Konkurencia alebo monopol? Uvidíme…
A tak nám schválili osobitný 2%-tný odvod pre obchodné reťazce. Bolo že to kriku, hádok, či citového vydierania pospolitého ľudu, napríklad krátkymi videami mladej rodiny, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Chromík, ktorý inicioval referendum za tradičnú rodinu. Ale naspäť k odvodu.
Hneď na začiatku by som chcela upozorniť, že nie som obdivovateľ nášho kapitána Danka, ale so schváleným odvodom pre reťazce súhlasím. Prečo?
Pozorne som počúvala argumenty z jednej a z druhej strany a začala som si jednotlivé argumenty overovať v praxi. Teda, ako obchodné reťazce fungujú u nás, v zahraničí a v domovských krajinách ich matiek. S hrôzou som zistila, že papier znesie všetko…
Tak poďme pekne po poriadku.
Z každého kúta sa ozýva, že na Slovensku majú obchodné reťazce dominantné postavenie. A ako sa k nemu dopracovali? V praxi jednoducho diktujú ceny a tak dodávateľovi často nezostáva nič iné len „ponuku“ prijať. Takto sa však nespráva obchodník, ale predátor. O nátlakových, či skoro až vydieračských praktikách by mnohí dodávatelia mohli napísať telenovelu.
A čo je na tom čarovné? Ceny pri niektorých potravinách sa u väčšiny reťazcov zdajú akoby cez kopirák. A tu už končí voľná súťaž, či konkurencia a začína MONOPOL. V takomto prípade by mal zakročiť Protimonopolný úrad, lebo by mohlo ísť o nebezpečnú koncentráciu trhu. A ja sa pýtam, kde je táto inštitúcia, keď sú reťazcov plné médiá?
Vie o tejto situácii, ktorá trvá už niekoľko rokov? Však tieto turbulencie môže elegantne vyriešiť zákonnou cestou! Dokonca, ako SÁM uzná za vhodné. A to mu legislatíva umožňuje. V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť, že takúto možnosť konať má na Slovensku len málo subjektov. Kde je teda problém?
Stále tu máme rozhádané strany. Reťazce nás presviedčajú o svojej pravde, dodávatelia držia bobríka mlčanlivosti zo strachu pred vyhodením z obchodných sietí, štát sa snaží o reguláciu tohto chaosu a spotrebiteľ je len iba ako platiaci divák. Nuž, kde sa dvaja bijú zrejme tretí rozhodne…