Denník N

Keď sa rany na duši zahoja skôr, než tie na tele

Príbeh fenky Alice začína hrôzostrašne, ale jeho koniec je až prekvapivo šťastný. To, čo prežila snehovo biela fenka Alica, si napriek tomu, že je u mňa už vyše 2 týždňov v dočasnej opatere, čítam až teraz a obchádzajú ma na tele zimomriavky…

Na fenku, ktorá potrebovala urgentne pomoc upozornili dievčatá z OZ Pes v núdzi. Dva roky trpela so zarezaným špagátom v krku. Požiadali o pomoc s odchytom vystrašenej fenky, ktorá nebola zvyknutá na kontakt s ľuďmi. Dievčatá z Československého kastračného programu neváhali  a vydali sa na miesto. Tam ich aj napriek doterajším zážitkom čakalo nemilé prekvapenie…

Tesne za Zvolenom, v horách sa nachádza menšia rómska kolónia. Pár domčekov roztrúsených po okolitých lazoch, väčšina mimo dosahu asfaltky, k miestu sa museli dostať cez pole. Pri jednej z chatrčí sa nachádzali 4 dospelé psy a cca 10 šteniat….Hlavnú pozornosť sústredili na bielu fenku, ktorá už z diaľky štekala a po pokuse o priblíženie vydesene utekala. Už na pár metrov bolo jasné, že niečo nie je v poriadku, na krku obrovská hnisavá rana, ktorej zápach bol veľmi intenzívny. Fenka sa im ukryla pod veľkú unimobunku, tá jej zrejme od štenacieho veku tvorila skrýšu pred ľuďmi, pred bolesťou ale ujsť nedokázala .

Pod unimobunkou bol iba malý priestor, fena zaliezla hlboko dozadu, nedosiahli na ňu ani s odchytovou tyčou. V panike z tmy útočila, hrýzla do tyče…Takmer  to vzdali, odchytiť na smrť vydesené, v podstate divé zviera, nie je jednoduché ani pri priaznivejších podmienkach. Obišli  ešte raz unimobunku a našli maličkú medzeru na opačnej strane, cca 5x20cm a skúsili vložiť tyč z tohto miesta. Štekot fenky im dal znamenie, že  našli správne a zrodil sa teda plán ju odchytiť „naslepo“.

Jedna dobrovoľníčka zostala na otvorenej strane, z ktorej fenka vchádzala pod unimobunku, kolegyňa zatiaľ čakala pri miniatúrnej medzierke na druhej strane. Kričali si navzájom ako a kam majú posunúť tyč, keďže z druhej strany nebolo pod unimobunku vidieť . Po niekoľkých zúfalo neúspešných pokusoch sa KONEČNE podarilo a fenka bola zaistená J Potlačili ju teda smerom k sebe, až kým na ňu dobrovoľníčka nedosiahla a vtedy sa už podarilo fenočku vytiahnuť. Síce vystrašená, ale s vyhliadkou na lepšiu budúcnosť svoje peklo opustila…

Na klinike jej zranenia prekvapili aj ostrieľaných veterinárov. Musela mať na krku od veľmi skorého veku uviazaný špagátik, ktorý sa postupne zarezával hlbšie a hlbšie… Vznikla rana okolo celého krku v priemere takmer 5 cm… Teraz už po ošetrení, čaká ju ešte dlhá liečba a hojenie, ale určite sa jej veľmi uľavilo.

Približne mesiac od tohto dňa som si Alicku prebrala do dočasnej opatery. Musím povedať, že aj napriek tomu, že mi rukami prešlo viacero psov, Alica nám dala prvé dni riadne zabrať. Bola to fenka, ktorá neuveriteľne prahla po kontakte s ľuďmi, ale vôbec nevedela, ako sa k ľuďom správať. Svoju dlho potlačovaná radosť z človeka, dávala najavo takou intenzitou, že mi rozdupala celé auto a doškriabala ma od hlavy po päty, ako sa chcela dostať ku mne čo najbližšie.

Doma sa nám hádzala pod nohy, valcovala nás ako slon v porceláne a to isté stvárala aj našim psom. Spočiatku nevedela zostať sama, bola neuveriteľne majetnícka na žrádlo, hračky aj ľudskú pozornosť. Boli sme z nej všetci zúfalí, ja som s ňou denne predvádzala krotenie divej šelmy, naši traja psy sa pred jej záchvatmi radosti schovávali kde len mohli a môj muž už zvažoval, že sa odsťahuje na Nový Zéland.

Čakala som, že socializácia takéhoto psa bude beh na dlhú trať. Dnes sedím na gauči, jem si v kľude raňajky a Alica ku mne jemne príde, opatrne si zloží hlavu na moje kolená a oddychuje pri mne. Táto zmena neprišla sama od seba, ale postupne deň po dni a dnes sa nebojím povedať, že je možné Alicke hľadať nový DOMOV. Prešli však len niečo vyše dvoch týždňov čo je u nás a sama sa čudujem, že stačilo málo, veď rany na jej krku ešte ani nestihli poriadne zarásť. Alicka len potrebovala cítiť bezpečie a mať istotu, že mi svoju lásku a oddanosť môže dávať najavo postupne a neprahnúť zúfalo a s úzkosťou po každej sekunde ľudskej prítomnosti. Zároveň potrebovala pochopiť, že sa musí chovať podľa pravidiel a teraz vidím, že ju teší vnímať ma a snažiť sa mi vyhovieť :)

Alicke budeme hľadať nový domov, niekoho kto bude pokračovať v ceste, ktorú sme s ňou začali… Záujemcovia o adopciu Alicky môžu kontaktovať KS Nová Baňa, Martina Čierna, martinacierna226@gmail.com.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Veronika Koníková

"Som Veronika a psy pre mňa neodmysliteľne patria k vytvoreniu tepla domova. S manželom máme kríženca Vinca, šeltiu Mayu a border kóliu Kennyho. Túto trojku dopĺňame aj jedným psíkom v dočasnej opatere. Radi sa spoločne túlame po horách, cestujeme a v lete plávame. So sestrou sme založili občianske združenie Zverinec, ktoré sa venuje stráženiu psov a dočasným opaterám útulkáčov. Nie je väčšie šťastie, ako môcť zdieľať so psami ich úprimnú radosť zo života. Ja a naša svorka vytvárame pre psích dočaskárov u nás druhý domov..."