Denník N

Toto sú knihy, ktoré v roku 2018 stáli za to

Nie je to zoznam darčekov na Vianoce, ale môže sa vám zísť, ak dostanete poukážku alebo radi čítate. Tu jednoducho nájdete dobré knihy.

Ako každý rok, aj tento som čítal veľa a niekedy zbytočne. Nie všetky z týchto kníh sú aktuálne, niektoré nie sú po slovensky (a nikdy ani nebudú), ale Kindle máme a aj po anglicky vieme.

Ak teda dáte na mňa (nemali by ste), tu je zoznam najlepších kníh, ktoré som v roku 2018 prečítal.

Beletria: málo ale dobre

Na začiatku roka som si na Goodreads stanovil hranicu 60 kníh. Podarilo sa: momentálne som na šesťdesiatich štyroch a keďže idú Vianoce, nejaké tri ešte prečítam. Bohužiaľ som mnohé z nich nedočítal. Bohužiaľ sa to týka najmä beletrie. Ale mám tri tipy:

1. Je začiatok roka 1945, a že Nemecko prehrá vojnu je jasné aj väčšine vojakov Wehrmachtu. Panuje zmätok, rozpad a rozklad. Armáda kolabuje, disciplína neexistuje. Pije sa ako keby zajtrajšok už nikdy nemal prísť a potom sa hovorí, že nič nie je stratené. V skutočnosti je stratené všetko. No a uprostred toho všetkého sa nachádza náš hlavný hrdina, mladý vojak, ktorý ma jednoduchý cieľ: nezomrieť. (Má ešte aj nejaké iné.)

Okrem toho, že rád čítam objemné knihy, rád čítam aj knihy, v ktorých autor zhrnie veľké veci na malom priestore a presne to urobil Ralf Rothmann v knihe Umrieť na jar.


2. Cez Vianoce vždy strávim zhruba pol dňa prezeraním rôznych zoznamov najlepších kníh, ktoré na konci roka vydávajú zahraničné média. Desať z nich si potom vždy kúpim a teším sa na ne. A potom ich nedočítam alebo sa k nim ani nedostanem. Akosi sa mi to tak stáva. V roku 2018 boli medzi tými desiatimi lepší aj slávnejší autori a oceňovanejšie knihy. Napriek tomu bol najlepší Reservoir 13 od pomerne neznámeho pána menom Jon McGregor. 

Je to kniha krásna tým, aká je jednoduchá. Na jej začiatku v malej dedine v horách zmizne dievča. A potom sa nič nedeje. Uplynú dni, počas ktorých ju hľadajú, a mesiace, počas ktorých všetci pomáhajú rodine v tom, aby sa so stratou vyrovnala. Nakoniec prejdú roky — a život sa vráti do starých koľají. Podobné žánre mi veľmi nič nehovoria, ale toto je dokonalý opis zákonov, podľa ktorých pravidelne a a nakoniec nezastaviteľne plynie rytmus života v malej dedine. 

3. Benedictovi Wellsovi a jeho knihe Na konci samoty som sa v Martinuse v podstate náhodou tak, že o nej napísali, že je ako John Irving. No a každého, o kom tvrdia, že je ako John Irving, musím prečítať jednoducho preto, aby som mohol skonštatovať, že rozhodne nie je ako John Irving.

Problém je v tom, že Benedict Wells píše naozaj výborne. Týchto tristo strán som prečítal za dva dni, počas jednej cesty vlakom a jedného posedenia v zariadení pohostinského charakteru. V istom momente som sa dokonca rozplakal. Okolo mňa boli ľudia. Sklonil som hlavu, pretrel si oči a snažil sa tváriť, že mám alergiu.

Na konci samoty je mimoriadne dobre vystavaný a napísaný príbeh, ktorý je navyše, takpovediac, zo života (ak vo vašom živote figurujú vyslúžilí ruskí spisovatelia tráviaci jeseň života na švajčiarskom vidieku). A tak, ak by ste si mali kúpiť jednu z týchto kníh, je to práve táto.

Trikrát slovenská beletria

1. Keď je už teda reč o pravidelnom rytme života, niečo podobné (ale úplne iné) opísal Milo Janáč vo svojej knihe Milo nemilo. Konkrétne sa zameral na to, ako si stabilní alkoholici žijúci v pravidelnom opojení môžu otvoriť kčmu v Gelnici a neupiť sa pritom na smrť.

Knihu ocenia najmä milovníci obskúrnych pohostinstiev, obmedziť sa na to, že je to kniha o pití, by však bolo chybou. Áno, presne takto vyzerá život v malom meste, presne takto plynie. Je to vtipné, je to smutné, skrátka, je to presne také, aké je to naozaj. Každá Gelnica má svojho Bukowského.

2. Mám rád Dana Majlinga a mám rád Ruda, jeho komiksového hrdinu — myslím si totiž, že máme rovnaký zmysel pre humor, len ten jeho je lepší. Vždy som si myslel, že Rudo by si zaslúžil väčšie uznanie a teraz, po Zóne odvahy, sa ho hádam dočká.

Vybral sa totiž na návštevu rodného Gemeru, aby tam pátral. Po kom, to nepoviem. Za omnoho dôležitejšie považujem varovať vás, že kniha síce obsahuje Čechova, ale rovnako obsahuje aj Borisa Filana. Ak Ruda poznáte, viete, o čom hovorím. Ak nie, mali by ste ho spoznať.

3. Ballom mám problematický vzťah. Niektoré jeho knihy považujme za výborné (konkrétne jednu), niektoré za menej výborné. Mám ho rád vtedy, keď píše jednoducho, keď si môžem vychutnať humor medzi riadkami a slovné hračky.

Je mŕtvy je súbor textov (tak to už v knihách býva). Niektoré sú krátkymi poviedkami, niektoré úvahami, niektoré len aforizmami. Je to v podstate budhistická literatúra — cieľom je cesta textom, samotné čítanie. Je mŕtvy je občas ostrá, občas láskavá, rozhodne ale hlavne bystrá kniha. Aj sa zasmejete, aj vlastne nie. Toto je dobrý Balla.

To najlepšie z Absyntu

Ako v každom inom roku, aj teraz si Absynt zaslúži medailu za prínos, lebo vydáva knihy, ktoré nevydáva nikto iný a naučil ľudí, že ich majú čítať. Teda okrem toho, že sem navyše vodí aj autorov, ktorých stojí za to počuť. Krátky výber vyzerá zhruba takto.

1. Katarzyna Surmiak Domańska sa vybrala na juh Spojených štátov, medzi členov Ku Klux Klanu, a o tom, čo tam videla, napísala knihu Ku Klux Klan — Tu býva láska. Lebo tak to je: členovia KKK si myslia, že tam býva láska, my by sme skôr povedali, že nenávisť. O tom, že klan vznikol vlastne absurdne a len ako zlý vtip, ale aj o tom, čím je dnes, sa dočítate v jej výbornej knihe.

2. Otec Martina Pollacka bol nacistom z presvedčenia. Vlastne taká bola celá jeho rodina. Otec na konci vojny za zvláštnych a nejasných okolností zahynul v bunkri v talianskych Dolomitoch. Ako? Prečo? Ako sa tam dostal? A aké tajomstvo skrýva jeho rodina? Odpovede sú v knihe Smrť v bunkri.

3. Druhá svetová vojna sa skončila v roku 1945, Víťazný február prišiel až v roku 1948 a medzitým je akási doba ničoho. Elisabeth Åsbrink sa však venuje inému roku, v ktorom sa podľa nej formovali základy dnešného sveta. V knihe 1947 sleduje veľké dejinné pohyby aj postavy, ale aj obyčajných ľudí. Veľmi zaujímavé čítanie. Do rovnakej kategórie patrí aj kniha Olivera Hilmesa nazvaná jednoducho Berlín 1936, ktorá podobne sumarizuje Hitlerov triumf na olympiáde v Berlíne.

4. Za pozornosť určite stojí aj kronika trpiacich po celom svete pod názvom Vylúčení od Artura Domosławského a esej Čo príde po Európe? od Ivana Krasteva. No a zabudnúť nesmiem na fantastické dielo Chladnokrvne od Trumana Capota. Posledné dva tituly som prekladal ja, o Chladnokrvne si viac môžete prečítať tu.

