Denník N

Dudove retardované knihy

Dneska som si v denníku prečítala samé boľavé ošklivosti. Tak z politiky radšej nič spriadať nebudem. Ledažeby…

,,Ach. Už nám zasa chýba aj Marquezových Sto rokov samoty.“ Zavzdychá si pani Hlbinová, zo žltých vlasov, čo má kade-tade kolo očí, vytiahne ceruzku a trochu nervózne, trochu zmierene ju ohrýza. ,,Zapísaný tu je, no ale;

ktosi ju nevrátil.“ V poloúsmeve zazeráme na seba. Ja a knihovníčka. Lebo ja poznám, z čoho plynie starosť v jej hlase a ona pozná, že to poznám. Iba mi kývne na súhlas.

Dudo je chlapec zo sídliska. Dudo má štyridsaťštyri. Chlapec. Jeho mentálny vývoj sa zastavil v šiestich rokoch(?). Chlapec. Sídliskový podivín. Chlapec. Takého má každá malá i veľká komunita; no hlavne malá, lebo v malej všetci poznajú teba a ty poznáš všetkých. A aj keby si nepoznal všetkých, tak podivínov poznáš, lebo podivínov poznajú všetci. Jednoduché.

Kadečo mi porozpráva ten Dudo, pred hokejom vynáša pred kulturák lavičky, zbiera železo, papier, hocičo. Nalepil sa do schnúceho betónu, keď naháňal myš. Alebo si spieva, keď pred kostolom hrajú heligonkári a sused na neho dvíha hlas: ,,Ty retard, drž hubu, čo si nažratý?“ ,,Dudo, už máš aj vrásky“, skúšam, či sa zaoberá aj svojim skutočným vekom, takým, čo my rátame na letá.

-,,.“ Sekavo mi zaspieva súhlas a prejde si rukami vo vlasoch. S úškrnom tam stojím a on si obzerá vlasy. Teda neobzerá, snaží sa, naťahuje si ich ako dieťa;

veď aké vlasy by ste si aj obzerali, keď ste chlap a máte štyridsať.

On si

isto myslel, že neviem vysloviť ,L‘, alebo čo, ale nechcel provokovať. Vrásky, vlásky. Deti sú múdre. Bodaj by sme aj my boli. A skoncovali s retardovanými úmyslami.

No a tento náš Dudo kradne z knižnice knihy. Kradne. On si ich požičiava a daruje. Pri príchode ešte skôr ako prejde cez bezpečnostné brány, zavesí igelitku na háčik blízko nich. Knihu tam hodí a pri odchode prestrčí ruku a vytiahne igelitku tak, aby brána nepípala. A potom Katka Staškovanka dostala Psíček a mačička, lebo mu na jarnej brigáde z nej recitovala, čo si pamätala z detstva.

Ja vôbec neviem, či Dudo vie čítať, či nevie. Ani pani Hlbinová nevedela, keď mu robila preukaz. Zato vieme, kto dostal Marquéza. Spravila mu ho z lásky, ten preukaz, aby si mohol prezerať knižky pri nej, kým pije poobednú kávu. Potom začali knižky miznúť v igelitke a ona sa nehnevá.

,,Presvedčte mentálne chorého chlapca, že nemôže kradnúť knihy, keď všetko, po čom túži, je iba rozdať trochu radosti. A keď mu poviete ,nie‘, tak neposlúchne. Takýto ,chlapec‘ si zapamätá cestu domov, ale nevie odsúdiť krádež, vyhodnotiť, že je zlá, vie sa iba tešiť. Nerozumie, prečo mu chcete zakázať tešiť iných, veď to nedáva zmysel.“

A tak knihy  rotujú po meste. Zhruba o dva týždne sa vrátia, niekedy sa nevrátia a niekedy Dudo prinesie nové, ktoré nájde, keď ide odovzdať papier. A z krádeže je láska komunity, ktorá toleruje chlapca, ktorý je tak normálny, až nezapadá do dnešných predstáv. A dovolí mu byť superhrdinom, čo zachraňuje knihy. A želania. Lebo je láskavý, čistý, nevypočítavý ku svetu. A my, že retardácia.

Nie, ešte tam nie sme. V tom bode nepodmienečnej lásky a tolerancie. Ešte sú pre nás ,iní‘, divní, nazývame ich chorými, ľutujeme sa, že sme v ich prítomnosti. Kedy sme to urobili? Zahodili ich ako nehodných našich slov, pohľadov a pozornosti? Ó, my veľkí, tak abnormálne normálni.

Ďakujem za všetky mamy a otcov, ktorých si vyberú neobyčajné duše, tu autistická, tam dawnová a oni to zvládajú, robia ich tak špeciálne normálnymi, užitočnými. Dobre sa mi díva i na robotu kamarátov z Bol raz jeden človekTUTO to mám tiež rada, bozkávam im na diaľku ruky. A ďakujem všetkým paniam Hlbinovým. Lebo sú láskavé. A o to ide.

Má to zmysel, každý deň to bude mať zmysel. A tak kým sa Fico fučí na samolepky, niekto iný niekde inde robí niečo naozaj rozumné. Napríklad rozmýšľa srdcom. Tak, takáto je moja politika.

(Foto: Michal Jenčo)

Teraz najčítanejšie