Denník N

Jordan Peterson, smrť Boha a zmysel života

Chaos a boh Slnka (Mezopotámia) - Na počiatku bolo Slovo = logos - poriadok z prekozmogonického Chaosu (Genezis) → Jakob bojuje s Anjelom → Yggdrasil, svetový strom, (Škandinávsky Strom života) → Buddha odoláva 3 pokušeniam pod stromom života bódhi na Nehybnom mieste → Kristus umiera na kríži na Kalvárií, strede životnej energie, posvätnej hory, ukrižovanie sa symbolizuje aj ako rajský strom večného života, či fontána života, kalich, Grál, Kristus dosahuje najvyššieho stupňa ľudských možností, podobne ako Buddha, keď odolá trom pokušeniam bohyne Mary a stáva sa osvieteným → Egyptská bohyňa Isis a Hor, Madona s Ježišom, Mojžiš nájdený v Níle, narodenie z vody ako krst Ježiša a znovuzrodenie v novom Duchu → Ukrižovanie a dosiahnutie najvyššieho stupňa osvietenia = prekročenie prahu, najväčšia obeta, prekonanie pozemskej bolesti, vnútorné zmierenie, jednota so svetom, tao, je to vrchol hrdinovej cesty, kedy sa hrdina môže buď vrátiť počas dvoch nocí alebo troch dní medzi ľudí, vrátiť elixír, poklad, múdrosť, proroctvo, alebo sa môže rozhodnúť pokračovať v meditácii, stiahnuť sa do exilu, do lesa, do púšte, do jaskyne, iného stupňa bytia, v oboch prípadoch začína nový cyklus hrdinovej cesty ako ju opisujú Joseph Campbell, C. G. Jung a Jordan Peterson
Chaos a boh Slnka (Mezopotámia) – Na počiatku bolo Slovo = logos – poriadok z prekozmogonického Chaosu (Genezis) → Jakob bojuje s Anjelom → Yggdrasil, svetový strom, (Škandinávsky Strom života) → Buddha odoláva 3 pokušeniam pod stromom života bódhi na Nehybnom mieste → Kristus umiera na kríži na Kalvárií, strede životnej energie, posvätnej hory, ukrižovanie sa symbolizuje aj ako rajský strom večného života, či fontána života, kalich, Grál, Kristus dosahuje najvyššieho stupňa ľudských možností, podobne ako Buddha, keď odolá trom pokušeniam bohyne Mary a stáva sa osvieteným → Egyptská bohyňa Isis a Hor, Madona s Ježišom, Mojžiš nájdený v Níle, narodenie z vody ako krst Ježiša a znovuzrodenie v novom Duchu → Ukrižovanie a dosiahnutie najvyššieho stupňa osvietenia = prekročenie prahu, najväčšia obeta, prekonanie pozemskej bolesti, vnútorné zmierenie, jednota so svetom, tao, je to vrchol hrdinovej cesty, kedy sa hrdina môže buď vrátiť počas dvoch nocí alebo troch dní medzi ľudí, vrátiť elixír, poklad, múdrosť, proroctvo, alebo sa môže rozhodnúť pokračovať v meditácii, stiahnuť sa do exilu, do lesa, do púšte, do jaskyne, iného stupňa bytia, v oboch prípadoch začína nový cyklus hrdinovej cesty ako ju opisujú Joseph Campbell, C. G. Jung a Jordan Peterson

Skrytá sila symbolov alebo prečo nezavrhnúť svoje civilizačné dedičstvo

 

ÚVOD

Veci typu upratať si svoju izbu – spraviť si poriadok v osobnom živote pred tým ako sa začnem babrať do života iných ľudí – pozorne počúvať a neopierať svoje argumenty o emócie, ale fakty – dať si svoj vlastný nešťastný život dokopy a začať robiť niečo na čo mám, čo chcem robiť a nájsť vnútorný význam v živote – byť vyrovnaný a povznesený nad tým, že život je more utrpenia, ale vďaka vlastnému zmyslu života, ktorý je na vrchu mojej hodnotovej pyramídy, dokážem mať zmysluplný, celkom dobrý a zodpovedný život, pretože som sa nebál vziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a nevyhovárať sa večne a neobviňovať úplne všetko a všetkých za svoj mizerný život… atď… Toto všetko a ešte trocha viac nájdeme summa summarum v novej knihe kanadského psychológa Jordana B. Petersona. K tomu, prečo nás vôbec má zaujímať nejaký kanadský klinický psychológ a prečo pre toľko ľudí predstavuje nepríjemný kameň v topánke, sa vrátime na konci.

Začneme trocha zoširoka, ale celý čas by nám mala v hlave rezonovať otázka: „Prečo treba tieto staré otrepané pravdy (ako upratať si svoju izbu = dať si svoj život dokopy) opakovať, a prečo to je pre niekoho taký problém?“

Som človek, ktorý chodil 14 rokov do cirkevných škôl, aby sa v puberte prebudil a začal spochybňovať, čo mu v škole hovorili učitelia a študovaní teológovia, až som napokon celú kresťanskú vieru zaradil do šuplíka „je to iba ďalšie náboženstvo z nekonečného množstva náboženských systémov“. Neustále otázky typu: prečo náboženstvo A hovorí to, čo hovorí, a prečo to je raz podobné náboženstvu B a raz C. ma doviedli až k nemeckému psychoanalytikovi C. G. Jungovi. Ten počas nespočetných sedení so svojimi pacientmi odpozoroval, že sa pri ich opisoch snov z času na čas opakujú podobné vzorce, ktoré môžu mať rôznu symboliku, ale smerujú k tej istej veci. Jung neskôr tieto sny označil ako archetypálne. Archetyp z gréckeho arché = počiatok + typos = forma, vzor. Slovami Wikipédie ide v skratke o praobraz, pratyp, praformu, pravzor, teda jeden z dedených praobrazov v kolektívnom nevedomí, ktoré sú realizáciou základných skúseností ľudstva a spolu predstavujú genetický základ osobnosti.

Vo filme 2001: Vesmírna odysea je hneď na začiatku filmu zrejme jeden z najikonickejších filmových strihov v histórii kinematografie. Náš opičí predchodca drží v ruke kosť ako nástroj, ktorý práve objavil (ten povestný „ahá moment“) a v eufórii nad svojim objavom kosť vyhodí nad hlavu → kamerový záber na kosť ako sa točí vo vzduchu → a strih na vesmír a podlhovastú vesmírnu loď. V jednom jedinom zábere režisér Stanley Kubrick zachytil vývoj ľudskej civilizácie – od úsvitu ľudstva k dobývaniu vesmíru.

Som veľký fanúšik Hviezdnych vojen. Živo si pamätám, ako som v 90.-tych rokoch prvý raz na rakúskom ORF videl Star Wars. Úplne ma to vtiahlo, pohltilo, odrovnalo. Proste paráda. Ďalší veľký filmový zážitok bol, keď som videl po prvý raz film Matrix. Potom som začal čítať science fiction, až som dokonca napísal zatiaľ cez 60 blogov o fakt kvalitných sci-fi knihách, ktoré nie sú rozprávky pre dospelých, ale knihy s posolstvom, varovaním.

George Lucas sa pri písaní hrubej verzie Star Wars trilógie inšpiroval Dunou od Franka Herberta, komiksami Flash Gordon a knihou Hrdina s tisíc tvárami od komparatívneho mytológa Josepha Campbella.

Joseph Campbell inšpirovaný Jungom napísal dych vyrážajúce, obzory rozširujúce a veľmi informačne husté dielo. V ňom porovnáva svetové náboženstvá od Amerických Indiánov, skrz Ježiša, Buddhu, Indru až po polynézske kmene a austrálskych domorodcov a nachádza v ich príbehoch podobnú rozprávačskú štruktúru a obrazy ako v iných svetových mytológiách, či už sú to staré Írske legendy, epos o Gilgaméšovi, či už nám asi najbližšie staré grécke báje a povesti.

Campbell objavuje do oči bijúce podobnosti a vy ako čitateľ nevychádzate z údivu. Campbell tak formuluje tzv. schému hrdinovej cesty. Je to kruhovitá rozprávačská štruktúra, ktorá je rovnaká v príbehu Ježiša Krista, Buddhu, Gilgaméša, Luka Skywalkera z Hviezdnych vojen, Nea z filmu Matrix a v podstate ju objavíte v každej dobrej knihe, filme, hre, v čomkoľvek, čo má nejakého hlavného hrdinu, ktorý musí prejsť psychologickou zmenou, smrťou „ega“, osobnou transformáciou, ktorý prekoná prekážky, postaví sa svojim problémom čelom, porazí draka, získa princeznú, odolá prekážkam pri poslednej skúške, ako keď Buddha odolával trom útokom bohov, keď meditoval pod posvätným stromom bódhi podobne ako Ježiš, keď ho Satan trikrát na púšti pokúša, aby napokon hrdina pochopil svoje poslanie a mohla nastať ďalšia fáza hrdinovej cesty, kedy nastáva veľká obeta, veľké osvietenie, vnútorná transformácia.

„Buddha pod stromom prebudenia (strom Bo) a Kristus na svätom kríži (strom vykúpenia, rajský strom života) sú analogické postavy obsahujúce archetyp spasiteľa sveta i motív svetového stromu (napr. škandinávsky Yggdrasil), ktorý je starý ako ľudstvo samo. Nehybné miesto a Kalvária sú obrazom pupku sveta alebo osy sveta“ (teda stredu Zeme, energetického centra všetkého života, posvätnej hory, miesta bohov, prvotného tvorivého princípu). (Tisíc tváří hrdiny, J. Campbell)

hrdinovej ceste bude reč v inom článku, nám teraz stačí mať na pamäti, že z evolučno-biologického a psychologického hľadiska nielenže v sebe nosíme genetické informácie o všetkých našich predkoch, ale že v hlave, v mysli, vo vedomí, či v hlbokom nevedomí, máme uložené prastaré, státisíce rokov staré pamäťové vzorce. Podobne ako si v hypnóze viete vybaviť svoj pôrod, sem-tam v snoch sa môžu objaviť symboly, ktoré odkazujú na obdobia z dávnej minulosti človeka. Cesta od jaskynnej maľby, cez Michelangelovú Sixtínsku kaplnku po Guermicu od Picassa. A preto si stále dokola ad infinitum prerozprávame tie isté príbehy – len v inom, novom šate.

Čo sme si zatiaľ povedali je síce pekné a krásne, ale čo to má spoločné s Jordanom Petersonom? sa možno práve teraz pýtate. Odpoveď je: úplne všetko.

SMRŤ BOHA

Psychologická porovnávacia mytológia sa sem-tam objaví aj v knihe 12 pravidiel pre život od Jordana Petersona, ktorá v slovenčine vyšla na jeseň 2018. Napr. keď je reč o mýte o Adamovi a Eve, princípoch prekozmogonického chaosu a poriadku, Jin a Jang – Muž a Žena – ktorí vzniknú z Prvotnej jednoty – neosobnej tvorivej energie – ktorá vytvára dualitu a dáva životu štruktúru.

V Petersonovej prvej publikácii „Maps of Meaning“, Peterson využíva aj okrem iného podobnosti rôznych svetových náboženských mýtov, aby pochopil, čo viedlo k tomu, že bola Studená vojna a svet bol reálne kúsok od jadrového armageddonu. Petersona ovplyvnil C. G. Jung, a ten (napr. v knihe Hrdina a archetyp matky) odhaľuje spoločných menovateľov svetovej mytológie a snaží sa dešifrovať prvotné archetypálne obrazy. Junga pritom ovplyvnil Nietzscheho koncept smrti Boha.

„Pomätenec. – Nepočuli ste o tom pomätencovi, čo za jasného predpoludnia zažal lampáš, bežal na trhovisko a neprestajne kričal: ,Hľadám Boha! Hľadám Boha!‘ Keďže tam práve boli mnohí z tých, čo v Boha neveria, vzbudil veľký smiech. …Pomätenec skočil priamo medzi nich a prevŕtaval ich pohľadmi. ,Kam sa podel Boh?,‘ kričal. ,Poviem vám to. My sme ho usmrtili – vy a ja. My všetci sme jeho vrahovia.‘“ (Friedrich Nietzsche: Radostná veda)

Metaforou „Smrť Boha” chce Nietzsche povedať to, že najvyššie princípy všetkých doposiaľ prijímaných chápaní sveta stratili hodnotu. Smrťou biblického Boha sa nestráca iba svet, aký vždy bol. Stráca sa skôr svet, ktorý prišiel o svoj predchádzajúci zmysel. Iba rehotajúca sa zberba okolo Pomätenca si myslí, že svet bez Boha a svet s Bohom je ten istý. Ak však pod „svetom“ rozumieme ľudský svet, svet, ktorý sa nás týka, svet, v ktorom sú zakorenené všetky naše potreby, túžby, radosti a nádeje, potom pre tento svet nie je jedno, či bol stvorený a či sa jeho stvoriteľ zároveň odhalil svojmu stvoreniu ako jeho spasiteľ. (György Tatár, https://www.eurozine.com/smrt-boha-najtazsie-bremeno/)

Smrťou Boha myslíme odklon od Matky Cirkev, od náboženstva. Narastajúci sekularizmus ide ruka v ruka s nárastom materializmu, ktorý ide ruka v ruke s technický pokrokom, priemyselnou revolúciou, industrializáciou, urbanizáciou a rastom mesta na úkor dediny, odklon od prírody k umelému svetu asfaltu, plastov a mikročipov. Nietzsche sa pýta, na čom bude založená naša vlastná morálka, ak odmietneme naše staré náboženské a mytologické a veľmi poučné dedičstvo. Nietzscheho „nadčlovek“ nebol Superman ani nacistický árijec, ale človek, ktorý má vlastnú morálku postavenú na vysokom rozume a operuje v kategóriách „mimo dobro a zlo“. Bohužiaľ Nietzsche podľahol duševnej chorobe a už nedokázal ďalej rozvinúť svoje myšlienky ohľadom sveta totálnej sekularizácie a odmietnutia náboženstva ako civilizačného prežitku a odhodenia všetkých starých hodnôt – viď Nietzscheho koncept „prehodnotenia všetkých hodnôt“.

Vôľa k moci je vôľou k prevzatiu osobnej zodpovednosti, ktorá prichádza so slobodou, ktorú predstavuje vlastná morálka, zodpovedajúca sa iba najpevnejším kritériám rozumu. Nadčlovek nie je najprv nad ostatnými ľuďmi starého sveta náboženstva, musí najprv prekonať sám seba, zabiť v sebe strach z prekročenia prahu mimo zavedené kategórie morálnej filozofie. Musí nielen mať odvahu do priepasti nazerať, musí vydržať, nechať sa priepasťou pohltiť, ocitnúť sa v jonášovskom bruchu veľryby a nájsť poučenie, ktoré ho vnútorne povznesie v stave nového pohľadu na svet.

Problém však je, že Nietzsche nám neposkytol žiaden návod na vytvorenie čistej morálky založenej čisto na rozume, v zmysle v akom si to zrejme predstavoval. V podstate ide o to, že ak si nebudeme rozprávať staré povesti, mýty, legendy, rozprávky, nebudeme vôbec ani brať do úvahy, že staré posvätné texty obsahujú hlbokú metaforickú múdrosť, ktorá na nás pôsobí aj nevedome, tak ak zavrhneme všetky „historické dobré rady“, tak potom na čom, bude postavená naša vlastná morálka, spoločenská dohoda, zákony? Môžete odmietať zmienku o zmysle generáciami nabudnutej kolektívnej múdrosti ako Slavoj Žižek, otázka je však potom rovnaká ako u Nietzscheho, keď sa pýta, načom postaviť morálku po ,,smrti Boha“ a prehodnotení všetkých hodnôt?

Syntéza, reforma, retransformácia, preformulácia, obnova znie lepšie ako deštrukcia, dekonštrukcia, anihilácia, vymazanie.

Peterson si v Maps of Meaning všimol, že Nietzsche predpovedal o desaťročia dopredu tragické udalosti 20. storočia. Nietzsche bol veľký kritik Nemecka, niečo ako svojho času Thomas Bernhard v Rakúsku, a videl, že Nemecké ego narastá, až narazí na kritickú úroveň. A obával sa, že „smrť boha“, teda odhodenie náboženských a mytologických morálnych princípov, nebude také ľahké nahradiť niečím novým. Nietzsche predpovedal, že prehodnotenie všetkých hodnôt na spoločenskej úrovni môže viesť buď k anarchii alebo k totalite. Znova mytologický Chaos a Poriadok. Krvavé udalosti 20. storočia dali Nietzscheho obavám za pravdu.

Ako z toho von?

        Mapovanie významov, hľadanie zmyslu

Petersonove najpopulárnejšie YouTube videá sú jeho „biblická séria“, čo sú nahraté vysokoškolské prednášky o knihe Genezis. V nich je Peterson takmer pokračovateľom práce Josepha Campbella, C. G. Junga a F. Nietzscheho. Peterson ide vo svojich „osobnostných videách“ o povahových črtách, resp. o osobnostných charakteristikách ešte hlbšie. Hľadá barličky, príklady, obrazy, metafory, kde sa len dá, či už je to špecifická štruktúra mezopotámskeho mesta, alebo obraz rajskej záhrady, alebo už spomenutý drak, ktorému treba čeliť a ktorého treba zabiť.

Toto všetko samozrejme v knihe „12 pravidiel pre život“ nie je. Ale treba si uvedomiť, že Peterson sa hlavne zaoberá tým, čo bolo spomenuté vyššie. A z týchto všetkých vecí vydestiloval svoj osobný návod, ktorým sa nevedome v živote riadi, viac či menej úspešne. A keď neviem, čo so životom, môže to pomôcť. Rovnako ako stará dobrá rada od našej babky. Otázka však je, prečo tieto rady už dávno nevieme? Môžete za to poďakovať do veľkej miery svojim rodičom.

Peterson sa snaží podobne ako Campbell, Jung a Nietzsche a mnohí ďalší upriamiť našu pozornosť na staré pravdy, ktoré by nám mali slúžiť, ak nie vždy ako poučenie, tak ako varovanie, výstraha, ako prevencia, aby sme ako ľudia možno aspoň trošku prestali opakovať stále donekonečna tie isté chyby a tak naďalej  poháňali zotrvačník cyklickej histórie založenej na vlastnej ignorancii. V skratke: vaša babka má možno viac pravdu ako si myslíte. Dobšinského rozprávky, Matrix, Star Wars, Ježiš Kristus, Mojžiš, Mohamed, Buddha, Indra, Gilgaméš majú toho oveľa viac spoločného ako sa možno domnievate. Ale prečo? Ak nad tým rozmýšľate, začnete svet vidieť cez úplne inú optiku, začnete všetko vidieť v nehorázne širokých perspektívach, až sa vám z tej panorámy zakrúti hlava. Hlavne preto, že to nikdy nekončí. Správne slovo je rozmýšľať – aby sme mohli aspoň nejako chápať, čo sa to okolo nás dočerta deje? prečo veci fungujú tak ako fungujú? čo vlastne znamená všetka tá výzdoba v kostoloch, v katedrálach, čo znamenajú všetky tie symboly? čo vlastne naozaj hovorí kniha, na ktorej je založené náboženstvo, ku ktorému sa možno hlásite? naozaj to viete a naozaj vás to zaujíma? v oboch prípadoch je ďalšia otázka: Prečo?

Inteligencia neznamená múdrosť. Inteligenčný kvocient človek nejaký má, ale múdrosť môže získať len časom. Prečo potom odhadzovať desaťtisíce rokov zaznamenávania evolúcie ľudského myslenia? Možno znie pravidlo: „Uprac si svoju izbu,“ smiešne. Ale neupracem si izbu, keď sa k tomu nijako nenamotivujem. Keď mám bordel vo svojom vnútri, musím si najprv upratať tam. Čo mi v tom môže pomôcť a čo mi môže pomôcť zmysluplne interagovať s inými ľuďmi? Čo mi pomôže, aby som bol zmysluplnou súčasťou spoločnosti a nie ožranom pod mostom? Peterson nenápadne vsúva hlboké a prastaré koncepty do v podstate jednoduchých pravidiel, ktoré podporuje vedeckou, klinickou, historickou literatúrou a aj osobnými príbehmi zo svojho života. Je však dobre vedieť, kto je človek, ktorý vám dáva „dobré rady“.

Jedno video od Petersona ma priviedlo späť k mojím obľúbeným Hviezdnym vojnám (IV, V, VI), ktoré sú dokonalou filmovou reprezentáciou prastarej rozprávačskej štruktúry hrdinovej cesty. Začal som sa inak pozerať na film Matrix. Cez Campbella a milión hodín dokumentárnych filmov o starých kultúrach som sa oboznámil s mimoeurópskymi nábožensko-filozofickými sytémami a zistil, že je pravda, že všetci nazývame toho istého boha rôznymi menami. A skúmanie prečo nejaké takéto koncepty vznikli, vás prevedie až do praveku, kedy ľudia pocítili túžbu zaznamenať maľbou na stenu v jaskyni lovecký výjav. Ale príbeh úsvitu ľudstva sa datuje ešte hlbšie v čase a zrejme nikdy nepochopíme celú historickú štruktúru tohto vývoja jedinej inteligentnej rasy v najbližšom vesmírnom okolí.

Peterson, podobne ako Campbell pred ním, používa známe veci, známe obrazy, aby vám vysvetlil prečo by ste si mali upratať svoju izbu. V konkrétnom aj metaforickom zmysle. Ide pri tom až tak do hĺbky, až máte pocit, že sa už takmer chopíte nejakej hlbšej pravdy o človeku, vesmíre a vlastne všetkom, ale ako vždy, vám odpoveď prevanie medzi prstami.

Nietzsche, Jung, Campbell a mnohí ďalší nás neustále varujú pred tým, že ak stratíme svoju spiritualitu, prichádzame o kúsok svojej ľudskosti. Spiritualita však neznamená náboženstvo. Na druhej strane by sme mali chápať, ako vznikol snáď najväčší koncept Západu a to je suverenita jednotlivca = osobná sloboda človeka. Každý si môže veriť v čo chce, môžeme diskutovať, môžeme polemizovať, ale nesnažte sa ma silou-mocou verbovať do svojho tábora. Byť (slovami existencialistov) autentický človek, znamená mať v živote hodnotovú pyramídu – a to, čo je na vrchu, je váš Boh. Aktívne žiť náboženstvo alebo svoj svetonázor, filozofické učenie, či osobný hodnotový systém znamená, že to, v čo veríte, bez ohľadu na to, čo to je, by vám v reálnom, každodennom živote malo reálne nejako pomáhať, byť vaším vnútorným kompasom, katalógom s možnými scenármi ako reálne jednať, ako prakticky konať.

Hlboké chápanie základov vášho náboženstva, alebo filozofie, alebo mýtov a legiend, rozprávok, či filmov, ktoré pozeráte a kníh, ktoré čítate, pochopenie ich štruktúryhlbšieho zmyslu, pochopenie toho Alicinho sveta za zrkadlom, za oponou svetového divadla, by vám malo pomôcť nájsť vnútornú rovnováhu, svoj stred, pochopiť, že Boh ste skutočne aj vy a že ako Peterson hovorí: vaše činy a slová naozaj majú význam, naozaj majú váhu, naozaj reálne ovplyvňujú svet, naozaj sú dôležité a naozaj na tom záleží, či dokážete skrz introspekciu v sebe nájsť to, čo vás nielenže baví, ale vás aj napĺňa pocitom pokoja, satisfakcie, pocitom jednoty so svetom, pretože máte radosť z toho, že niečo tvoríte, či pomáhate druhým ľuďom a práveže nie ste Rousseauov divoch, nie ste Lockova tabula rasa, teda nepopísaný list papiera a že Hobbes nemal tak úplne pravdu, keď tvrdil, že homo homini lupus, teda že človek je človeku vlkom. Znova, poznanie hlbšieho významu symbolov a ich mytológie vám môže/nemusí pomôcť v lepšom orientovaní sa vo svete. Vonkoncom, čo je marketing? Čo je reklama? Na akom princípe funguje televízia? Všetko sú to symboly. Všetky tieto symboly majú nejakú emočnú odozvu, historickú paralelu, hlbší význam, ktorý na nevedomej úrovni u vás „zabrnká na tú správnu strunu“.

V psychológii existuje tzv. Maslowova pyramída potrieb, teda  hierarchia ľudských potrieb, ktorá obsahuje fyziologické potreby – potrebu bezpečia, istoty – potrebu lásky, prijatia, spolupatričnosti – potrebu uznania, úcty a potrebu sebarealizácie.

Potrebe sebarealizácie sa hovorí aj potreba sebatranscendencie, teda prekonanie seba samého a nájdenie niečoho, čo ma presahuje.

Pochopenie toho, o čom to Peterson, Campbell, Jung a Nietzsche vlastne točia, vám na ceste za poznaním môže pomôcť. Alebo aspoň vrhnúť svetlo na základnú otázku, prečo máte v meste kostol? Keď pochopíte, že rovnaký chrám nosíte vo svojom vnútri, otázka na telo potom znie: v akom stave ten chrám je? Máte vo vnútri starú rozbombardovanú chajdu alebo Artemidin chrám?