Zaujímavo o múdrych veciach: literatúra faktu a podobné

Raz som si povedal, že chcem vedieť viac o rôznych dejinných udalostiach. V podstate na náhodnom princípe. A tak som si trpezlivo vyhľadal knihy a potom ich objednal. Výsledkom bude, že budem niečo vedieť o rôznych dejinných udalostiach, a bude mi to nanič. Ale je to super.

1. Takto som napríklad dlho hľadal a nakoniec zrejme našiel najlepšie hodnotenú knihu o izraelsko-palestínskom konflikte. Napísal ju síce izraelský novinár Ari Shavit, ale je kritická, čo by mohlo znamenať, že sme sa ocitli niekde v strede. My Promised Land je sumárom toho, prečo a ako Izrael vznikol, kam sa dopracoval a aký (katastrofálny) vplyv to malo na Palestínu.

Rovnako odporúčam aj One Minute to Midnight od Michaela Dobbsa, knihu o kubánskej kríze; ak by ste sa náhodou chceli dozvedieť niečo o histórii Írskej republikánskej armády, tak Richard English napísal Armed Struggle: The History of the IRA.

2. Najlepšia v rámci žánru bola tento rok kniha Battlecry of Freedom od Jamesa McPhersona, čo je mimoriadne vyčerpávajúca história vojny Juhu proti Severu. Ale je skvelá. Ale má tisíc strán. Samotná vojna sa začne niekde okolo tretej stovky. Dozviete sa všetko, čo potrebujete vedieť, aj to, čo vedieť nepotrebujete: napríklad, že jedna z kľúčových bitiek sa odohrala na mieste, ktoré sa volá Little Round Top. Ako napovedá názov, je to v podstate taký nepodstatný kopček. Malý a okrúhly.

3. Aby sme sa vrátili do prítomnosti, tu sú dve knihy na aktuálne témy. Ak chcete pochopiť, ako môže vzniknúť startup, vytiahnuť od investorov stovky miliónov dolárov a celé to ťahať niekoľko rokov bez toho, aby mal akýkoľvek produkt, prečítajte si knihu Bad Blood: Secrets and Lies in a Silicon Valley Startup od investigatívneho novinára Johna Cheyrroua. Je o firme Theranos, ktorá sľubovala prevrat v medicíne a nakoniec nedokázala vôbec nič.

4. Pokiaľ ide o Spojené štáty ako také, nerozumiem hneď niekoľkým veciam, ale to je v poriadku, lebo ani Američan by asi celkom nerozumel Slovensku. Azda najviac zo všetkého však nerozumiem miere, v ktorej sa tam konzumujú lieky. Platí to vo všeobecnosti, ale konkrétne sa to týka opiátov. 

Opiátová epidémia dosiahla také rozmery, že v jej dôsledku umierajú desiaťtisíce inak zdravých Američanov a omnoho vyšší počet do konca života bojuje so závislosťou. Je to bizarné a v našich končinách nepochopiteľné, ale keď si prečítate Dopesick: Dealers, Doctors, and the Drug Company that Addicted America od Beth Macy, dozviete sa, ako je možné, že lekár predpíše štrnásťročnému dievčaťu opiáty na vyvrtnutý členok. Odporúčam.

5. No a záverom sa rovnako ako Absynt patrí pochváliť aj vydavateľstvo Premedia, ktorému sa v mojich končinách dostáva o niečo menšieho uznania napriek tomu, že vydáva skvelé knihy. Cesta do neslobody od Timothyho Snydera je primárne o tom, čo (a prečo) sa deje v Rusku a Spojených štátoch, pre nás by však mohla byť zaujímavá z úplne iného dôvodu: chronologicky a fakticky totiž sumarizuje, čo sa stalo na Ukrajine a kto za to môže. Ak ju nekúpite sebe, kúpte ju aspoň Andrejovi Dankovi pod stromček.

To je všetko. Ak ste to dočítali až sem, v podstate sa vám čudujem. Verím, že celkom zbytočné to nebolo a niečo ste v článku našli. Ak nie pod stromček, tak aspoň pre seba. Celý zoznam kníh, ktoré som prečítal, nájdete tu.

Pokojné Vianoce.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie