Denník N

Krajina, ktorá už zabudla na deti

Ulica
Ulica

My sme tu len obyčajní cudzinci. Ale bábätko je superstar. Kamkoľvek spolu ideme, zastavujú nás tetky, babky, chlapci, dievčatá (chlapci častejšie), a kývajú mu, usmievajú sa, prihovárajú sa, a bábätko ten rozruch sleduje s ľadovým pokojom, akože presne tak to má byť. Ja som bábätko, a kto je viac?

No, to záleží od uhla pohľadu. Tu v Kórei je naozaj bábätko hotovým pokladom.

Tunajšie metro je obrovské. Čo sme sa nachodili po staniciach hore-dolu, čo sme sa nahľadali výťahov, aby sme nemuseli skladať a rozkladať kočík.
„Však pohľadajme niekoho ďalšieho s kočíkom, a jednoducho ho sledujme,“ vravím, „to bude najrýchlejšie.“
To sa povie ľahko, ibaže žiadneho kočíka nikde nebolo. Chvíľu sme sa rozhliadali.
„Pozri, tam je nejaká pani na vozíku,“ ukázal Gabo, „poďme za ňou.“
Pri ďalšom nastupovaní nám opäť padol do oka nejaký vozíčkar. Opakovalo sa to dosť často.
Nebolo to tým, že by tu bolo tak veľa ľudí na vozíku. Ale tým, že sme nestretli žiadne deti.

„Možno sa len nechcú trepať s bábätkom metrom,“ špekulovala som najprv. V inom meste by to otravovalo aj mňa, prievan, špina, tlačenica a nepohodlie.
Ale v Soule?
Hľadám aspoň provizórne miesto na prebalenie, a tu na stanici vidím obrázok matky s dieťaťom. Super, vravím, ak sa pošťastí, možno to nebude niečo extrémne špinavé a hnusné.
A ono to bola útulná izba s veselými tapetami, v ktorej boli diskrétne oddelené kreslá na kojenie, detská postieľka, prebaľovací pult, umývadlo, a ešte sa tam dalo zakúriť, alebo pustiť klimatizáciu podľa potreby.
„Musíme si tú stanicu zapamätať,“ vravela som ohromene. Akurát že detská miestnosť bola aj na tej ďalšej stanici. A ďalšej. A ďalšej.
Všetky krásne, a všetky prázdne.

Toto nie je Soul. My bývame v obyčajnom mestečku. Teda, predstavte si dvadsaťposchodové bytovky husto pri sebe, úplná dedina, smejeme sa. Rada sa prechádzam pomedzi domčeky a bytovečky, obzerám, čo majú na trhu, a terigám sa s kočíkom pomedzi obrovské výmole a pokrivené obrubníky, lebo toto nie je Soul. Z chodníka náhodne trčia kanály, stĺpiky, zámková dlažba je vydutá na všetky strany. Absolútna stavebná anarchia, kde musí mať človek neustále oči na stopkách. Ale pozor, pri prechode pre chodcov (niežeby ho niekto používal) sa hrdo leskne jedna jediná kocka slepeckej dlažby. Keby nejaký chudák nevidiaci zvládol celú prekážkovú dráhu až po tú jednu dlaždicu, zaslúžil by si medailu.
Po neustálom boji ja verzus chodníky som sa pasovala za kráľovnú v jazde s kočíkom cez dedinu. Ono totiž… iný adept na túto pozíciu nebol. Neviem, či sa všetky rodiny odsťahovali do väčšieho mestečka (kde majú určite štyridsaťposchodové bytovky), alebo kam sa podeli.

Pýtala som sa Y., mojej kórejskej kamarátky, kam teda tie matky s bábätkami chodia, keď ich nikde nestretávam. „Ani jeden kočík!“
Y. sa mi to snažila silou-mocou vyvrátiť:
„Náhodou tu je toľko miest, kam sa vybrať! Dá sa ísť pozrieť na akvárium,“ vypočítavala, „alebo do zábavného parku…“
„Ale ja nemyslím ísť s nejakým cieľom,“ opravila som sa, „len tak chodiť, vieš? Vonku.“
„Prečo by niekto len tak chodil?“

Sťažka som v mestečku objavila detské ihrisko, ale bolo prázdne, ako tie izby na kojenie.
Do úzkeho autobusu sa nevojde ani zložený kočík, a keďže autobus nemá zadné dvere, niet sa ani kam uhnúť. Chodníky občas sú, občas nie sú, ale keď sú, tak často pre kočík neprejazdné. Obchody mávajú úzke dvere a zbytočné schody. Výťahy sú stále preplnené – čipernými kórejskými babkami, ktoré si v nich vydobyjú miesto lakťami aj dáždnikmi, ak treba. Babiek je veľa, výťahov málo. Krajina pomaly zabudla na deti.
Niekde sa to pomaly, pomaličky snažia zmeniť. V reštauráciách čakajú pripravené detské stoličky, a v nákupných centrách sú zdarma kočíky na požičanie. A tie miestnosti na kojenie, prakticky všade. Akurát tie deti neprichádzajú.

V krajine s najnižšou pôrodnosťou na svete – a tým myslím takou nízkou, že tento rok zrejme klesne pod hodnotu jedno dieťa na ženu – si to možno domáci neuvedomí, ale nám to tak veľmi bije do očí. Človek konečne pochopí, čo mu tak veľmi pri prechádzke ulicami nesedelo. Nebolo to nič, čo sme videli, ale práve naopak – čo sme nevideli.
Vlastne nie, minule sme zazreli jedno malé dieťa. Bolo asi deväť hodín večer, a matka si ho bola práve vyzdvihnúť v jasliach.

A pritom ľudia tie deti zbožňujú. My s Gabom sme im vcelku ukradnutí, ale stačí, že sa v reštaurácii na sekundu obrátim iným smerom, a bábätko už sedí majiteľovi na rukách, on s ním hopká okolo stolov a čosi mu nadšene vysvetľuje. Bábätko sa smeje, rozumejú si ako dvaja spiklenci. Bábätkovská reč je všade na svete rovnaká. V obchode mu nosia hračky, v metre sa predháňajú, ktorý prísediaci ho dlhšie zabaví, predavačka nechá ľudí čakať, a strúha grimasy, lebo prišlo bábätko.

Teraz najčítanejšie