Denník N

Išli sme tam, kam nikto nechodí

Cválajúce kone pod Ťanšanom - Adam Oriešek
Cválajúce kone pod Ťanšanom – Adam Oriešek

Svet sa zdá každým dňom menší a miesta, ktoré nie sú preplnené turistami, sa stávajú zriedkavejšími. O to vzácnejšie pre nás bolo objavovať nekonečné stepy Kazachstanu, ktorý si získal naše srdcia.

Ľudia cestujú z rôznych dôvodov. Niektorí chcú vidieť čo najviac známych miest, iní zasa túžia po oddychu. Motivácie týchto ľudí sú samozrejme v poriadku. Ja však cestujem z celkom iných dôvodov. Robím to pre pocit slobody, ktorý mi vo všedný deň chýba. A práve Kazachstan sa ukázal ako užasná krajina na znovunájdenie tohto vzácneho pocitu.

Naše prvé kroky smerovali z našej základne v Štokholme do Budapešti, kde sme sa stretli so zvyškom výpravy. Po krátkom dvojhodinovom lete nás čakal let päťhodinový priamo do hlavného mesta Astana. Bizarné zážitky na seba nenechali dlho čakať.

Kontrasty Astany – Iva Scepko

Na spoznávanie miestnej kultúry je samozrejme najlepšie čo najviac komunikovať s miestnymi obyvateľmi, jesť rovnaké jedlo a bývať v rovnakých podmienkach. Preto sme spočiatku bývali v jednoizbovom panelákovom byte v srdci Astany, ktorý nás svojim interiérom nenechal chladnými ani sekundu. Medzi najzaujímavejšie dizajnérske riešenia tohto bytu považujem digestor, z ktorého vytŕčal kábel aj so zástrčkou. Logicky zmýšľajúci človek by očakával v dosahu kábla zásuvku, ktorá by dokázala sfunkčniť digestor. Na zásuvku však pravdepodobne nepostačoval rozpočet, a tak digestor plnil iba okrasnú funkciu. Zaujímavo bola vyriešená aj problematika rozkladania sedačky. Z tohto úkonu sa stala logická úloha a na to, aby sme sa nakoniec všetci štyria vyspali, bolo potrebné kompletne preorganizovať nábytok v miestnosti.

Samotná Astana sa niekomu môže zdať ako Potemkinova dedina. Naoko futuristické budovy, ktoré svojim dizajnom pôsobili naozaj ako z budúcnosti, slúžia iba ako zásterka. V skratke by sa dalo toto mesto charakterizovať ako väčšie socialistické sídlisko s architektonicky podarenými modernými budovami a úžasnými mešitami. Otázne však je, pre koho tieto astronomicky drahé budovy slúžia. Za všetko hovorí náš rozhovor s miestnym mladíkom, ktorý nás obsluhoval v kaviarni len zopár desiatok metrov od budovy s príznačným názvom ”Knižnica prvého prezidenta Kazachstanu, lídra národa – Centrum Nursultana Nazarbajeva”:

Ja: ”Je možné dostať sa do tej krásnej knižnice cez cestu?”

Čašník: ”Hm, to neviem. Myslím, že to nie je otvorené pre verejnosť.”

J: ”Ako to, veď to je knižnica, nie?”

Č: ”Skôr si myslím, že to je archív nejakých dokumentov. Nie je to obyčajná knižnica.”

J: ”Takže si tam nikdy nebol? Na internete píšu, že to je otvorené pre každého.”

Č: ”Nebol. Ľudia v Kazachstane radšej nechodia ku vládnym budovám.”

Po tomto rozhovore nám bolo jasné, že toto nebude návšteva len tak obyčajnej knižnice. Pri vjazde na parkovisko stáli ozbrojení vojaci a zrkadlom kontrolovali podvozok každému prichádzajúcemu autu. Na obyčajnú knižnicu celkom zaujímavé bezpečnostné opatrenia. Po absolvovaní bezpečnostnej kontroly sa nám podarilo dostať sa až do samotnej budovy. Hneď po pár minútach nám bolo jasné, že tu niečo nehrá. V celej ”knižnici” totiž neboli k videniu žiadne knihy a žiadni ľudia – teda okrem ”nenápadného” tajného policajta, ktorý z nás celú dobu nespustil oči a prenasledoval nás po celej budove. Ak sa nám náhodou stretli pohľady, tváril sa, akoby tam ani nebol. Všetky pre nás dostupné priestory v tejto budove boli venované jedinému – kultu osobnosti prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Niekoľko poschodí plných štátnych vyznamenaní od pokročilých demokracií typu Turkmenistan či Uzbekistan až po prezidentovu teplákovú súpravu či makety jeho rezidencie nám naozaj potvrdilo, že sa nachádzame v krajine, ktorá sa ľahko dá nazvať diktatúrou.

