Mataranka a Newcastle Waters

Konkurencia

Znova raz sa oplatilo privstať si. Mali sme jazierko s termálnou vodou pri Mataranke len pre seba. V noci bolo úbohých deväť stupňov, takže sme si nič iné nemohli želať.

Šesťdesiatsedem kilometrov do Mataranky som šoférovala ja. Keď je za volantom nevodič, sú problémy. Pretekala sa so mnou kengura. Luke prešoféroval tisícky kilometrov a žiadna kengura mu do cesty neskočila. Stála som na brzde a všetci traja sme revali o dušu.

Janina dnes prvýkrát sadla za volant. Suverénne, lakeť vystrčený z okna, neustále prekračovala nami stanovenú rýchlosť. Luke mi raz vysvetlil, že pri 110-tke máme najlepšiu spotrebu a vždy sme sa touto vedomosťou riadili. Plus, šetrí sa tak motor. No a čo, že je tu povolená 130-tka. Mala som chuť kopnúť ju.

Toľko som jej pozerala na tachometer, že sa Luke nakoniec rozhodol sadnúť si medzi nás a oželieť výhľad, ktorý mu bol konečne dopriaty. Vyjadril sa, že vie, aká viem byť nepríjemná, ani za nič nebudem šoférovať, ale kecať do toho budem. Janina mu pritakala a ja som na nich začala žiarliť. Nie preto, že by mohli niečo spolu mať, ale preto, že si šoférovanie užívajú!

Žiarlivosť, to je nové. Tento rok je pre mňa celkovo prelomový. Šoférujem (na úplne prázdnych cestách), učím sa o údržbe automobilov a dokonca som aj nafukovala pneumatiky! Ešte tak natankovať a je zo mňa profesionál. Haha. Radšej však na pumpách umyjem okná.

Janina mi potom reptanie vrátila. V jeden zatáčke poznamenala, že nemusím až tak spomaľovať.

Ďalšiu som vybrala v 90-tke.

Auto sa naklonilo na jej stranu a ona onemela.

Pri Mataranke som nechala Luka zaparkovať.

Janina bola ešte stále ticho.

V tichu sme sa prezliekli do plaviek.

V tichu sme plávali.

Prehovorila až po dvoch hodinách a prvé, čo mi povedala, bolo, že šoférovať sa má podľa vodičových schopností. Ja viem, aj sa podľa toho riadim a želala by som si, aby sa podľa toho riadil každý. Možno každý machruje vtedy, keď sa potrebuje predviesť.

 

Newcastle Waters

Bububu, ghost town. Musíme ísť.

V minulosti mesto slúžilo pastierom. Postavili ho na rázcestí troch hlavných migračných ciest, kadiaľ prevážali stáda.

Po človečine tu zostalo málo. V meste sú v podstate len dve budovy, jednou z nich je plechový hotel, založený v roku 1930 a zatvorený v 1975-tom.

V druhej sme našli pár zaprášených fliaš a hrncov, šijací stroj, hrdzavú petrolejovú lampu a na okne vyblednuté záclony. Bolo tam aj niečo veľké a hrdzavé, asi kosačka. V jednej miestnosti som skoro umrela. Na stoličke sedel duch oblečený v špinavej svetlomodrej košeli, špinavých bielych nohaviciach, vychodených bagandžiach a na hlave mal roztrhaný klobúk.