Denník N

Venezuelčan nežobre, ale predáva z nutnosti

O venezuelských migrantoch v Cúcute.

S následkami humanitárnej krízy vo Venezuele sme boli konfrontovaní veľmi skoro po našom prílete do Kartageny. Pred prvým supermarketom, do ktorého sme vošli som stretol Jorgeho (nepoužívam jeho pravé meno), ktorý sa zúfalo snažil predávať cukríky, aby si zarobil na nájom a na jedlo pre seba a svoju rodinu. Je pre neho veľmi zložité nájsť si prácu, lebo nemá pas. Ukázal nám však jeho občiansky preukaz a prvý pohľad na jeho fotku prezradil, že medzičasom výrazne schudol. Posťažoval sa nám, že vo svojej krajine zostať nemohol ak chcel prežiť a tak odkráčal s celou rodinou preč. Maduro vraj doma rozpráva ako po migrantov posiela vrtuľníky, ale to je lož. Z bežných ľudí mu už vraj nikto neverí. Stojí za ním iba jeho vláda a armáda.

Konkrétnejší obraz o živote vo Venezuele sme dostali od Evy (taktiež nie jej pravé meno), ktorá pracovala v našom hosteli. Pred dvomi rokmi ilegálne prekročila hranicu so svojím bábätkom na rukách. Ona pas má, ale jej dieťa nie. A preto nemohla ísť cez oficiálny hraničný prechod. Prejsť mimo neho nie je vôbec lacná záležitosť. Musíte zaplatiť prevádzača, alebo ak aj viete kade ísť, po ceste natrafíte na samozvané hliadky, ktoré pýtajú poplatok za prechod. Ona prešla cez 28 takýchto hliadok a každá pýtala sumu približne 85 eurocentov. Na poslednej hliadke už nemala žiadne peniaze a tak sa musela vzdať topánok a kráčať 2 dni bosá. Krajinu opustila lebo za priemerný mesačný plat 7 € si vo Venezuele mohla kúpiť kartón vajec alebo jedlo maximálne na tri dni. Teraz má síce prácu, ale tiež začínala predávaním cukríkov.

Tak začína skoro každý. Málokto z Venezuelčanov žobre. Tí, čo v Kolumbii žobrú sú často spájaní s drogovo závislými ľuďmi, pretože to je tu najčastejší dôvod, prečo ľudia skončia na ulici. Venezuelčan si chce svoje peniaze zarobiť. A na ulici sa tu predáva všetko a všade. Od tovarov až po zábavu v podaní pouličných umelcov. Cestou autobusom z Cúcuty na La Paradu sa mi málokedy stalo, že by počas jazdy nenastúpil predavač cukríkov, kexíkov, kľúčeniek alebo spevák. V momente keď sa predavač postaví pred pasažierov začne so svojím starostlivo pripraveným príhovorom o svojej situácii, na čo potrebuje peniaze a hlavne čo ponúka na predaj. V jeho preslove je šikovne skĺbená požiadavka na dobročinnosť spolu s umením predať. V jeho hlase možno postrehnúť ľútosť nad svojím osudom a prosbu o pomoc, avšak vždy prejavenú s dôstojnosťou. On nežobre, ale predáva z nutnosti. Počas príhovoru stihne prejsť celým maličkým mestským autobusom a rozdať svoj tovar rovnakým dielom každému pasažierovi. Potom prejde dopredu, pričom neprestáva rozprávať, aby mu neunikla pozornosť ani jedného možného kupca. Teraz ohlási cenu, ktorá je väčšinou 1000 pesos (menej ako 30 eurocentov) za to, čo má pasažier práve v rukách. Samozrejme je možné si zakúpiť aj viac. A teraz prichádza pre neho tá najdôležitejšia chvíľa. Druhá prechádzka uličkou. Teraz má pasažier možnosť zaplatiť alebo cukríky vrátiť. Väčšinou sa mu tovar vráti, ale pár ľudí predsa len zaplatí a to stačí. Nakoniec sa pred vystúpením všetkým poďakuje a už je preč. Striehne na ďalší autobus.

Miestna premávka vytvára výborný priestor na rýchle a efektívne pouličné predstavenia. Cesty sú nepretržite plné áut a na každú červenú zastane dostatočné množstvo šoférov na ďalšie číslo s precízne načasovanou dĺžkou, podľa intervalu semaforov. Večer tu križovatky okupujú najmä žongléri, ale aj muzikanti a klauni dirigujúci dopravu. Nečudoval som sa teda, keď som o tretej poobede videl klauna kráčať popri diaľnici od hranice smerom do Cúcuty. Konkurencia je ale veľká. Raz nám vo dverách autobusu na semaforoch zaspieval pesničku a svojej biede duet s gitarou. Nikto však dineros nevytiahol. Chvíľu pred tým nás navštívil predavač.

Nebolo to však len tým. Množstvo obyvateľov mesta má Venezuelčanov plné zuby. Cúcuta je mesto s jednou z najväčších mier nezamestnanosti v krajine. Príval migrantov, ktorí sú hocijakú prácu ochotní spraviť aj za 5 krát menej peňazí situáciu veľmi zhoršuje a má dosah na všetky možné povolania, legálne či nelegálne. A tak sa tu ostriháte za 2000 pesos (55 centov), prostitútku môžete mať za 20 000 (5.7€), a vraždu si viete objednať za 50 000 (14€).

Na záver fotografické porovnanie tovarov a množstva peňazí potrebných na ich zakúpenie na stránke BBC z konca augusta, kedy Madurova vláda osekala 5 núl zo svojej meny.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie