Denník N

Téma ľudí na úteku si vyžaduje zmysluplnú zmenu (časť II)

Globálny pakt OSN utečencoch a utečenkyniach, ktorý iniciovalo Valné zhromaždenie OSN, nepriniesol zmysluplnú zmenu pre 25 miliónov utečencov a utečenkýň. V prvej časti tohto textu sme sa venovali presídľovacím kvótam a núteným návratom ľudí na úteku. Dôležitou súčasťou príbehu sú však aj vlády vyhýbajúce sa zodpovednosti a angažované iniciatívy a jednotlivci. Nesmieme totiž zabúdať, že za všetkými štatistikami sú osudy ľudí.

Vyhýbanie sa zodpovednosti

Európske vlády nedokázali zreformovať pravidlá pre udeľovanie azylu alebo dohodnúť sa na spoločnom systéme zdieľanej zodpovednosti a spolupráce pri ochrane a pomoci ľuďom na úteku v Európe. To spôsobuje, že štáty v prvej línii migrácie, stále znášajú neúmernú záťaž pri spracovávaní žiadostí o azyl. Európska únia a členské štáty pokračujú aj napriek významnému poklesu množstva ľudí, ktorí prichádzajú do Európy, v rozširovaní praktík externalizácie s cieľom udržiavať ich v „dostatočnej vzdialenosti“ od európskych hraníc a zodpovednosť presúvajú na vlády v štátoch Afriky a inde.

Ľudia na úteku a migrujúci, ktorí sú de facto uväznení v Líbyi znášajú väčšinu následkov európskych politík. Tie podporujú líbyjské úrady, aby bránili ľuďom vydať sa na cestu a zachytávali ľudí, ktorí riskujú svoje životy, aby dosiahli bezpečie a lepší život v Európe. V strednej časti Stredozemného mora bolo počas leta nahlásených 1200 ľudí, ktorí sa utopili alebo sú nezvestní. Tisíce ľudí boli zadržané a transportované späť do Líbye, kde čelili svojvoľnému zadržaniu, násiliu a zneužívaniu.

Dohoda medzi EÚ a Tureckom je hrozivým príkladom vyhýbania sa zodpovednosti, spôsobila, že tisíce ľudí na úteku a migrujúcich zostali uväznené v preplnených a špinavých táboroch na gréckych ostrovoch, financovaných aj z prostriedkov EÚ. Ohrozené sú predovšetkým ženy a dievčatá, ktoré sú vystavené obťažovaniu, sexuálnemu násiliu a iným formám zneužívania.

Vláda Izraela začala v roku 2018 zverejňovať Postup pre deportáciu do tretích krajín, podľa ktorého slobodným mužom zo Sudánu a Eritrey, ktorí do konca roka 2017 nepožiadali o azyl alebo ktorých žiadosť bola zamietnutá, bude doručené oznámenie o deportácii buď do ich krajiny pôvodu, alebo do nemenovanej „tretej krajiny“, pod ktorou sa pravdepodobne myslí Uganda a Rwanda. Každý, kto odmietne opustiť krajinu, bude zadržaný, až kým nebude s deportáciou súhlasiť. V opačnom prípade bude deportovaný násilím. Tento postup porušuje právny záväzok Izraela non-refoulementu (nevyhosťovania). Implementáciu postupu zatiaľ zastavili súdy, ale to nezastavilo pokusy Izraela preniesť svoju zodpovednosť za týchto ľudí na úteku a žiadajúcich o azyl na Ugandu, v ktorej sa už teraz nachádza 1,3 milióna ľudí na úteku. Ide teda o najväčší počet utečencov a utečenkýň zo všetkých krajín Afriky, pričom svetovo je Uganda v pätici krajín s najvyšším počtom ľudí na úteku.

Občiansky aktivizmus ako riešenie?

Zatiaľ čo vlády sa svojím záväzkom vyhýbajú, úloha občianskeho aktivizmu a advokácie sa stáva čoraz dôležitejšou a viditeľnejšou. Vlády na celom svete však využívajú čoraz viac spôsobov, ktorými sťažujú prácu ľudí a organizácií pomáhajúcich migrantom, migrantkám, žiadateľom a žiadateľkám o azyl, utečencom a utečenkyniam. Paragrafy správneho, trestného a iného práva sú jedným z opatrení, ktoré vlády používajú na odstrašenie, zdržanie, prenasledovanie a potrestanie ľudí, ktorí pomáhajú. Od zadržania mimovládnych pátracích a záchranných lodí v Stredozemnom mori po zadržanie novinára, ktorý písal o zneužívaní utečencov na ostrove Nauru austrálskou vládou, sa aktivizmus za práva utečencov, utečenkýň, migrantiek a migrantov stal riskantnou a potenciálne trestnou záležitosťou.

Avšak finálny text Globálneho kompaktu spomína doplnkové trasy pre utečencov a utečenkyne na dosiahnutie bezpečných tretích krajín a odporúča štátom „ustanovenie súkromných alebo komunitami sponzorovaných programov, ktoré budú fungovať ako doplnok k bežnému presídleniu, vrátane komunitných programov“, po čom Amnesty International už dlho volala.

Tento rok s tým niektoré krajiny začali. V júli oznámili Kanada, Veľká Británia, Španielsko, Argentína, Írsko a Nový Zéland svoju podporu pre koncept komunitných patronátov pre utečencov (community-based refugee sponsorship), ktoré kladie jednotlivcov a komunity do centra organizácie príchodu, privítania a integrácie utečeneckých rodín z tretích krajín. V rovnakom čase oznámil Nový Zéland svoj záväzok zvýšiť utečenecké kvóty z 1000 na 1500 miest.

Solidarita a priama akcia komunít a jednotlivcoch sa môže vo svete, ktorý je čoraz viac nepriateľský, javiť ako spôsob posilnenia práva každej osoby požiadať o azyl a žiť dôstojne. Vlády by mali skôr oslavovať a nasledovať príklady svojich občanov a občianok, než sa im vyhrážať. Teraz, keď sa vyjednávanie o Kompakte skončilo, ostáva len dúfať, že čoraz viac vlád ho bude vidieť ako príležitosť pre naštartovanie pozitívnej zmeny, nie len ako konečný výsledok.

Prvú časť článku sme publikovali 17.12. a prečítať si ju môžete TU. Ak vás blog zaujal, dajte nám like na Facebooku a ďalšie články na našom blogu vám už neuniknú. Ak sa vám páči, čo robíme, môžete nás okrem podpisu podporiť aj TU.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/