Centrum prezidenta Nursultana Nazarbajeva – Iva Scepko

Návšteva Astany však nebola hlavným dôvodom, prečo sme do Kazachstanu prišli. Každý z nás mal rôzne očakávania a predstavy, čo nás čaká. Ja som však myslel hlavne na jedno – dostať sa na moje vysvnívané miesto na kazašsko-čínskej hranici, o ktorom som toľko čítal – Horgos.

Horgos nie je obyčajné mesto. Práve naopak, ide o unikátny projekt, do ktorého hlavne Čína investovala miliardy eur. Poporiadku – mesto Horgos leží na čínskej strane hranice. Na kazašskej strane leží obec Khorgos. A je to práve medzi týmito dvoma miestami, kde sa Čína dohodla so svojim západným susedom vytvoriť špeciálnu bezvízovú zónu. Je to jediné miesto v celej Číne, ktoré môže cudzinec navštíviť bez akýchkoľvek vstupných víz. Táto zóna rozliehajúca sa území oboch štátov vznikla v roku 2012 a slúži obyvateľom oboch krajín na obchodovanie so svojimi výrobkami. Svojou unikátnosťou zaujala aj novinárov z The Guardian či New York Times, ktorí Horgos navštívili v januári 2018. Nikto z nás však nevedel, čo presne nás čaká.

Vždy som bol fascinovaný hranicami. Konštrukt civilizácie, ktorý má už po tisícročia oddelovať kultúry, etniká, krajiny či ideológie. Vždy ma zaujímalo, ako vyzerá druhá strana hranice, a prečo je častokrát každá strana hranice taká rozdielna. Geograficky, kultúrne, urbanisticky či etnicky. S prejazdom cez hraničný priechod mám spojenú emóciu, ktorú nezažívam pri ničom inom. Prechod do niečoho iného, nepoznaného, ma vždy priťahoval, je to pre mňa rituál. Inak tomu nebolo ani pri prejazde hranice medzi Kazachstanom a Čínou, ktorá bola zo všetkých najfascinujúcejšia.

Tomu všetkému však predchádzal 13-hodinový presun pomerne moderným vlakom z Astany do bývalého hlavného mesta, Almaty. Po počiatočnom spoznávaní mesta sme si vyzdvihli auto a vyrazili na východ po diaľnici. Prvá zastávka na našej ceste bol známy Charyn kaňon, ktorý mnohí nazývajú aj ”malý Grand Canyon”. Veľkosťou naozaj menší, avšak veľmi zaujímavý kúsok zeme bol vynikajúcim spestrením a pripomenul nám, že Kazachstan je krajina s naozaj výnimočnou prírodou. Bolo to práve počas šoférovania z Almaty na Charyn, keď som sa cítil najlepšie počas celého týždňa. Naokolo nič, iba nekonečná step a polodivé kone. V pozadí sa týčili výsoké štíty pohoria Ťanšan, za ktorými leží Kyrgyzstan, pred nami ležala už iba Čína. Ten pocit slobody, ktorý som pri týchto výhľadoch zažíval, je iba ťažko opísateľný. Práve v tých chvíľach som si presne uvedomoval, prečo cestujem, a prečo ma cestovanie robí takým štastným. O to náročnejší býva návrat naspäť do reality. Dôležité však bolo nezabúdať na šoférovanie, pretože okrem nás si diaľnicu užíval aj miestny dobytok. 

Cesta do Horgosu – Iva Scepko

Pred nami bolo v ten deň ešte viac ako 220 kilometrov po bezútešných cestách, po ktorých jazda by snáď priviedla k životu aj mŕtveho. Dávno po zotmení sme motivovaní svetlami čínskeho mesta Horgos dorazili k hraničnému priechodu Nurly Zhol. Hneď pri príchode nám bolo jasné, že tadiaľto cesta do Číny pre nás nepovedie. Kazašská pohraničná stráž nám dala jasne najavo, že tento prejazd je určený iba pre nákladnú dopravu. Okolo nás sa v momente zbehla skupina miestnych, ktorí na tomto mieste pravdepodobne nikdy v živote nevideli turistov. Práve od nich sme sa dozvedeli, že musíme použiť iný hraničný priechod, a to pár kilometrov severne. Pred našim odchodom nezabudli dať najavo ich nepochopenie, prečo sme sa vydali práve do tohto zabudnutého okraja sveta. To, že práve toto miesto je okrajom sveta (alebo stredom?), nespomínam náhodou. Iba zopár kilometrov od nás sa nachádzal tzv. kontinentálny pól nedostupnosti. Toto miesto je vôbec najvzdialenejšie od akéhokoľvek mora či oceánu na svete. Ak miestni obyvatelia zatúžia po kúpaní sa v mori, majú to najďalej na svete – iba 2645 kilometrov.

