Nie je bezbariérovosť ako bezbariérovosť

Všetci, hlavne tí, čo sme na bezbariérové prostredie odkázaní, dobre vieme, ako to s (bez)bariérovosťou vyzerá. Len sa uškŕňame nad nešťastnými riešeniami, hoci by to bolo skôr na odobratie honoráru, ak nie aj diplomu, resp. licencie. Uškŕňame sa však len do momentu, kým nám to výrazným spôsobom nezasiahne do života. Dovtedy, kým sa nestaneme súčasťou podobného príbehu, ako bol nedávno zverejnený. Príbeh Niky z kúpeľov. Záver článku a zatiaľ aj jej príbehu je ukrytý v týchto slovách: „Poisťovňa ani kúpele neodpovedali na otázku SME, ako sa majú imobilní ľudia liečiť zo psoriázy. Niku odmietli v oboch slovenských kúpeľoch, ktoré sa venujú tomuto ochoreniu.“ Odkaz je dosť jasný: dievčina potrebuje liečbu, no dostane ospravedlnenie. Aký vplyv to má na jej zdravie?

Aj preto sa snažím o bezbariérovosti hovoriť tak často, ako sa len dá a žiadne ospravedlnenia neprijímam. My potrebujeme riešenia. Chápem, že pre mnohých to už musí byť otravné. Niektorí sa ma snažia presvedčiť, že pre bezbariérovosť robia všetko. Ale realitu neoklameš. Pokiaľ si neporovnajú výsledok ich práce minimálne s legislatívou  (napríklad Vyhláška č. 532/2002 Z.z.), neurobili dosť.  Bohužiaľ, tento základný nesúlad nachádzam tak v 80 % „odstránených“ bariér. Nevyhovujúce upravené nájazdy na chodník, nedostatočné značenie pre ľudí so zrakovým postihnutím, schodiskové plošiny, ktoré neodvezú elektrický vozík alebo sa nikdy nepoužili, či bezbariérové toalety, ku ktorým sa ťažko hľadá kľúč, a keď sa to podarí, tak aj to málo miesta, ktoré tam bolo vytvorené, bez ohľadu na požiadavky vyhlášky, zaberajú odložené predmety nesúvisiace s týmto priestorom. Napríklad invalidné vozíky v nemocnici, ktoré nie je kam dať, o upratovacích pomôckach ani nehovorím. Tým, ktorí bezbariérovosť nepotrebujú ako každodennú nevyhnutnosť, sa môže zdať, že sme sa výrazne posunuli. My ostatní sa s tým snažíme žiť, ale chce to často hlavne veľa úsilia a času.

Aj preto si myslím, že je nutné mať na bezbariérovosť tie najvyššie požiadavky. Obzvlášť pri udeľovaní oceňovaní. K výsledku tejto súťaže som chcela tiež prispieť, nielen ju kritizovať, preto som sa prihlásila za hodnotiteľa. A tak som aj ja prevzala na seba zodpovednosť, vystaviť bezbariérovosti na Slovensku vysvedčenie. Tušila som, že to nebude jednoduché…

Niektoré prihlásené projekty neboli ešte zrealizované, napriek tomu, že pravidlá súťaže hovorili v 3. časti písmena C. jasne:  „Za účastníka súťaže sa považuje pri vyhodnotení mesto, mestská časť, obec, samosprávny kraj, ktoré/á/ý do 31. októbra 2018 pošle elektronicky na adresu [email protected] popis a dokumentáciu aktivít, resp. projektu, ktoré/ý bol/i v zmysle prihlášky realizované/ý. Súčasťou popisu je aj fotodokumentácia stavu „problému“ pred riešením a po jeho odstránení, resp. dokumentované realizované aktivity, resp. artefakty a pod.“ Hodnotené a oceňované teda nemali byť iba vízie. Mrzelo ma, že sa na to málo prihliadalo.

Mnohým projektom chýbala dokumentácia. Prečo to tak bolo, je skôr otázka na organizátorov. Keďže žiadne materiály neboli, je pre mňa záhadou, na základe čoho bolo ocenené Komárno a jeho projekt inkluzívneho ihriska. V prihláške bol síce uvedený termín realizácie október – november 2018, ale ani v týchto dňoch sa mi nepodarilo nájsť na stránke mesta, ako ihrisko vyzerá. Tak dúfajme, že sa projekt podaril. U mňa v danej chvíli ostal bez hodnotenia.

Z rovnakého dôvodu bolo ťažké hodnotiť Centrum sociálnych služieb Letokruhy v Žiline. Len z prihlášky bez popisu a fotiek sa jednoducho úroveň odstraňovania bariér hodnotiť nedá.

Za mňa by určite neprešiel projekt sociálneho taxíka v Nových Zámkoch. Videla som na Slovensku už niekoľko oveľa kvalitnejších a pre ľudí s postihnutím praktickejších sociálnych taxíkov.  Presúvať vozičkárov na otočné sedadlo a vozík do kufra nakladať prostredníctvom zdvíhacieho mechanizmu, sa mi zdá byť v roku 2018 zastarané. A to mi je ľúto. Či práve taxíkom s takýmto riešením dokážu uspokojiť všetkých klientov s ťažkým zdravotným postihnutím, je otázne. Možno sa tí najťažšie postihnutí o svoje právo ani nehlásia. Tak to, žiaľ, u nás chodí. Pritom kategória „sociálny taxík“ by bola určite užitočná a zaujímavá.

Zámok v Holíči bol možno čiastočne debarierizovaný, keď sa to v prihláške tvrdilo, ale z fotiek sa to posúdiť nedalo a aj na stránke zámku by ste takúto informáciu márne hľadali. A teraz si predstavte, že sa na základe udeleného ocenenia niekto na zámok vyberie. Ak bezbariérový nie je, môže to naštrbiť celý dojem z návštevy nielen pre neho, ale aj pre tých, ktorí ho sprevádzajú.

Cyklochodník v Prešove vyzeral prejsť závratnou zmenou, čiže bol ocenený právom. Chodník naozaj pre všetkých. Vďaka za tento projekt! Treba však priznať, že ostatné projekty mesta (tie zrealizované) ma svojimi riešeniami neohúrili. Hlavne denné stacionáre, ktoré majú slúžiť špeciálne ľuďom so zdravotným postihnutím a ktoré prešli „komplexnou debarierizáciou priestorov“, boli nepresvedčivé. Na fotkách vidno, že v niektorých z nich sú schody so stoličkovým výťahom (pre vozičkára nešťastný spôsob presunu). Spoločenské priestory sú zariadené bežným nábytkom, absentuje špeciálny nábytok upravený pre zdravotne postihnutých. Toaleta, kde sa dvere otvárajú dovnútra, teda človek na vozíku by sa na nej určite nezavrel, je nebezpečná aj pre chodiaceho človeka. Stále hovoríme o ľuďoch s nejakým zdravotným postihnutím. Napríklad pri pošmyknutí by mohol zablokovať dvere a nikto by mu nevedel pomôcť. Takéto zariadenia sú potom opäť len pre ľudí s ľahším telesným postihnutím, kde nič podobné nehrozí. Priznajme si to na rovinu. A podľa toho špecifikujme, pre koho zariadenia sociálnych služieb vlastne máme. Aj preto apelujem na mesto, aby si dalo záležať na projektoch, ktoré majú byť v najbližšom období zrealizované: „Rekonštrukcia a modernizácia prestupného uzla na Masarykovej ulici“, „Obnova nádvoria Čierneho orla“ a „Rekonštrukcia telocvične ZŠ M.Slovenskej“. Niektoré indície dávajú znamenie, že to môže skončiť podobne.

V kategórii „Donori, média a ďalšie inštitúcie“ boli všetci na jednej lodi – projekty mali podanú len prihlášku, niekde s veľmi skromným popisom. Hodnotiť sa dalo skôr pocitovo. Tak rozmanitú kategóriu je veľmi ťažké uchopiť. Nachádzalo sa v nej niekoľko skvelých sociálnych a inkluzívnych projektov. Prekvapujúco, hlavné ceny vyhrali donori. Porozmýšlajme, prečo… Priznávam, že proti mojej vôli. Jediný odkaz, ktorý v tom vidím, je tento: na bezbariérovosť nám nemá kto prispievať, lebo ani v štátnom rozpočte sa prostriedky na ňu nenachádzajú. Nič to však nemení na fakte, že túto kategóriu donorov by som od ostatných oddelila a dala by som šancu viacerým (aj keď mi je jasné, že pokiaľ sa očakáva sponzorské, veľký záujem nebude). Robiť reklamu pár spriazneným firmám je veľmi „nefér“, neetické, ale „také slovenské“…

V konečnom dôsledku treba priznať, že hodnotenie hodnotiteľov veľkú váhu nemalo. Ocenenie dostali všetci, bez akýchkoľvek kritérií. Teda nie náhodou sa tam ocitla aj Železničná spoločnosť Slovensko, na ktorú má nejeden z ľudí na invalidnom vozíku alebo ťažko chodiaci, ťažké srdce. Skúsenosti s cestovaním v bezbariérovej doprave nepustia. Všetci vieme, že to nefunguje, hoci zámer je ušľachtilý.

Naivne si myslím, že niekoho z prihlásených by možno úprimne zaujímalo, či sa ich projekt podaril, alebo trafili vedľa (hlavne čo sa týka bezbariérovosti). Kým však budú mať organizátori latku položenú priamo na zemi, obávam sa, že spätná väzba nebude žiadna.

Ešte jeden fakt: slávnostných večerov, s oceňovaním projektov a osobností za bezbariérovosť, sa len veľmi málo zúčastňujú samotní ľudia so zdravotným postihnutím.  Často nepustia bezpečnostné predpisy (zažila som na vlastnej koži) a vôbec ťažko sa hľadá vhodný priestor. Aký paradox… Prijala by som, keby ľudia so zdravotným postihnutím boli medzi hodnotiteľmi, účinkujúcimi, ale aj medzi pozvanými hosťami. Keď oceneným budú tlieskať ľudia so zdravotným postihnutím, môžu si byť istí, že ich ocenenie je zaslúžené.

Našťastie, záver programu sa podaril. Ocenenie získala docentka Samová, ktorá sa do veľkej miery zaslúžila o to, že sa tejto téme systematicky a dlhodobo venujú na Fakulte architektúry STU v Bratislave a že ich pracovisko je v týchto kruhoch známe. Mnohé som sa od nich aj ja naučila. Želala by som si, aby ich poznatky a skúsenosti sa odrážali oveľa viac v praxi. Stačí prejaviť záujem.

Na záver pár slov…

Potrebovala som niekoľko dní na to, aby som spracovala všetky negatívne emócie, ktoré so mnou pri vyhodnocovaní lomcovali. Boli spojené s množstvom sĺz. Aj napriek tomu som presvedčená, že Mária Orgonášová, ktorá tento projekt založila, do neho vkladala celé svoje srdce a vždy mala túžbu, aby nám to prinášalo ovocie. Nám. Tým, ktorí bezbariérovosť najviac potrebujeme. Žiaľ, sama bola tiež sklamaná. Aj preto, že som mala a mám úctu k jej práci, by som chcela, aby jej projekt prežil a aby si získal vážnosť, ktorú si zaslúži. Určite je potrebný, pretože nám všetkým môže nastavovať zrkadlo.

Zároveň som za seba potrebovala vyjsť s kartami na stôl a ukázať, že nie všetko sa robí s plným nasadením. Verím, že mi pani Orgonášová túto spoveď odpustí a tiež verím, že sa nestratí záujem miest a obcí o odstraňovanie bariér. Bezbariérovosť vôbec nemusí byť strašiakom, keď bude snaha porozumieť vzájomným potrebám. Najväčšou nádejou sú pre mňa ľudia, ktorí už pochopili, že nie všetko bezbariérové je naozaj bezbariérové. Kvalitným projektom a ľuďom s profesionálnym prístupom ocenenie úprimne doprajem.