Denník N

O japonskej obci, kde odpad triedia do 45 kategórií: Časť I

Kamikacu. Foto- Denis Kazankov
Kamikacu. Foto- Denis Kazankov

Časť tohto leta som strávil v japonskej obci Kamikacu a podieľal sa na jej odpadovej politike. Neviem sa zbaviť pocitu, že ak si to, čo som v tejto obci videl, nechám len pre seba, bude to škoda. Preto som sa o tom rozhodol napísať blog rozdelený do dvoch častí. V prvej časti sa bližšie pozrieme na to, ako sa (bez)odpadová politika Kamikacu vyvinula a v čom spočíva jadro jej úspechu.

Obec Kamikacu je nenápadne ukrytá hlboko v horách v severovýchodnej časti ostrova Šikoku. No keď si ju vygooglíte, zistíte, že v posledných rokoch púta pozornosť ekologicky zmýšľajúcich ľudí z celého sveta. V roku 2003 si ako prvá japonská obec dala za cieľ, stať sa do roku 2020 zero waste. Celkovo už v súčasnosti recykluje, kompostuje alebo inak zužitkuje 81 percent odpadu, pričom neustále prichádza s novými iniciatívami, ktoré sa snažia aj o predchádzanie vzniku odpadu. Každá domácnosť tu svoj odpad separuje do 45 kategórií. Separovaný odpad domácnostiam v tejto obci nikto neodváža. Obyvatelia ho sami nosia na odpadovú stanicu už v umytej a roztriedenej podobe.

„To budú nejakí ťažkí hipsteri,” povedal mi jeden môj kamarát. No Kamikacu v skutočnosti spĺňa všetky predpoklady na to, aby sme ju nazvali vyľudnenou oblasťou so super-starnúcou populáciou. Má okolo 1500 obyvateľov, čo ju robí najmenej obývaným samosprávnym celkom na úrovni mači (menšie mesto) na ostrove Šikoku. Z toho viac ako polovica obyvateľov je vo veku nad 65 rokov. Veľká väčšina sú úplne bežní ľudia a nie samo-vybraná vzorka ekologických nadšencov, ktorí sa sem nasťahovali práve pre to, aby spolu viedli bezodpadový život.

Na to, aby sme porozumeli, ako sa odpadová politika Kamikacu dostala do bodu, v ktorom je teraz, je potrebné sa bližšie pozrieť na históriu obce. Už v minulosti staršia generácia obyvateľov obce preukázala otvorenosť k inovatívnym nápadom. V osemdesiatych rokov začala mať obec vážne problémy so starnúcim obyvateľstvom. Oproti roku 1955, kedy sa obec stala samosprávnym celkom, sa počet jej obyvateľov znížil zhruba o polovicu a obyvatelia v pokročilom veku začali výrazne pribúdať. Okrem toho sa veľa farmárov trápilo tým, že niekoľko neúrodných rokov im prinieslo 50%-tný prepad v predaji ich hlavného pestovaného produktu – mandariniek. Obec sa preto rozhodla rozbehnúť takzvaný Happa Bidžinesu (Biznis s listami), ktorého účelom bolo zaktivizovať starých obyvateľov, ako aj pomôcť miestnym farmárom. V japonskej kuchyni listy veľmi často slúžia ako takzvané cumamono alebo ozdoby jedál. Keďže 85,5% územia Kamikacu tvoria lesy, miestni farmári sa ich rozhodli zúžitkovať zberom a predajom opadavých listov zo stromov na takéto ozdobné účely.

Cumamono, Foto- https://www.projectdesign.jp/201510/pn-tokushima/002488.php

Spočiatku šialene vyzerajúca myšlienka, že práve listy by sa mohli stať kľúčom k revitalizácií obce je dnes realitou. Kamikacu dnes dominuje japonskému trhu s cumamono a do japonských reštaurácií dováža viac ako 320 druhov ozdobných listov. V predaji listov si tu navzájom konkuruje okolo 200 farmárskych domácností. Do každej farmárskej domácnosti bol zavedený počítač a tablet, prostredníctvom ktorého prichádzajú starčekom informácie o aktuálnom dopyte po listoch v celom Japonsku, čo zaručuje, že sa zbytočne nenazbiera viac listov než sa vyvezie. O biznise s listami sa dnes  v japonských učebniciach píše ako o ukážkovom príklade nápadu, ktorý viedol k revitalizácií starnúcej komunity.

V Kamikacu môžete nájsť informačné tabule na miestach, kde bol o biznise s listami natáčaný film. Foto- Denis Kazankov

Vráťme sa ale k opadu. Do roku 1998, kedy si obec zadovážila dve spaľovne, sa väčšina jej odpadu otvorene pálila. Otvorenie spaľovne je v Japonsku najbežnejším krokom, na ktorom si samosprávy zakladajú svoju odpadovú politiku. Krajina sa tak vysporadúva s nedostatkom plochy, kde by sa dal odpad skladovať. Už veľa japonských samospráv sa však v minulosti dostalo do problémov kvôli tomu, že množstvo CO2 emitovaného zo spaľovne prekročilo povolenú hranicu alebo kvôli tomu, že spaľovňa mala krátku životnosť a rýchlo sa pokazila. A presne to prvé sa prihodilo aj Kamikacu.

V roku 2001 v obci zistili, že obe spaľovne prekročili povolenú hranicu emisií CO2 a obci neostalo nič iné než ich zatvoriť. Ako plán A sa pokúsili presvedčiť niektorú z okolitých samospráv, aby im umožnila používať jej spaľovňu. So žiadnou sa im však nepodarilo dohodnúť. Jediná spaľovňa, ktorá bola ochotná ich odpad prijať, sa nachádzala mimo prefektúry, čo znamenalo výrazne zvýšenie nákladov na vývoz odpadu.

Obec si vypočítala, že jej rozpočet sa nasledujúce roky bude znižovať kvôli starnúcemu obyvateľstvu a pri súčasnom množstve vyprodukovaného odpadu nebude vedieť náklady za vývoz odpadu uhradiť. Obyvatelia sa preto zhodli, že jediná schodná cesta je prejsť na odpadovú politiku, ktorej základom je recyklácia a zminimalizovať tak množstvo odpadu, ktorý sa prepraví do spaľovne. Obec si spravila prieskum u okolitých recyklačných firiem, aby zistila, aký druh odpadu im budú ochotné zrecyklovať. Na základe toho zaviedla systém separovania opadu do 34 kategórií a otvorila odpadovú stanicu v blízkosti miesta, kde obyvatelia v minulosti chodili svoj odpad páliť pod holým nebom. Obyvatelia do nej začali nosiť svoj vopred roztriedený a umytý odpad a za pomoci pracovníkov ho vkladať do jednotlivých kategórií. Tento systém funguje až dodnes. V súčasnosti je stanica otvorená každý deň v roku okrem troch dní v období Nového Roka, pričom počet separačných kategórií bol rozšírený na 45 a vyzerá nasledovne:

Zoznam kategórií, do ktorých sa odpad v Kamikacu separuje. Foto-Zero Waste Academy

Ako môžeme vidieť, kategórií je síce veľa, no každá kategória zodpovedá nejakému konkrétnemu druhu odpadu, s ktorým občan prichádza do každodenného styku, čo ju robí veľmi ľahko uchopiteľnou. Priehľadnosť celého systému je zvýšená aj tým, že pod každou kategóriou je uvedené, do čoho bude zrecyklovaná. Keď prídete na samotnú stanicu, na popiskoch ku každej kategórií je napísané aj to, koľko bude recyklácia daného odpadu obec stáť alebo aký zisk jej to prinesie.

Odpadová stanica, Foto– Denis Kazankov
Odpadová stanica, Foto- Zero Waste Academy
Farebné sklenené flaše, kovové vrchnáky a plastové vrchnáky. Foto- Denis Kazankov

Pán Kazujuki Kijohara, ktorý stanicu už roky vedie, mi vysvetlil, že napríklad recyklácia novinového papiera je pre obec obzvlášť výhodná, pretože súčasný odberateľ ho skúpi a bez väčšieho spracovania za vyššiu cenu predá niekomu inému, kto ho zrecykluje. Iné je to napríklad v prípade recyklácie sklenených fliaš, plastových obalov alebo hliníkových plechoviek, kedy obec musí odberateľovi zaplatiť aj za ich vývoz a spracovanie.

Aj novinový papier tvorí samostatnú kategóriu. Foto- Denis Kazankov

V strede stanice nájdeme aj kôš, nad ktorým je napísané „Veci, ktoré sa žiaľ musia spáliť“.

„Veci, ktoré sa žiaľ musia spáliť” Foto- Denis Kazankov

Sem patria napríklad cigaretové špaky, kožené tašky, gumičky, desikanty či špinavé druhy odpadu, ktorý by mohol byť recyklovaný, ak by bol na stanicu prinesený čistý. Inými slovami, veci, pre ktoré sa obci nepodarilo zatiaľ nájsť firmu, ktorá by ich bola schopná zrecyklovať. Obec za likvidáciu jedného kilogramu takéhoto odpadu zaplatí 54 japonských jenov (cca.0,43 eur). Na porovnanie, ak občan prinesie napríklad čistú plastovú fľašu, od ktorej oddelí vrchnák a odlepí etiketu a každú časť vloží do separátnej kategórie, celá recyklácia bude podstatne lacnejšia. Recyklácia čistých PET fliaš, ktoré sú vrátené v dobrom stave a oddelené od vrchnáka a etikety, obec nič nestojí, pretože je centrálne riadená po celom Japonsku a náklady za ňu musí zaplatiť už samotný výrobca. A za recykláciu 1 kilogramu plastovej etikety a vrchnáka obec zaplatí po 0,49 jenoch (cca. 0,0039 eur). Každému občanovi stačí letmý pohľad na popisky, aby si uvedomil, že ak plastovú fľašu poriadne umyje a oddelí od nej vrchnák a etiketu, obec ju bude môcť zrecyklovať a ušetrí tým veľa penazí.

V prípade, že občan ešte stále váha, do ktorej kategórie daný odpad patrí, k dispozícií je aj obšírna príručka. Pod každou jednou kategóriou sú uvedené obrázky najčastejších predmetov, ktoré do nej patria. Okrem toho, vždy keď sa príručka aktualizuje, obec organizuje pre občanov verejné stretnutia, kde im odpovie na akékoľvek nejasnosti, ktoré by ohľadom triedenia mohli mať. Celé je to jednoducho vymyslené tak, aby sa občan, ktorý netriedi, nemohol vyhovárať, že nikto ho triediť nenaučil.

Dvojstrana z príručky zobrazujúca dva druhy plastového odpadu, Foto – Denis Kazankov

Avšak, samozrejme, z času na čas prídu na stanicu aj takí občania, ktorí triedia zle alebo proste prinesú vrece zmiešaného odpadu, mysliac si, že pracovník stanice je tam od toho, aby odpad rozriedil za nich. Sám som sa s takým prípadom stretol. Staršia pani prišla, odovzdala mi do rúk vrece všetkého možného a odišla. Nám vtedy neostalo nič iné než ho roztriediť namiesto nej, ale odpad v takejto podobe sa bežne na stanici neprijíma.

Vrece nevytriedeného odpadu – takto sa to robiť nemá. Foto- Denis Kazankov

Iným problémom je prístupnosť stanice. Kamikacu chýba ucelený tvar, ktorý by návštevníkovi zvonka umožnil na prvý pohlaď rozpoznať, že sa jedná o jeden komunálny celok, keďže sa skladá z 55 „osád” roztrúsených na hornatej ploche cca. 110 km². Preto, nech by bola stanica položená kdekoľvek, väčšina občanov sa na ňu nedostane inak než autom. Prieskumy obce ukazujú, že obzvlášť medzi ženami nad 80 rokov je veľa takých, ktoré nemajú auto alebo vodičský preukaz. Pre takýchto občanov bola zriadená občasná zberná služba, ktorá raz za dva mesiace odvezie ich odpad na stanicu a zároveň zoberie aj odpad, ktorý je priveľmi ťažký na to, aby ho občania priniesli sami.

Zberná služba Foto- Zero Waste Academy

Zaujímavé je, že obec oficiálne prevzala správu nad stanicou len v apríli tohto roku. Dovtedy ju spravovala nezisková organizácia Zero Waste Academy. Obec ju založila ako menej byrokratický priestor na organizáciu aktivít spojených s bezodpadovosťou vo väčšom rozsahu než je v kompetenciach verejnej správy. Táto organizácia v úzkej spolupráci s obcou organizuje väčšinu iniciatív, ktorých cieľom je posunúť rozvoj bezodpadovosti v obci dopredu.

Napríklad, v roku 2013 zaviedla bodíkovú kampaň. Jej cieľom je povzbudiť občanov, aby na stanicu nosili aj niektoré menej separované druhy odpadu ako napríklad tetrapaky, papierové poháre či šulky od toaletného papiera. Minulý rok sa tento výber rozšíril aj o zubné kefky či obaly od detergentov. Pri každej návšteve stanice dostane občan, ktorý niektorý z týchto produktov prinesie, bodík na kartu, pričom nazbierané bodíky potom môže vymeniť za rôzne produkty. Častokrát práve také, ktoré vznikli z recyklácie separovaného odpadu v obci. Keď som tento nápad prvý raz počul, napadlo mi, že to znie až priveľmi jednoducho na to, aby to mohlo fungovať. No čísla ukazujú, že vďaka tejto kampani sa podarilo zvýšiť ročné množstvo recyklovaného papierového odpadu o 4.5 tony.

Kamikacu sa dnes stalo v Japonsku takmer synonymom pre pojem Zero Waste. Ročne sem zavíta približne 2600 domácich a zahraničných návštevníkov len preto, aby sa pozreli, ako odpadová politika tejto obce vyzerá v praxi. Za čas, ktorý som tu strávil, som mohol napríklad vidieť, ako pred stanicou zastavil autobus a vystúpila z neho asi 30 členná delegácia z taiwanského ministerstva životného prostredia. Je preto na mieste otázka, či sa doteraz aj nejaká iná japonská samospráva Kamikacu neinšpirovala a nepokúsila sa zaviesť podobný systém triedenia a recyklácie odpadu. Okrem Kamikacu, ambíciu stať sa zero waste mestom doposiaľ vyslovili v Japonsku len tri samosprávy, ďalšie tri sú v prípravnom štádiu. Všetko sú to ale obce s oveľa väčšou populáciou než má Kamikacu, preto je ťažšie presvedčiť všetkých obyvateľov, aby na bezodpadovú politiku pristúpili.