Miestni obyvatelia po ceste z Almaty do Horgosu – Iva Scepko

Mierne sklamaní a veľmi unavení sme sa rútili k nášmu cieľu. Zišli sme z diaľnice a po pár kilometroch nás čakal ďalší, tentokrát civilný hraničný priechod. Nebola by to však stredná Ázia, keby opäť nenastali komplikácie. Príslušníci pohraničnej stráže, tentokrát riadne vyzbrojení, opäť nechápali, kam sa to môžu títo štyria Európania trepať, navyše po tme. Môj prvý pokus o úplatok švédskou čokoládou nevyšiel, mal skôr kontraproduktívny účinok, keď mi bol zabavený pas. Snažili sme sa vysvetliť, že našim cieľom je čínsky Horgos. Pohraničníci na to reagoval slovami, že musia privolať svojho náčelníka, ktorý rozhodne, čo s nami bude. Po snáď viac ako 45 minútach sa na čiernom terénnom aute dovalil náčelník, ktorý mal nanajvýš 25 rokov. Bol to však práve on, ktorý ako prvý pochopil, čo je našim zámerom. Dostal som naspäť môj zadržaný pas, náčelník nám objednal ”hotel” v blízkosti hranice a nasmeroval nás správnym smerom. Tretí a správny hraničný prechod však už bol v ten večer zavretý, a tak sme sa museli vyčkať do rána.

Reklama na čínsko-kazašskú špeciálnu ekonomickú zónu – Jakub Kollár

Po rozlúčení sa s ”našimi” colníkmi sme si to nasmerovali do spomínaného ”hotela”, ktorý bol asi tri kilometre od hranice. Toto miesto pripomínalo skôr kravín prerobený na jedáleň a päť izieb pre takých nešťastníkov, akými sme boli v tých chvíľach my. Svôj účel však splnil a ráno sme boli pripravení konečne vyraziť do Horgosu.

Nadšení a plní očakávania z toho, čo nás čakalo, sme naštartovali náš Renault a dorazili sme na parkovisko tretieho hraničného priechodu. Tu sme nechali auto a vyzbrojení tým najcennejším, čo sme mali (pasy a foťáky), sme vyrazili do budovy, ktorá stála pred nami. Obkolesení zväčša postaršími kazašskými ženami sme prešli pasovou kontrolou podobnou tej na bežnom letisku. Na naše prekvapenie sme si po kontrole museli kúpiť lístok na autobus, ktorý nás mal odviezť územím nikoho medzi oboma štátmi. Jazda autobusom netrvala dlhšie ako päť minút a celá viedla po ceste obohnanej dvojitým, asi päťmetrovým plotom s ostnatými drôtmi po oboch stranách, kde tu stála strážna veža s reflektorom. Číňania si na bezpečnosti dali záležať a nič nenechali na náhodu.

Strážne veže na hranici – Iva Scepko

Po krátkej jazde autobusom sme sa ocitli na kazašskej strane obchodnej zóny, ktorá pozostávala podľa New York Times z jedného obchodu – ani ten sme však nenašli. Tak sme sa pešo vybrali na čínsku stranu, kde to žilo ako na pravom čínskom trhovisku. Všade okolo tlačili Číňania vozíky preplnené tovarom, pri ceste postávali taxikári a Kazaši nakupovali všetko, čo videli. Čínska strana tohto špeciálneho obchodného priestoru pozostávala zo štyroch veľkých obchodných centier plných toho najrozličnejšieho tovaru. Od zaručene pravej elektroniky až po tenisky značky Vasn či New Bailandz. Aby bola tomuto všetkému dodaná naozaj bizarná atmosféra, všade okolo nás bol vysoký plot s ostnatým drôtom a strážne veže. Z reproduktorov na námestí sa ozývala raz čínština, raz ruština. Na naše prekvapenie sa nedalo platiť čínskymi jüanmi, obchodníci prijímali iba kažašské tenge. Z bankomatov však vychádzali iba čínske peniaze.

Celú dobu som mal pri návšteve tohto miesta zimomriavky. Svojou bizarnosťou a pre Európana nepochopiteľným konceptom ma toto miesto fascinovalo. Horgos má naozaj neopísateľne podivnú atmosféru a nič podobné som na svete nevidel. Trúfam si povedať, že sme mohli byť vôbec prví Slováci na tomto mieste. Ak sa mýlim, bol by som veľmi rád, keby sa mi ľudia, ktorí toto miesto navštívili pred nami, ozvali.