MOCENSKÝ KOLOTOČ

Už sme spomenuli Maslowovu hierarchiu hodnôt. Hierarchie sú všade. A tvrdiť, že to nie je pravda, je ako šoférovať so zatvorenými očami a spoliehať sa na inštrukcie spolujazdca. Môže to chvíľu fungovať, ale je to sakramentsky nebezpečné a nezodpovedné a môže mať fatálne následky. A božechráň ak pôjdete na diaľnicu.

Jordan Peterson sa dostal do jednej z fáz paľby kritiky práve preto, že (znova) povedal (celkom) očividnú vec: spoločnosť je tiež hierarchická a táto hierarchia je hierarchiou kompetencie. To dáva zmysel. Nechcete, aby vás operoval elektroinštalatér, rovnako ako nechcete, aby ornitológ robil vaše elektroinštalačné práce. Chcete špecialistu. Od malička máme v sebe pestovaný rešpekt pred špecialistami. Prídete k lekárovi a nemáte problém pred ním stiahnuť nohavice. Ste v nemocnici a chcete, aby vás liečil primár, nie nejaký medik. Chcete profesionála, špecialistu, človeka, ktorý symbolizuje autoritu, ako svojimi vedomosťami a zručnosťami, tak tým, ako sa prezentuje navonok. Biely lekársky plášť vznikol z praktických dôvodov, ale stal sa zároveň univerzálnym symbolom, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou rozoznávajú ľudia po celom svete.

Tu sa pomaly dostávame k hranici. Hranici medzi vašim osobným šťastím a tvrdým politickým – ideologickým – bojom. Na Petersona neútočia len pologramotní moderátori, vyškolení na to, aby vám skákali do reči, prekrútili každé vaše slovo, využívali len argumenty ad hominem, vkladali vám do úst to, čo ste nepovedali a potom vyzerali ako totálni diletantskí idioti, keď im Jordan Peterson s pokojom stoika prezentuje v jasnom prejave fakty a nie emócie.

Nebudeme sa tu však zdržiavať úpadkom tradičných médií akými sú printové noviny a televízia, o tom sa pobavíme v inom článku, kde využijeme napr. knihu Zabaviť sa na smrť (čes. Ubavit sa k smrti) od Neila Postmana, ktorá je veľmi poučná a vrelo ju odporúčam. Na čo sa však pozrieme, je práve kritika, ktorá sa na Petersona sype z ideologického smeru.

Neviem, či o tom viete, ale poviem vám to, USA nie sú ani zďaleka taká idylka ako si možno myslíte. Politická kríza sa nezačala zvolením Donalda Trumpa za prezidenta. Má to niečo spoločné so samotným politickým systémom, konkrétne so systémom dvoch dominantných politických strán. V tristomiliónovej Amerike sú len dve politické strany: Republikáni a Demokrati. A v týchto stranách sú zastúpené – pre európske pomery s proporcionálnym volebným systémom nepochopiteľne – rôznorodé politické prúdy, myšlienky, dokonca strany a frakcie. A tak prichádza k veľkým ideologickým, štrukturálnym deformáciám.

Demokratická strana sa mení na stranu až natoľko socialistickú, že začína emitovať známky komunistických strán ako sme ich poznali vo Východnom bloku. Začína sa čoraz častejšie skloňovať slovo demokratický socializmus, o ktorom by sme vedeli zo svojej skúsenosti s ľudovodemokratickým socialistickým zriadeným spievať celé hodiny. Americké vysoké školy sú z osemdesiatich percent ľavicové, tzn. prevažná väčšina profesorov je ľavicovo zmýšľajúca. Poviete si, že to moc zaujímavé nie je. Treba si však uvedomiť, že ľavica má v USA trocha inú podobu ako u nás. Je viac orientovaná na sociálnu spravodlivosť, ktorú chápe ako rovnosť výsledkov (equality of outcome) a nie ako rovnosť príležitostí (equality of opportunity) a je vo veľkej miere na vysokých školách formovaná postmodernizmom a politikou identít.

Nie je dôležité, či ste kvalifikovaný vašou kompetenciou na to byť trebárs politikom. Mali by sme mať zo zákona rovnaký počet mužov a žien a všetkých rás a sexuálnych identít v zákonodarnom zbore. Bez ohľadu na osobné zručnosti. Lebo vaša osobná sloboda je podriadená kolektívu. Jednotlivec je menej ako celok. Občan menej ako spoločnosť. Dôležitá je vaša skupinová príslušnosť, nie vaša individuálna, jedinečná osobnosť.

Je to paradox. Na jednej strane Demokrati bojujú za práva menšín, zároveň všetkých ľudí kategorizujú do skupín a snažia sa jednu démonizovať na úkor druhej. Keď ste biely, nemáte právo vôbec diskutovať o právach Afroameričanov a iných etník. Keďže všetci muži sú súčasťou tyranie patriarchátu, nemajú žiadne právo vôbec diskutovať o veciach týkajúcich sa žien. Nie sú len dve pohlavia: muži a ženy, ale rôzne iné a preto by sme v hovorovej reči mali používať nové, umelo vytvorené zámená, nielen on ona. Štát by vás mal pokutovať a dokonca aj zavrieť za to, keď nebudete rozprávať tak, ako by ste mali.

Všetky tieto tvrdenia vychádzajú z ideologického akrobatického obratu, ktorý nastal koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia. Vtedy sa historickými udalosťami skompromitovaný marxizmus pretransformoval do o niečo ľúbivejšieho postmodernizmu. Jordan Peterson je pod paľbou kritiky práve preto, pretože skalopevne tvrdí, že vskutku: postmodernizmus je marxizmus.

Kompetenčná hierarchia vs. boj o moc

Pre šetrenie času nebudeme dopodrobna rozoberať marxizmus, ale pomôžeme si priamo s citátom zo zdroja – z Manifestu komunistickej strany. Pre tých, ktorých by táto problematika zaujímala viac, jeden z ďalších článkov bude o porovnaní Marxovej a Platónovej beztriednej spoločnosti.

V ľudských dejinách sa podľa Marxa stále opakuje boj medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými. Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov. Príčinu tohto vykorisťovania vidí Marx v súkromnom vlastníctve a v štruktúre spoločnosti. Štruktúra kapitalistickej spoločnosti sa dá vysvetliť na základe dvoch proti sebe stojacich tried – buržoázie a proletariátu. Buržoázia to sú kapitalisti a vlastníci výrobných prostriedkov a proletári sú vykorisťovaní, pretože vlastnia iba pracovnú silu, ktorú predávajú kapitalistom, ktorí ju využívajú. Robotník podľa Marxa dostáva akurát toľko, aby prežil a strojová práca vedie k tzv. odcudzeniu človeka – človek vytvára, ale nevlastní. Produkt nepatrí robotníkovi, ale jeho zamestnávateľovi (Roberts, Sutch, 2004: 136).

Jediné východisko je uvedomenie sa a zjednotenie proletariátu. Jeho úlohou je zničiť všetko, čo dosiaľ ochraňovalo a zachraňovalo súkromné vlastníctvo (Marx, Engels, 1982: 49). Musí zvrhnúť buržoáznu nadvládu a kapitalistický systém a to prostredníctvom diktatúry proletariátu. V tejto prechodnej fáze sa má vysporiadať s nepodvoľnými kapitalistami a ich sympatizantmi. Teda majú sa zlikvidovať. Ide o zrušenie buržoáznej osobnosti, buržoáznej samostatnosti a buržoáznej slobody (Marx, Engels, 1982: 54). V prechodnej fáze z kapitalizmu do komunizmu musí dôjsť k zoštátneniu a vyvlastneniu a ku kolektivizácií a industrializácií a k odstráneniu rozdielov medzi dedinami a mestami. Vychádza sa tu z predpokladu, že ľudská prirodzenosť je tvarovateľná (malleable).

Marxistická predstava je, že ľudská prirodzenosť je nekonečne ovplyvniteľná, teda že zmenou podmienok a výchovou možno vytvoriť ľudí zbavených ziskuchtivosti, a že tak ochotne splynú s kolektívom. Zmenou životných podmienok ľudí, ich spoločenských vzťahov, ich spoločenského bytia menia sa aj ich predstavy, názory a pojmy, slovom aj ich vedomie. (Marx, Engels, 1982: 59).

V takejto spoločnosti nebude žiadne vykorisťovanie a žiadne odcudzenie od práce. Každý bude môcť byť čím chce a kedy chce a jedine tam sa naplní jedinečný ľudský potenciál, ktorý odlišuje človeka od zvieraťa, totiž kreatívny potenciál. Konečným výsledkom socialistickej revolúcie bude úplné oslobodenie človeka (Pipes, 2007: 14). Konečným výsledkom socialistickej revolúcie v praxi bolo úplne zotročenie človeka. Stalinov teror v Sovietskom zväze – milióny mŕtvych počas Maovho „veľkého skoku vpred“ v Číne – neľudské zverstvá Červených Khmérov v Kambodži – ak rátate mŕtvych v miliónoch, myslím si, že argument je jasný.

Po invázií vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v 1968 bolo aj tým najväčším francúzskym sympatizantom s marxizmom jasné, že marxizmus je zhubnou ideológiou, v ktorej otrok z tyrana otroka urobí. Aj veľký sympatizant marxizmu J. P. Sartre musel uznať, že dianie v Sovietskom zväze a vo Východnom bloku nie je tá komunistická utópia, ktorú sa Moskva snažila Západnému svetu podsunúť.

V marxistických kruhoch nastal intelektuálny obrat. Zdiskreditovaný systém musel dostať nový šat. Už sa nehovorilo o triednom boji buržoázie a proletariátu. Ale o utlačovateľoch a utláčaných. Už to nebola konkrétna skupina ľudí. Utlačovateľom môže byť v podstate ktokoľvek. Ktokoľvek môže o sebe povedať, že je v istom slova zmysle utláčaný v nejakej oblasti. Každý môže povedať, že za to nemôže a že je obeť.

Muži utláčajú ženy. Biely utláčajú čiernych. Patriarchálna (mužmi riadená) a heterosexuálna spoločnosť utláča homosexuálov a LGBT ľudí. Čo hovorím, vás uráža a preto by som mal byť potrestaný, pretože ľudia by nemali hovoriť veci, na ktorých sa niekto iný môže uraziť, atď. Znova teda akýsi triedny boj, len hlbší,  pod povrchom, argumentácia sofistikovanejšia a oveľa obludnejšia, ak dotiahnutá do všetkých dôsledkov.

Podľa Wikipédie sa postmodernizmus „obracia predovšetkým proti optimizmu pokroku a utopickým črtám ideológií. Vychádzajúc z postulátu konca dejín, filozofický postmodernizmus chce otvoriť možnosť slobodne kombinovať prvky minulých teoretických významových útvarov. Zdôrazňuje nevyhnutnosť poprípade ľubovoľnosť fragmentácie a verí v možnosti spájania fragmentov (v protiklade k moderne, ktorá verila v možnosť celostnosti).

Predovšetkým ide o deštrukciu etnocentrizmu, logocentrizmu, scientocentrizmu, religionocentrizmu, maskulinocentrizmu.“  Na Wikipédii sa spomína, že postmodernizmus vychádza z Nietzscheho, ja by som si dovolil tvrdiť, že sám Nietszche by bol z modernej podoby postmodernizmu zhrozený. Nietzsche chcel bojovať proti nihilizmu, ale postmodernizmus je najkarcinogénnejšia forma nihilizmu.

Postmodernizmus vychádza z politickej doktríny, ktorá slovami Petersona „úplne odmieta štruktúru Západnej civilizácie.“ Jacques Derrida, jeden zo zakladateľov postmodernizmu, pokladal Západnú spoločnosť za falokratickú, či falogocentrickú (falokracia+logocentrizmus), teda že to, čo vidíte ako Západnú kultúru, je následok mužmi dominovanej utlačovateľskej sebastrednej spoločnosti. Môžete povedať, že spoločnosti sú sebastredné a že ľudia, čo majú moc, inklinujú k tomu konať vo vlastnom záujme, ale tendencia nie je absolútno. A toto treba neustále zdôrazňovať.

Určite je veľa chýb v tom, ako je naša spoločnosť štruktúrovaná a v porovnaní s nejakou utópiou pôsobí ako stroskotaná loď, ale v porovnaní s celým svetom a s históriou vývoja ľudskej civilizácie sa nám darí ako nikdy pred tým a mali by sme byť radi, že žijeme práve v takej spoločnosti v akej práve v tomto historickom čase sme. V porovnaní s minulosťou je súčasný svet najlepší z možných svetov. Opakom je Severná Kórea, kde ľudský život a občan nemá absolútne žiadnu hodnotu.

