám čo vyčítať.

PVV je preto vo Frankfurtovom prípade splnený a zároveň má väčšiu vysvetľovaciu silu než PAM*.

Jedným nedostatkom PVV však je, že sa vzťahuje výlučne len na prípady, kedy aktér nekonal ideálnym spôsobom a je teda za svoje konanie vinný. Často však chceme niekomu pripísať morálnu zodpovednosť za chvályhodné konanie, tj. konanie, pri ktorom aktérovi nie je čo vyčítať. Ak napríklad zachránite topiace sa dieťa, bezpochyby ide o chvályhodné konanie. Ak ale ide o chvályhodné konanie, potom musíte byť zaňho morálne zodpovedný. Ak by sme sa mali riadiť PVV, vyšlo by nám, že zaňho morálne zodpovedný nie ste, pretože vám nie je čo vyčítať. Vysvetľovacia sila PVV je preto tiež obmedzená.

Záver

Zrekapitulujme si, k akému zisteniu sme sa analýzou Frankfurtovho prípadu dopracovali. Zdá sa, že stojíme pred nasledujúcou voľbou:

1. Buď príjmeme Frankfurtove vysvetlenie, podľa ktorého Jones je za svoj čin morálne zodpovedný, pretože neodvratnosť jeho konania nemala nijaký kauzálny vplyv na jeho rozhodnutie čin spáchať. To ale znamená, že pri posudzovaní morálnej zodpovednosti nás zaujímajú len tie faktory, ktoré majú kauzálny vplyv na naše konanie. Ako sme videli v prípade Sebca a stlačeného gombíka, takýto záver je vysoko neintuitívny.

2. Alebo príjmeme jedno z predošlých 4 alternatívnych vysvetlení aj s nedostatkami, ktorými každé z nich trpí.

Ale samozrejme, naše možnosti sú v skutočnosti oveľa širšie. To, čo som tu predstavil, bol len drobný výber z enormného množstva zaujímavej filozofie, ktorá bola za posledných 50 rokov okolo Frankfurtovho prípadu napísaná.

Použitá literatúra

Fischer, J.M. 1994. The Metaphysics of Free Will: An Essay on Control. Cambridge, Massachusetts: Blackwell.

Frankfurt, H.G. 1969. Alternate Possibilities and Moral Responsibility. The Journal of Philosophy. 66(22), pp. 829-839.

Ginet, C. 1996. In Defense of the Principle of Alternative Possibilities: Why I Don’t Find Frankfurt’s Argument Convincing. Philosophical Perspectives. 10(Metaphysics), pp.403-417.

Otsuka, M. 1998. Incompatibilism and the Avoidability of Blame. Ethics. 108(4), pp.685-701.

Naylor, M.B. 1984. Frankfurt on the Principle of Alternate Possibilities. Philosophical Studies: An International Journal of Philosophy in the Analytic Tradition. 46(2), pp.249-258.

Sartorio, C. 2011. Actuality and Responsibility. Mind. 120(480), pp. 1071-1097

Van Inwangen, P. 1983. An Essay on Free Will. Oxford: Clarendon Press.

Widerker, D. 1995. Libertarianism and Frankfurt’s Attack on the Principle of Alternative Possibilities. The Philosophical Review. 104(24). pp.247-61.