Čínski obchodníci v plnom nasadení – Iva Scepko

Po niekoľkých hodinách nastal čas vrátiť sa do Kazachstanu, a to znamenalo presun autobusom naspäť na hraničný bod. Opäť sme sa rútili krajinou nikoho pomedzi ostnaté drôty, keď pred koncom autobus zastavil. Vodič nás jasným gestom poslal von, kde nás už čakala pohraničná stráž. Boli sme nasmerovaní do budovy, ktorú s veľkou dávkou optimizmu nazývali ”karanténa”. Všetci sme prešli cez úzky pás piesku, takisto náš autobus. Ťažko povedať, aké karanténne účinky tento úkon splnil, ale ja si myslím, že si iba chceli zaznamenať naše stopy pre prípad, že by sa také našli niekde v okoli hranice v piesku. To sú však len moje mierne konšpiračné teórie.

Opäť nás čakala pasová kontrola a v poradí tretia kazašská pečiatka v našich pasoch. Po kontrole nasledovalo váženie nakúpeného tovaru. Občania Kazachstanu majú dovolené nakúpiť maximálne 50 kilogramov tovaru, čo robilo viacerým problém. Niektorí nakúpili pneumatiky, iní zasa obrovské kopy oblečenia či iného tovaru, ktorí Číňania ponúkajú za bezkonkurenčné ceny. Bolo to práve pri tomto vážení, keď miestni colníci skúšali prehovoriť moju priateľku, aby zostala v Kazachstane. Mne mali ako protihodnotu nájsť Kazašku, ktorú som si mal zobrať so sebou do Švédska. Z obchodu napokon zišlo.

Pohľad z Číny do Kazachstanu – Iva Scepko

Po krátkom incidente s colníkom, ktorý si všimol, že si ho fotíme, sme boli opäť pripravení vyraziť, tentokrát naspäť do Almaty. Stovky kilometrov naprieč púšťou a stepou s horami v pozadí ubehli ako voda a my sme sa opäť ocitli v hlavnom meste. Poobedie sme strávili v lyžiarskom stredisku Shymbulak vo výške 3200 metrov nad morom. Naše posledné kroky v Almaty však viedli na železničnú stanicu.

Pred nami bol posledný presun, takmer 21 hodinová jazda naspäť do Astany. Tentokrát sme zvolili sovietsky vlak, snáď 60 rokov starý stroj. Otvorené vagóny, takzvané platzkarty, sú naozaj skvelým spôsobom cestovania. V jednom vagóne nás bolo snáď 50 alebo 60 cestujúcich bez akéhokoľvek súkromia. Vozeň bol vybavený samovarom s pohonom na uhlie, toaletou bez vody a kúrením ako v pekle. Náš vozeň mal dvoch sprievodcov, starých pánov, ktorí pamätali snáď aj Stalina. Spočiatku sme im boli nesympatickí, vraj Amerikánci, ale keď sme vysvetlili, že sme z Československa, stali sme sa kamarátmi. Pred našou cestou som čítal, že kto v Kazachstane necestoval takýmto spôsobom, akoby ani v Kazachstane nebol. A tieto slová môžem iba potvrdiť, bol to neopakovateľný zážitok. Na každej stanici v malých mestečkách bol príchod vlaku udalosťou. Pred východmi z vagónov čakali babičky s koláčmi, sušenými rybami a mliekom, ktoré doviezli na sánkach až na nástupište. Kúpil som si vynikajúci piroh s tvarohom, ktorý ma nestál takmer žiadne peniaze.

Kazašský vidiek – Iva Scepko

Zastávok vlak nemal príliš veľa, poväčšinou v malých mestečkách popri trati, ktorých bolo naozaj ako šafránu. Jediné väčšie mesto, v ktorom sme mali krátku prestávku, bola Karaganda. Tu sme na nástupišti videli okolo 50 ruských vojakov, ktorí si to s batožinou namierili nevedno kam. Našu pozornosť si však získal aj traktor s vlečkou, na ktorom sa viezlo uhlie a dvaja chlapi, ktorí dopĺňali zásoby do každého vagónu. Na ústach sa nám objavil úsmev, lebo sme sa cítili, ako cestovatelia v čase.

Príchod do Astany bol spojený s veľkým teplotným rozdielom, kde nás čakala ozajstná zima. Nie nadarmo je Astana druhé najchladnejšie hlavné mesto na svete. Nás však pri srdci hriali všetky naše zážitky z uplynulého týždňa. Bol to fantastický týždeň, na ktorý ani jeden z nás štyroch určite nikdy nezabudne.

Naša výprava – autor neznámy

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie