Dobrý vkus

Tanier na stole, ešte jedna palacinka. „Papaj,“ pootočí mama hlavu a usmerňuje dcérku. „Mňam, mňam,“ ozve sa malá. Nesleduje ju, v kuchyni je ešte toľko práce. Až po chvíli, hodí po nej očkom. Palacinka na mieste, jej drobné pršteky pobehujú po tanieri všetkými smermi. Narýchlo si utrie ruky, podíde bližšie. „Ty maliarka!“ skríkne, len čo zbadá, čo je vo veci. Na bielom porceláne hotové umenie, čmáranice jahodovým džemom. Ku slovu sa dostáva hnev, nie veľký, detský úsmev je odzbrojujúci.

Kúpeľňa, teplá voda pomôže. Neprestajne šteboce: „Tento jahodový mám najradšej.“ Chce niečo povedať, keby to nebolo také ťažké. Ani hnevať sa nedokáže. Tvár áno, jej výraz je zodpovedajúci. Ale je to len pozlátko, aby malá videla. Nemala to robiť, musí pôsobiť výchovne. Účinkuje, ale iba chvíľku. Keď sa na ňu prilepí a vtesná jej božtek na líce, všetko je preč. Akoby sa nič nestalo, musí zabudnúť.

„Hotovo, mami,“ kričí odrazu. Vybehne z izby, možno zase prekvapenie. Nie, tentokrát zjedla všetko. Len tá pusa, červená ako jahoda. „Pozri, ako pekne som zjedla,“ chváli sa. „Takto je to lepšie,“ dáva jej vedieť svoj postoj. „A teraz sa oblečieme.“ „Ale je nechcem biele pančucháče, páčia sa mi červené,“ vyletí jej z pusy. „Dnes nie, nehodili by sa k ostatnému oblečeniu. Chytí ju za ruku, starostlivo vysvetľuje. „Pozri, v tomto veľkom zrkadle budeme kontrolovať aká si pekná.“ Chytila sa, už tak mohutne neprotestuje.

Svetlo v predsieni, parádnica pred zrkadlom. Vrtí sa, vidieť sa z každej strany je dôležité. „No čo na to povieš?“ pýta sa opatrne. Je ticho, akoby váhala. „Máš celkom dobrý vkus,“ ozve sa po chvíli. Úsmevný okamih, na jazyk sa jej tisne otázka, po kom to dieťa je.