Denník N

Dôstojné Vianoce v Dobšinej, ani jedna rodina nebude v chatrči

Dobšiná, na mieste bývalej osady s vajdom Mariánom, kde boli chatrče sú teraz nové bytovky. Súkromný album Ivana Sakina.
Dobšiná, na mieste bývalej osady s vajdom Mariánom, kde boli chatrče sú teraz nové bytovky. Súkromný album Ivana Sakina.

Po dlhých rokoch nebude na Vianoce ani jedno dieťa v Dobšinej mrznúť. Každá rodina má dôstojné bývanie. Tento blog by mohol byť veľmi dlhý, ale píšem ho hlavne ako vyjadrenie mojej radosti a pre inšpiráciu, že v našej krajine sú stále malé-veľké zázraky možné.

Pred štyrmi rokmi moji žiaci pili z potoka

Keď som v roku 2014 nabral odvahu ísť na dva roky učiť do Dobšinej cez program Teach for Slovakia, tak som tam šiel s veľkou pokorou a strachom. Zároveň mi však môj bláznivý optimizmus hovoril, že všetko sa vždy dá vyriešiť, keď sa chce a záleží len na ľuďoch. Zobral som teda svoju dvojročnú misiu ako dobrodružstvo, kedy zapnem svoje schopnosti na maximum a priebežne budem vyhodnocovať čo sa deje.

Začal som učiť deti na druhom stupni, z ktorých väčšina bola z osady. Bývali v chatrčiach, vodu pili z potoka, bývali často choré, cez zimu niektorí mrzli. V rodičoch moc podpory k učeniu a osobnému rozvoju nenachádzali a tí neboli častokrát vhodnými príkladmi pre svoje deti. Z takéhoto prostredia vyrastie len malé percento ľudí, ktorí sa plnohodnotne začlenia do spoločnosti.

Ak niekoho zaujíma podrobnejšie, že ako to na takej škole vyzerá, tak v 2012 napísali dve učiteľky, Erika a Norika list ministrovi školstva – List učiteliek z Dobšinej. Pre vizuálne typy sa dá pozrieť špeciálne vydanie Reflexu, ktorý urobil 6 reportáží z Dobšinej počas môjho pôsobenia tam – Reflex o Dobšinej. No a čo všetko som prežíval s mojimi žiakmi si môžete pozrieť medzi fotkami tu.

 

Čo teda s tým?

Začiatky boli  pre mňa veľmi ťažké, no už v prvých dňoch som sa stihol zoznámiť s kľúčovými ľuďmi v meste. S bývalým primátorom a čo som ešte nevedel, tak aj s budúcim. Bolo evidentné, že problémy v meste sa dlhodobo neriešia a treba akútnu pozitívnu zmenu. Lenže nedostatkom veľmi veľa obcí a miest na Slovensku sú práve nekompetentné vedenia a skoro žiadna občianska angažovanosť obyvateľstva, ktoré by na zmeny tlačilo inak ako len krčmovými rečami. Šikovní ľudia z hladových dolín utekajú a tak sa problémy iba kopia.

Máte teda mesto Dobšiná s cez 5-tisíc obyvateľmi. 40% rómskej populácie, vysokú nezamestnanosť, hnev majority, 80% žiakov na škole sú Rómovia a okolo 100 rodín býva v chatrčiach v osade. Ak si predstavíte budúcnosť takéhoto mesta a nevymeníte žiadne premenné, tak by to spelo do obrovských problémov, kedy by sa stupňovali konflikty. Pred pár rokmi napríklad v okolitej dedine Rómovia zavraždili bieleho a následne sa buldozérmi zrovnala osada so zemou.

V akejkoľvek rovnici riešení ako z toho von, však potrebujete skoro až osvietených a neuveriteľne motivovaných ľudí, aby si mesto dali do poriadku. Potrebujete makačov a nie takých, ktorí hovoria prečo a ako sa veci nedajú a že za to môže niekto iný.

 

Svetielko nádeje sa volalo Detstvo deťom

V situáciách, keď vyzerá byť všetko zlé sa treba poobzerať po malých svetielkach. Takýmto svetielkom bolo pre mňa rodičovské centrum Detstvo deťom. Ten list učiteliek z Dobšinej, ktorý som dával vyššie si prečítal aj Stano Boledovič, ktorý dal dokopy šikovných známych, aby nejak pomohli. Na samom začiatku bol medzi ľuďmi, ktorí pomohli aj Andrej Kiska, ktorý potom centrum navštívil aj ako prezident. Po dotyku s realitou niektorých oblastí našej krajiny si Stano Boledovič povedal, že na to pôjde cez vzdelávanie a založil zahraničný program Teach for Slovakia, cez ktorý som aj ja prišiel do Dobšinej.

Rodičovské centrum Detstvo Deťom pomáha a učí neplnoleté mamičky, ako sa starať a vychovávať deti a následne ich celkovo kultivuje. Snažia sa predchádzať zanedbaniu výchovy detí, ktoré následne v škole veľmi zaostávajú a vo veľa prípadoch už svoju stratu nikdy nedobehnú.

 

Nový primátor

V Dobšinej sa nedá ľahko nájsť ubytovanie, prenájmy sú veľkou výnimkou a tak ma na začiatku prichýlil vo svojom penzióne podnikateľ Ján Slovák. Po pár rozhovoroch mi bolo jasné, že to je rozumný chlap, ktorého osud a budúcnosť mesta veľmi trápi.

No a už o pár dní som sa veľmi potešil, keď sa rozhodol kandidovať na primátora s prepracovaným programom a veľkým odhodlaním veci pohnúť vpred. V septembri 2014 som sa nasťahoval a v decembri už Janko úradoval ako nový primátor. Boli sme nakoniec susedia na jednom poschodí celý prvý rok môjho dobšinského dobrodružstva.

Hneď po zvolení začal nový primátor mapovať situáciu a vybral sa do osady.

Návšteva primátora v osade pár dní po zvolení. Foto: redakcia webu mestodobsina.sk

Situácia nebola ľahká, trebalo zvoliť správnu stratégiu a všetko podrobne a priebežne komunikovať aj s majoritou. Primátor však mal plán. Trebalo sa informovať, čo všetko je v kompetencii mesta, aké projekty sa dajú vypracovať, no a nájsť pozitívne príklady a ľudí, ktorí malé zázraky už dokázali urobiť. Osada nebola jediným problémom mesta a tak mal Janko skutočne veľa roboty. Veľmi rýchlo sa zorientoval a pustil sa do toho.

Návšteva Spišského Hrhova a inšpirovanie sa od starostu Vladimíra Ledeckého. Súkromný album Ivana Sakina. Apríl 2016. Z prava – Vajda Marián Bubenčík, sociálna pracovníčka mesta Dobšiná, Martin Vavrinčík, Ivan Sakin, starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký, primátor Dobšinej a poslanec mesta Dobšiná.

Na fotke napravo vedľa mňa je aj Martin Vavrinčík, ktorý niekoľko mesiacov v Dobšinej žil, rozvíjal komunitné centrum, pomáhal v Detstve deťom a mal energiu myslieť aj na ďalšie veci. Dohodol aj dvojdňový seminár pre vedúcich pracovníkov mesta, ktorý bol zameraný na pochopenie problémov dedičnej chudoby v spolupráci s Karpatskou Nadáciou a ETP Slovensko. Martin je momentálne kancelárom strany Spolu – OD.

 

Výberové konanie na „Vajdu“

Jedným z kľúčových krokov bolo nájsť vhodného človeka, ktorý by dokázal pracovať s rómskou komunitou, bol rešpektovaný aj majoritou, mal osvietené myslenie a schopnosti pozitívne pôsobiť aj na najťažšie povahy. No skoro neuveriteľná úloha. Vypísalo sa výberové konanie a prihlásil sa Marián Bubenčík.

Pracovitý človek, ktorý v sebe prebudil zázračné schopnosti, pripravil si víziu a následné ciele, dostal morálnu podporu od primátora a začal tvrdo makať. Každý deň v teréne, božská trpezlivosť a nesmierna motivácia veci pohnúť vpred začala prinášať výsledky.

Zdroj: Nový Čas. Vajda Marián Bubenčík vo svojej pracovni. Z článku „Rómsky vajda vybabral s neplatičmi v Dobšinej: Prevratný nápad, ktorý sa zapíše do slovenských dejín!“, ktorý zdieľalo skoro 3000 ľudí.

 

Krok za krokom

Prvou veľkou misiou bolo naučiť obyvateľov osady, aby udržovali poriadok, učili sa posielať deti do školy, vyhľadávali si prácu a naučili sa šetriť. Popri tom hľadať riešenia na ad hoc problémy a budovať si dôveru.

Jedným z veľkých problémov bolo, že na osade nemali pitnú vodu a používali vodu z rieky. Kvôli neplatičom trpeli všetci. Marián sa inšpiroval z anglického modelu a zaviedol sa kreditný systém, že použiješ iba toľko vody, koľko si zaplatíš. Riešenie prehrmelo médiami, avšak stále to bol iba začiatok.

Pri vytváraní návykov bola potrebná veľká motivácia aj u osadníkov. Tou bola predstava nového bývania, dôstojného bývania, na ktoré by sa mohli osadníci tešiť. Pri mnohých modeloch trebalo brať do úvahy neúspešné implementácie, kedy sa ľudia iba nasťahujú do nového a následne bytovky zničia. Preto udržovanie čistoty, hľadať spôsoby zárobku, naučiť sa šetriť a zlepšovať vzájomné vzťahy boli tými najdôležitejšími ingredianciami možného úspechu.

Stále je to len začiatok dlhej cesty

Pri dlhodobých plánoch je nesmierne dôležité oslavovať aj čiastkové úspechy, inak sa stráca motivácia. Cieľ v Dobšinej je, aby mesto zase rozkvitalo. V meste sa pohlo plno ďalších vecí v prospech všetkých obyvateľov a postavila sa aj nová škôlka. Primátor Ján Slovák obhájil svoju stoličku v nedávnych komunálnych voľbách a Marián Bubenčík má stále odhodlanie pokračovať, pretože výziev je ešte veľa.

V nových bytovkách zaviedli kreditový systém dobíjania na vodu a aj elektrinu. Obyvatelia budú mesačne platiť nájomné a z ušetrených peňazí si pokupovali nový nábytok. Na poschodiach majú upratovací kalendár, ktorá rodina kedy upratuje spoločné priestory, čo sa bude neustále kontrolovať.

Nateraz zostáva veľkým úspechom, že na Vianoce už nebude nikto bývať v chatrči, obyvatelia sú motivovaní vyhľadávať pracovné príležitosti, idú tým príkladom pre svoje deti, ktoré sa môžu umývať vo vani a piť pitnú vodu vo vykúrených bytoch. Ja osobne mám z toho obrovskú radosť. Niekde pomohlo aj šťastie, ale je to hlavne obrovské spoločné úsilie obyvateľov Dobšinej a ich priateľov.

 

Podobných progresívnych príbehov máme na Slovensku mnoho, učme sa z nich a inšpirujme, všetko je vždy o ľuďoch, o vzájomnej pomoci, rešpekte a tvrdej práci pri dosahovaní cieľov. Mňa možnosť prežívať tento príbeh napríklad inšpiroval k tomu, že posledné dva roky vediem komunitu Progresívneho Slovenska a stretávam skvelých a odhodlaných ľudí v rôznych kútoch našej krajiny.

A verte mi, máme na to si to tu upratať.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ivan Sakin

Záleží mi na budúcnosti našej krajiny. Chcem, aby sme boli sebavedomá a úspešná krajina, ktorá sa dokáže presadiť vo svete. Pohyboval som sa v biznise a potom som sa cez program Teach for Slovakia rozhodol učiť 2 roky na Základnej škole v Dobšinej. Momentálne som komunitným manažérom hnutia Progresívne Slovensko, kde sa starám o podporu a rast komunít a buniek hnutia. Privítam vaše komentáre.