„Aj v Kamikacu sme na začiatku cítili zo strany časti obyvateľov odpor, no veľmi nám pomohla skutočnosť, že kvôli tomu, že obec je v podstate roztrúsená po horách, zberná služba tu nikdy nemohla efektívne fungovať. Preto nebolo pre ľudí až tak ťažké si navyknúť na to, že odpad musia na stanicu sami priniesť. Lenže v iných japonských obciach je stále ešte veľmi silné povedomie, že o zber odpadu by sa mala starať obecná správa, ktorú obyvatelia platia z daní,” vysvetlil mi pán Kijohara.

Sem sa smetiarské auto tak ľahko nedostane, Foto- Zero Waste Academy

Ďalším dôležitým faktorom bolo, že v Kamikacu sa našla vo vedení obce skupina nadšencov, ktorí si dali tú námahu s miestnym obyvateľstvom trpezlivo pracovať. Učiť ho triediť a vysvetľovať mu, na čo to má všetko zmysel. Dozvedel som sa napríklad, že aj v jednej susednej dedine bol iniciovaný podobný systém separovania odpadu. No nie je udržateľný, pretože na jednotlivých zberných staniciach chýba trvalý personál, ktorý by ľuďom so separovaním asistoval a veľa ľudí v samospráve, ktorí systém iniciovali už odišlo z funkcie alebo boli nahradení niekým menej nadšeným.

Za hlavný dôvod úspechu zero waste politiky v Kamikacu sa avšak spomína to, že odpadová stanica sa pre obyvateľov stala niečím viac než len skladiskom odpadu. Prieskum medzi obyvateľmi obce ukazuje, že za hlavné pozitívum systému okrem samotnej recyklácie obyvatelia považujú to, že stanica im ponúka priestor na socializáciu. Ľudia sa na stanici cítia dobre, zastavia sa na nej aj niekoľkokrát do týždňa, neponáhľajú sa s odchodom a radi tam zostanú na „kus reči“ so svojim susedom. Je to tak najmä preto, lebo na stanici necítiť z odpadu žiaden nepríjemny zápach, keďže bioopad ani špinavý odpad sa tam takmer vôbec neprijíma. Všetok bioopad si obyvatelia obce totiž sami kompostujú. Ešte v 90-tych rokov začala obec obyvateľom poskytovať pätinovú finančnú podporu na kúpu elektrického kompostéru, v ktorom sa odpad rozloží za 24 hodín. A po zavedení zero waste politiky obyvateľom už iná možnosť než si zadovážiť kompostér ani neostala.

Kolektívne triedenie odpadu. Foto- Zero Waste Academy

Obec si potenciál odpadovej stanice ako spoločenského priestoru uvedomuje. Aj preto sa rozhodla starú stanicu zbúrať, pričom na jar 2019 je plánované dokončiť stavbu novej (zatiaľ obyvatelia používajú dočasnú stanicu postavenú v blízkosti tej starej). Takto má nová stanica vyzerať:

Vizualizácia novej odpadovej stanice. Foto- http://www.topics.or.jp/articles/-/2930

Aj keď nie som odborník na estetiku odpadových staníc či zberných dvorov, viem sa k tejto stanici s istotou vyjadriť: Bude to najkrajšia odpadová stanica na svete! Ako hlavný stavebný materiál bude zúžitkované céderové drevo z okolitých lesov. Na výrobu interiéru budú použité napríklad aj staré tehly, či starý nábytok vyzbieraný od občanov obce. Odpadová stanica bude zahŕňať napríklad aj galériu na prezentáciu vecí týkajúcich sa odpadovej politiky obce, dielňu, v ktorej budú obyvatelia môcť zostrojiť alebo opraviť veci pomocou odpadového materiálu, ubytovacie zariadenie, kde si budú môcť návštevníci vyskúšať žiť bezodpadovo, konferenčnú miestnosť, či „shared office” na výmenu nápadov medzi výskumníkmi a priemyselníkmi, ktorí obec navštívia. Jednoducho zaujímavé miesto plné podnetov, do ktorého bude radosť nosiť odpad.

V druhej časti blogu sa pozrieme na to, aké iné projekty okrem odpadovej stanice obec realizuje s cieľom zmeniť hodnotový pohľad svojich obyvateľov na odpad.

Teraz najčítanejšie