Denník N

Téma ľudí na úteku si vyžaduje zmysluplnú zmenu (časť II)

Globálny pakt OSN utečencoch a utečenkyniach, ktorý iniciovalo Valné zhromaždenie OSN, nepriniesol zmysluplnú zmenu pre 25 miliónov utečencov a utečenkýň. V prvej časti tohto textu sme sa venovali presídľovacím kvótam a núteným návratom ľudí na úteku. Dôležitou súčasťou príbehu sú však aj vlády vyhýbajúce sa zodpovednosti a angažované iniciatívy a jednotlivci. Nesmieme totiž zabúdať, že za všetkými štatistikami sú osudy ľudí.

Vyhýbanie sa zodpovednosti

Európske vlády nedokázali zreformovať pravidlá pre udeľovanie azylu alebo dohodnúť sa na spoločnom systéme zdieľanej zodpovednosti a spolupráce pri ochrane a pomoci ľuďom na úteku v Európe. To spôsobuje, že štáty v prvej línii migrácie, stále znášajú neúmernú záťaž pri spracovávaní žiadostí o azyl. Európska únia a členské štáty pokračujú aj napriek významnému poklesu množstva ľudí, ktorí prichádzajú do Európy, v rozširovaní praktík externalizácie s cieľom udržiavať ich v „dostatočnej vzdialenosti“ od európskych hraníc a zodpovednosť presúvajú na vlády v štátoch Afriky a inde.

Ľudia na úteku a migrujúci, ktorí sú de facto uväznení v Líbyi znášajú väčšinu následkov európskych politík. Tie podporujú líbyjské úrady, aby bránili ľuďom vydať sa na cestu a zachytávali ľudí, ktorí riskujú svoje životy, aby dosiahli bezpečie a lepší život v Európe. V strednej časti Stredozemného mora bolo počas leta nahlásených 1200 ľudí, ktorí sa utopili alebo sú nezvestní. Tisíce ľudí boli zadržané a transportované späť do Líbye, kde čelili svojvoľnému zadržaniu, násiliu a zneužívaniu.

Dohoda medzi EÚ a Tureckom je hrozivým príkladom vyhýbania sa zodpovednosti, spôsobila, že tisíce ľudí na úteku a migrujúcich zostali uväznené v preplnených a špinavých táboroch na gréckych ostrovoch, financovaných aj z prostriedkov EÚ. Ohrozené sú predovšetkým ženy a dievčatá, ktoré sú vystavené obťažovaniu, sexuálnemu násiliu a iným formám zneužívania.

Vláda Izraela začala v roku 2018 zverejňovať Postup pre deportáciu do tretích krajín, podľa ktorého slobodným mužom zo Sudánu a Eritrey, ktorí do konca roka 2017 nepožiadali o azyl alebo ktorých žiadosť bola zamietnutá, bude doručené oznámenie o deportácii buď do ich krajiny pôvodu, alebo do nemenovanej „tretej krajiny“, pod ktorou sa pravdepodobne myslí Uganda a Rwanda. Každý, kto odmietne opustiť krajinu, bude zadržaný, až kým nebude s deportáciou súhlasiť. V opačnom prípade bude deportovaný násilím. Tento postup porušuje právny záväzok Izraela non-refoulementu (nevyhosťovania). Implementáciu postupu zatiaľ zastavili súdy, ale to nezastavilo pokusy Izraela preniesť svoju zodpovednosť za týchto ľudí na úteku a žiadajúcich o azyl na Ugandu, v ktorej sa už teraz nachádza 1,3 milióna ľudí na úteku. Ide teda o najväčší počet utečencov a utečenkýň zo všetkých krajín Afriky, pričom svetovo je Uganda v pätici krajín s najvyšším počtom ľudí na úteku.

Občiansky aktivizmus ako riešenie?

Zatiaľ čo vlády sa svojím záväzkom vyhýbajú, úloha občianskeho aktivizmu a advokácie sa stáva čoraz dôležitejšou a viditeľnejšou. Vlády na celom svete však využívajú čoraz viac spôsobov, ktorými sťažujú prácu ľudí a organizácií pomáhajúcich migrantom, migrantkám, žiadateľom a žiadateľkám o azyl, utečencom a utečenkyniam. Paragrafy správneho, trestného a iného práva sú jedným z opatrení, ktoré vlády používajú na odstrašenie, zdržanie, prenasledovanie a potrestanie ľudí, ktorí pomáhajú. Od zadržania mimovládnych pátracích a záchranných lodí v Stredozemnom mori po zadržanie novinára, ktorý písal o zneužívaní utečencov na ostrove Nauru austrálskou vládou, sa aktivizmus za práva utečencov, utečenkýň, migrantiek a migrantov stal riskantnou a potenciálne trestnou záležitosťou.

Avšak finálny text Globálneho kompaktu spomína doplnkové trasy pre utečencov a utečenkyne na dosiahnutie bezpečných tretích krajín a odporúča štátom „ustanovenie súkromných alebo komunitami sponzorovaných programov, ktoré budú fungovať ako doplnok k bežnému presídleniu, vrátane komunitných programov“, po čom Amnesty International už dlho volala.

Tento rok s tým niektoré krajiny začali. V júli oznámili Kanada, Veľká Británia, Španielsko, Argentína, Írsko a Nový Zéland svoju podporu pre koncept komunitných patronátov pre utečencov (community-based refugee sponsorship), ktoré kladie jednotlivcov a komunity do centra organizácie príchodu, privítania a integrácie utečeneckých rodín z tretích krajín. V rovnakom čase oznámil Nový Zéland svoj záväzok zvýšiť utečenecké kvóty z 1000 na 1500 miest.

Solidarita a priama akcia komunít a jednotlivcoch sa môže vo svete, ktorý je čoraz viac nepriateľský, javiť ako spôsob posilnenia práva každej osoby požiadať o azyl a žiť dôstojne. Vlády by mali skôr oslavovať a nasledovať príklady svojich občanov a občianok, než sa im vyhrážať. Teraz, keď sa vyjednávanie o Kompakte skončilo, ostáva len dúfať, že čoraz viac vlád ho bude vidieť ako príležitosť pre naštartovanie pozitívnej zmeny, nie len ako konečný výsledok.

Prvú časť článku sme publikovali 17.12. a prečítať si ju môžete TU. Ak vás blog zaujal, dajte nám like na Facebooku a ďalšie články na našom blogu vám už neuniknú.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/