Denník N

Jan Werich a jeho ilegálny prechod hranice do Bavorska

Tento príbeh sa trochu vymyká tým ostatným tragickým či šťastným príbehom o útekoch cez Železnú oponu. A nie je to dané menom jeho hlavného hrdinu. Menom, ktoré všetci dobre poznáme. Jana Wericha totiž do Západného Nemecka nedostal žiadny prevádzač. Ilegálne ho tam previedli samotní vojaci Pohraničnej stráže.

Áno, aj takúto podobu mal v Československu rok 1968, obdobie po sovietskej okupácii. Takmer všetci Česi a Slováci boli v tých hektických časoch zajedno – bratských okupantov tu nechceme. A budeme si v tom odpore pomáhať.

Pražská jar so sebou priniesla výrazné uľahčenie možností vycestovania z Československa. A po okupácii v auguste 1968 emigrovalo okolo 80 000 ľudí. Väčšinou legálne, na platné cestovné doklady. Okrem toho sa ale na Železnej opone vyskytol nevídaný jav – aj z veliteľských miest boli vydávané pokyny na mierny postup voči narušiteľom štátnej hranice. Zachytení utečenci boli po slovnom napomenutí posielaní naspäť do vnútrozemia, príslušníci Pohraničnej stráže poskytovali odporu voči okupácii prostriedky a techniku, ukrývali zbrane, pripravovali prechodové kanály pre ľudí, ktorí by boli stíhaní za svoje postoje počas Pražskej jari, a skresľovali počty zadržaných. A tiež prevádzali za hranice. Najznámejšou postavou, ktorej útek zorganizovali, bol práve Jan Werich.

Známy herec sa počas Pražskej jari zapojil do obrodného procesu. Podpísal sa napríklad pod výzvu 2000 slov. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy sa uchýlil na chalupu vo Velharticiach. Odtiaľ sa snažil vyjednať si bezpečný prechod za hranice. Cez prostredníka kontaktoval pohraničníkov v Alžbetíne so žiadosťou, aby mu umožnili bezpečný odchod do Západného Nemecka. Mal síce platné cestovné doklady, ale bol vystrašený – domnieval sa, že mu na hraničnom priechode hrozí zatknutie. Werichova žiadosť sa dostala až k veliteľovi sušickej brigády Pohraničnej stráže a ten aktívne zabezpečil prevoz Jana Wericha aj s manželkou do oblasti Železnej Rudy, kde ich ubytoval najprv v chate využívanej občianskymi pracovníkmi brigády a na druhý deň ich dal previezť až k samotnej hranici do chaty jedného zo svojich podriadených dôstojníkov.

Tu boli manželia Werichovci v starostlivosti veliteľa úseku ochrany štátnej hranice, ktorý im zabezpečoval ochranu a zásobovanie. Werichovci na chate počúvali rozhlas a pozerali televíziu a pod vplyvom neutešených správ o okupácii sovietskymi vojskami boli na pokraji nervového zrútenia. Údajne plakali a prosili dôstojníkov Pohraničnej stráže, aby ich pustili cez hranice. Ich prosby sa nakoniec dostali k samotnému veliteľovi Pohraničnej stráže generálmajorovi Karlovi Peprnému, ktorý však ich žiadosť ignoroval, aj keď proti neskoršiemu ilegálnemu prechodu nijako nezasiahol. Jemu podriadený veliteľ pohraničnej brigády pravdepodobne s prechodom Werichovcov súhlasil a tak sa dala celá vec do pohybu.

Werichovcom predložil vysoký dôstojník Pohraničnej stráže podmienky: v zahraničí nesmú prezradiť, že ich previedli pohraničníci, musia sa prihlásiť na československom veľvyslanectve vo Viedni, nevystúpia politicky na verejnosti a odmietnu ponuky Rádia Slobodná Európa. Manželia súhlasili.

25. augusta 1968 večer prišiel po Jana Wericha pohraničiarsky gazík s veliteľom úseku. Ten odomkol vráta v signálnom plote, auto so zhasnutými svetlami došlo do priestoru bývalej colnice v Alžbětíne (časť Železnej Rudy), asi 50 metrov od hranice s Bavorskom. Werichovci vystúpili z auta a pešo prešli do Nemecka.

Alžbětín

Hraničný priechod Alžbětín (Železná Ruda) v roku 1969

V emigrácii zostal Jan Werich len krátko a vrátil sa do Československa.

Dodatok (9. júna 2015): ďalšie podrobnosti o tom, čo sa dialo po návrate Jana Wericha z emigrácie a o postihoch dôstojníkov Pohraničnej stráže nájdete na tomto blogu.


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zdroj:

Sborník Semper Paratus

Obrázky:

Wikimedia Commons

Ústav pro studium totalitních režimů

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie