Ficov kandidát na prezidenta „Judr.“ Danko?

Kapitán Danko, najlepší kandidát SNS i Fica na prezidenta SR. Jediný kandidát, jediná kandidatúra, ktorou nikto z koaličnej soldatesky (t.j. Danko a SMER-SD) nič nestratí.

Danko s jeho svetoznámou rigoróznou prácou skutočne nepotrebuje žiaden čas na špeciálnu volebnú prezidentskú kampaň. Jeho meno naozaj stačí Ficovi verejne oznámiť až vo februári.

Pre kapitána Danka je to súčasne jediná možnosť ďalšieho povýšenia. Žiadne povýšenie na „obyčajného“ majora, či generála. To mu už neprejde. Ani sa nikto v celej našej slnečnej sústave, dokonca ani v SNS nenájde, kto by mal guráž a gule na to, aby ho na takéto „obyčajné“ povýšenie  navrhol. Funkcia prezident mu však automaticky prinesie „honor“ najvyššieho veliteľa celých Ozbrojených síl SR. Prezident „Judr.“ Danko sa stane najvyšším vojenským veliteľom Slovenskej republiky. Celú armádu, od prvého vojaka, po posledného generála dostane náš kapitán na povel.

Táto kandidatúra predstavuje pre Ruskom protežovaného a Rusko protežujúceho  „štátnika“ Danka jedinú relatívne reálnu možnosť, ako naďalej ostať aspoň v nejakej vyššej politickej funkcii na Slovensku. Vzhľadom na volebné preferencie jednotlivých politických strán hroziaceho Ficovho koaličného zlepenca 2020 (SMER-SD+SNS+HiD+SME rodina Borisa Kollára) s „tichou“ podporou ĽSNS Mariána Kotlebu, mu totiž celkom reálne hrozí, že v r. 2020 sa mu nemusí ujsť ani tá tak Dankom milovaná funkcia predsedu parlamentu SR. Prípadné vyššie volebné preferencie v tomto zlepenci môžu neúprosne posunúť do tejto funkcie, do tohto kresla aj Borisa Kollára.

Strana jedného muža t.j. Slovenská národná strana v prípade Dankovho zvolenia za prezidenta SR  síce stratí nielen svojho najvyššieho veliteľa, ale i svoje volebné preferencie. To však Dankovi nemusí vôbec vadiť. V tomto čase už budú všetky armádne obchody, armádne „kšefty“ SNS v  konštelácii           (Danko-Hoľko-Gajdoš) definitívne a nezvratne na večné časy spečatené, popodpisované. Rovnako ako ich budú nasledujúce generácie Slovákov a Sloveniek večné časy splácať.

Fico touto kandidatúrou môže tiež len a len získať. Fico vždy bol a stále je predovšetkým dobrý počtár. Zvlášť pokiaľ išlo o jeho osobný prospech, o prospech „našich“ ľudí a ich firiem, o volebné preferencie jednotlivých politických strán. Súčet volebných preferencií SMER-SD a SNS dosahuje dlhodobo okolo 30%. Časť volebného elektorátu oboch týchto strán tvoria aj voliči, ktorí relatívne pravidelne medzi nimi „migrujú“.

V prípade Dankovho úspechu a jeho odchodu z čela SNS Fico podľa informácii zo Súmračnej kalkuluje s tým, že by časť týchto voličov, týchto politických, straníckych „migrantov“ aj bez dohody z Marakéšu ľahko získal. Verí, že by táto časť voličov SNS po strate svojho hlavného pastiera prešla do jeho straníckeho košiara.

V prípade Dankovho volebného neúspechu, v prípade fiaska Dankovej prezidentskej kandidatúry, to bude hlavne a prednostne volebný neúspech Danka a jeho SNS. Neúspech, z ktorého sa bude Fico veľmi, veľmi tešiť. Možno až tak, že uvidíme aj repete jeho populárneho prezidentského „úškľabku“, toho skriveného úsmevu zlomeného mocipána, ktorým poctil prezidenta SR p. Kisku i slovenskú verejnosť pri odovzdávaní svojej demisie.

Všetci ostatní potencionálni prezidentskí kandidáti so vzorovým politicko-spoločenským kreditom by si mali ešte pred prvým kolom volieb pod reálnou hrozbou tejto alebo podobnej kandidatúry, ako aj vzhľadom na „hrôzostrašné“ kvalitatívne parametre niektorých ostatných kandidátov uvedomiť, že čísla jednoducho „nepustia“. Dlhodobé volebné preferencie nikto neoklame. Žiaľ na Slovensku stále ešte morálne a ľudské hodnoty nepatria medzi tie primárne kritéria, na základe ktorých sa bude väčšina slovenských voličov rozhodovať pri svojom hlasovaní o budúcom prezidentovi v r. 2019. Práve tí početní prezidentskí kandidáti s dlhodobo nízkymi preferenciami by mali už konečne prestať snívať svoj nereálny sen o funkcii prezidenta. Mali by povýšiť záujem Slovenska nad svoje osobné ambície a nenaplnené túžby. Mali by včas odstúpiť z vopred prehraného volebného súboja, aby spoločne s nimi neprehralo aj Slovensko svoj boj o ďalšieho slušného prezidenta.

Kandidatúra na prezidenta nie je predsa žiadna olympiáda. Vo volebnom súboji o prezidentské kreslo je dôležité zvíťaziť a nie len sa zúčastniť.

P.S.

Medzi kandidátmi na prezidenta je i „borec“, ktorý to skúša už po tretíkrát. To mu však maximálne prinesie úspech v podobe zápisu do Guinnessovej knihy rekordov, nie však v samotných prezidentských voľbách 2019. Dúfajme, že sa už konečne poučí, alebo aspoň že ho konečne niekto už pred prvým kolom poučí na základe jeho stabilne dosahovaných maximálnych preferencií. Súčasných i tých, ktoré dosiahol v prezidentských voľbách 2004, kedy získal až 6,52%, v roku 2009 už len 5,42%, ktoré však chýbali preferenčne i politicky úspešnejšej p. Radičovej. Komu budú chýbať jeho „percentíčka“ v roku 2019? V koho prospech vlastne hraje jeho „zbytočná“ účasť, jeho účasť len do počtu? V čase, keď ho žiaľ jeho viacerí politicky i morálne bezo sporu viac handicapovaní prezidentskí protikandidáti, nezvratne a stabilne dlhodobo preferenčne porážajú?