Postmodernizmus podľa Petersona neverí v jednotlivca, to je časť logos v slove falogocentrizmus, logos môže byť ako kresťanské Slovo, tak aj logika. Postmodernizmus neverí v logiku, pretože logika je súčasťou procesu akým patriarchálne inštitúcie Západu pokračujú v dominovaní a čím si ospravedlňujú svoju dominanciu. Filozofický postmodernizmus neverí v dialóg. Neverí, že rozumové bytosti, ako ľudia, sú schopné výmeny myšlienok, že to je opäť filozofickou subštruktúrou dominantnej kultúry. Dôvodom toho, že ak máte opačný názor a chcete ho na kampuse Americkej univerzity vyjadriť, a univerzita vám to nedovolí, je to, že neverí v dialóg.

Podľa postmodernizmu nemáte individuálnu identitu, ale skupinovú identitu. Ste len reprezentantom vašej skupiny. Ste biely, ste muž, ste žena, ste heterosexuál, ste homosexuál, ste zbohatlícky príživník, ste utlačovaný robotník… A ako reprezentant vašej skupiny ste v živote v pozícii utlačovateľa a obete. Pretože taká je hra. Taká je podstata života. A vraciame sa späť k Marxovi a triednemu boju.

Život je neustály boj. Prečo? Pretože ide len o moc. Kto má moc (silu), využíva svoju moc (silu) proti ostatným, aby si svoju moc udržal a dominoval nad ostatnými. Postmodernizmus je ako marxizmus filozofiou predátora a obete. Neexistuje niečo ako ľudská spolupráca, spoločenská dohoda (zmluva), človek je človeku vlkom a vy radšej buďte ostrejší vlk, ak chcete prežiť. Prax je vždy iná. Ale vy nemáte šancu zistiť aký je praktický svet, pretože rovnako ako môžete trebárs román, či film interpretovať nekonečnými možnými spôsobmi, nemáte šancu objektívne interpretovať realitu. Vo vašom živote neexistuje iná štruktúra ako sieť vašich skupinových identít. Vy nie ste individuálny človek a preto nikoho váš názor nezaujíma a musíte si všetko vydobyť silou.

Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Z ani nie tak nedávnych historických skúseností vieme, že na báze „len moci, nič viac než moci“ fungujú totalitné, diktátorské a autoritárske režimy, ktoré často sľubovali raj na Zemi. Radšej si dajte setsakramentský pozor pred každým, kto na vás takúto kartu vytiahne. Nič nie je zadarmo a vždy za to niekto zaplatí. Títo ľudia sú vo väčšine prípadov poháňaní aroganciou a resentimentom, teda pocitom krivdy, pomstychtivosti, nevôle, vnútornej averzie, zhubnej závisti. Ako najhorlivejší nacisti, ktorí proti vám ako ľudskej bytosti nemusia mať vôbec žiadne výhrady, ale už len to, že patríte do skupiny židov vás automaticky diskvalifikuje a klasifikuje ako podradnú bytosť, menej než človek. Postmodernisti vyznávajú princíp kolektívnej viny. Vy, ako súčasť skupiny nesiete vinu za to, čo vaša skupina urobila, aj keď Vy konkrétne ste vôbec nič nemuseli urobiť.

Naša spoločnosť však nie je založená na triednom, skupinovom, kmeňovom boji. Západná spoločnosť a jej ekonomika funguje na báze hierarchie kompetentnosti. Ste to vy, kto volíte, podľa vás najschopnejšieho človeka. Ste to vy, kto si vyberá kaderníka, automechanika, reštauráciu, mobilného operátora, právnika, lekára, a pod. Štúdiom na škole alebo samoštúdiom sa sebazdokonaľujete preto, aby ste viac vedeli, aby ste vnútorne alebo kariérne rástli, aby ste v živote boli kompletnejší a kompetentnejší, aby ste možno z ekonomického hľadiska vedeli stáť na viacerých nohách, aby ľudia za vami chodili, pretože viete niečo, čo oni nevedia, aby ste boli lepší syn/dcéra, lepší rodič, lepší partner, aby ľudia chceli s vami byť. Aby s vami bola sranda. Môžete nadávať na štát, a keď súčasná vláda nevie zabezpečiť kvalitné služby, máte ústavné právo takúto vládu v pravidelných voľbách obmieňať. Panebože, veď tak si vyberáte kamarátov, na základe individuálnych preferencii. Áno, v kastovom systéme, ako trebárs vo veľkých častiach Indie, to funguje inak. Ale my sme na Slovensku, v Európe, ktorá je intelektuálnou kolískou celej Západnej civilizácie.

Postmodernisti a rôzni na svet nahnevaní pomstychtiví ľudia nechcú žiadne staré pravdy. Pravdy, ktoré sú univerzálne, sú prejavom našej empatie, základom našej ľudskosti, ktorá by mala mať vždy navrch nad živočíšnou časťou našej osobnosti.  No sú ľudia, ktorí ostatným dávajú za vinu svoj osobný neúspech. Postmodernisti neveria v: miluj blížneho svojho ako seba samého. Ak niekoho milujem, v skutočnosti ho len využívam na uspokojovanie svojich živočíšnych potrieb. Muži využívajú ženy, ženy využívajú mužov. Nezabudnite, podľa postmodernistov existuje len skupina, do ktorej patríte. Keď si uvedomíte, že toto sa učí na takmer všetkých humanitných štúdiách na amerických vysokých školách, začínate mať nie moc dobrý pocit. A začínate chápať, prečo niekto ako Jordan Peterson, ktorý v podstate nehovorí nič nové, je pre toľko ľudí tŕňom v oku.

ZÁVER

Jordan Peterson nie je žiaden spasiteľ – alt-right ultrakonzervatívec, ktorý chce utlačovať ženy a rôzne marginalizované komunity a etniká – nehlása, že chudoba na Západe neexistuje a rovnako nehovorí, že ľavica ako taká je zlá, pretože v spoločnosti potrebujete ľudí, ktorí uchovávajú konzervatívne hodnoty a ľudí, ktorí chcú reformu, aby systém neskostnatel. Potrebujete podnikateľov a voľný trh a zároveň jasné pravidlá hry a arbitra, ktorý striehne na podnikateľskú svojvôľu, keď zachádza do extrémov. Potrebujete systém bŕzd a protiváh. Ale nepotrebujete extrém. Problém je ten, že pravicový extrémizmus vieme ľahšie odhaliť ako ľavicový extrémizmus. Jedna vec je hajlujúci človek a druhá niekto kto hovorí o rovnosti výsledkov. Obaja sú však rovnako nebezpeční. Preto by sa rozumní ľudia napravo aj naľavo mali podľa Petersona spamätať a zavrhnúť extrémistov, ktorých je stále viac počuť. Prebraním ich rétoriky nič nezískate.

Na počiatku bolo „Slovo“, logos, logika, ovocie stromu poznania dobra a zla, odpútania sa z rajskej záhrady kolektívnej kmeňovej nevedomosti, keď sme žili ako zvieratá, bez nástrojov, bez reči, pod holým nebom. Nemusíte byť veriaci človek, aby ste v starých mýtoch, ako napr. v kresťanskom mýte o stvorení sveta, objavili eleganciu starých editorov, ktorí komponovali pôvodné biblické texty. Nemusíte byť historikom ani literárnym kritikom, aby ste v Gilgaméšovom hľadaní a stratení kvetu nesmrteľnosti videli niečo hlboko ľudské. Nemusíte byť blázon do orientálnych náboženstiev a meditovať a byť vegánom, aby ste našli hlbokú múdrosť v Buddhovi, ktorý opustil kráľovský palác (svoju rajskú záhradu), aby za bránami našiel utrpenie, ktoré chcel pochopiť, ustáť a psychologicky sa z neho vymaniť.  Nemusíte byť filozofom, aby ste ocenili rímskych stoikov, ktorí, vychovaní úplne odlišnou tradíciou, prišli s kvázi európskou verziou budhizmu. Nemusíte byť expertom na filmy a literatúru, aby ste ocenili pôsobivú rozprávačskú štruktúru pôvodnej trilógie Hviezdnych vojen, alebo objavili skrytú genialitu Matrix trilógie.

 

Mali by ste byť však ostražitý a dávať si pozor na každého, kto vám povie, že by ste nemali tieto veci obhajovať, objavovať, sledovať, živiť, diskutovať o nich a tak ich držať nažive, mali by ste ich zahodiť do koša a držať hubu a krok. Že by ste nemali usilovať o to druhým pomáhať, pretože to aj tak len robíte pre masírovanie vlastného ega. Keď zachraňujete africké deti pred maláriou alebo len babke pomôžete cez priechod, úprimne ma nezaujíma, z akého dôvodu to robíte. Každý jeden ľudský čin má svoj význam. Aj keď ten význam poznáte len vy. Ale ste na stope.

Jordan Peterson na nás apeluje, aby sme si dali svoj život dokopy pred tým, ako sa ideme hrať na samozvaných spasiteľov. Naučiť sa niečo, pred tým ako ideme mudrovať. A naučiť sa neznamená nabiflľovať sa, ale pochopiť význam toho, čo sa učím a prečo sa to učím. Peterson nás explicitne pred spasiteľmi varuje. Hovorí, že by ste mali pozorne druhých ľudí počúvať, pretože vám môžu povedať niečo, čo neviete. Hovorí nám, že staré príbehy toho skrývajú omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Varuje vás pred ľuďmi, ktorí vás silou mocou chcú presvedčiť o svojej pravde, bez dialógu, čisto len silou. Hovorí nám, že by sme ako ľudský druh mali byť hrdý na to, čo všetko ľudský duch dokáže vyprodukovať a z akej priepasti sme vzišli na svetlo Slnka.

Obhliadnite sa. Obzrite si svoj byt, dom, svoju kanceláriu. Pozrite sa von na cestu, na križovatku, na pouličné lampy, autá, semafory, na lietadlá na nebi. Kochajte sa tou sofistikovanosťou. Tou premyslenosťou. Tým nekonečným úsilím ľudí, ktorí dennodenne vykonávajú svoju prácu, aby sme mali elektrinu, čisté ulice, nový iPhone. Ak vám niekto tvrdí, že Západná civilizácia sa rozpadá a je to koniec sveta, spomeňte si na tú scénu z filmu 2001: Vesmírna odysea a zamyslite sa na sekundu nad tým, akú neskutočnú cestu človek prešiel od pästného klinu po GPS satelity na obežnej dráhe. A koľko múdrosti tento nedokonalý živočích plný starostí, strachu a chýb počas svojej cesty nazbieral. To, že túto múdrosť nevyužívame naplno, znamená len to, že naša cesta sa ešte ani zďaleka nekončí. Sme len na samom začiatku.

 

.

 

 

Použitá literatúra:

12 Rules For Life – Jordan B. Peterson, Allen Lane/Penguin Random House UK, 2018

An introduction to political thought: a conceptual toolkit – P. Roberts, P. Sutch, Edingurgh University Press, 2004

Explaining Postmodernism: Skepticism and Socialism from Rousseau to Foucault – Stephen R.C. Hicks, Scholargy Publishing, 2004

Genealogie morálky – Friedrich Nietzsche, Aurora, 2007

Hrdina a archetyp matky – Výbor z díla VIII – C. G. Jung, Nakladatelství Tomáše Janečka, 2009

Komunizmus – Richard Pipes, Slovart, 2007

Manifest komunistickej strany – Marx K., Fridrich E., Pravda, 1982

Maps of Meaning: The Architecture of Belief – Jordan B. Peterson, Routledge, 1999 (použité schémy)

Mimo dobro a zlo  – Friedrich Nietzsche, Aurora, 2003

Síla mýtu – Joseph Campbell, Argo, 2016

Tak vravel Zarathustra – Friedrich Nietzsche, Iris, 2002

The Hero with a Thousand Faces : Commemorative Edition – Joseph Campbell, Princeton University Press, 2004

Tisíc tváří hrdiny – Joseph Campbell, Argo, 2017

https://www.eurozine.com/smrt-boha-najtazsie-bremeno/

 

Video linky:

https://www.youtube.com/watch?v=Cf2nqmQIfxc

https://www.youtube.com/watch?v=wLoG9zBvvLQ&t=477s

https://www.youtube.com/watch?v=f-wWBGo6a2w&list=PL22J3VaeABQD_IZs7y60I3lUrrFTzkpat

https://www.youtube.com/watch?v=I8Xc2_FtpHI

https://www.youtube.com/watch?v=aMcjxSThD54&t=1387s

https://www.youtube.com/watch?v=aGx4IlppSgU&list=PLePFb3rlFbw4G1aPfn-9HIH5epz0vFXKq

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Lukáš Majersky

"Človek je ako román: do poslednej strany sa nevie, ako sa skončí. V opačnom prípade by nestálo za to čítať ho." Jevgenij Zamjatin: My