Denník N

Čo ma napadne, keď sa dívam na televízne noviny

Úvaha o tzv. masových nostalgikoch, resp. adorantoch „zlatých čias“

Hneď na úvod tohto článku chcem upozorniť na to, že napriek tomu, že som väčšiu časť svojho života prežil v období tzv. socializmu, určite necítim žiadnu nostalgiu na túto etapu svojho života. Preto sa v televízii nedokážem pozerať napríklad na asi humoristický seriál pod názvom Zlaté časy, i keď tam vystupujú moji obľúbení humoristi. Takisto som sa nikdy nedokázal pozerať na Fetiše socializmu. Filmy v štýle socialistického realizmu mi vždy navodzovali pocit predchádzajúci vracaniu, či po našom šabľovaniu. Nemôžem pochopiť, ako sa niekto ešte v súčasnosti môže dívať na komunisticky seriál 30 prípadov majora Zemana, alebo s nostalgiou sledovať „úžasné výkony“ na komunistických spartakiádach. Pred pár dňami som sa prinútil sledovať propagandistický film Král Šumavy, ale len preto, lebo som chcel vedieť pointu, ktorú som si z detských čias nepamätal, ale o skutočnom „kráľovi Šumavy“ som si už niečo prečítal z knihy Romana Cílka Běda tomu, kdo vyčníva z řady. A tam je hlavnou postavou skutočný hrdina Josef Hasil, ktorému sa počas troch rokov podarilo zachrániť stovky ľudí pred komunistickou perzekúciou.

Ale prejdime k hlavnej myšlienke. Pozerám televízne noviny a prvou témou je nedostatok kvalitných uchádzačov o vojenské povolanie. Teraz máme profesionálnu armádu a preto o šikane v armáde som u nás zatiaľ nepočul, i keď to neznamená, že úplne vymizla. Ale profesionálna armáda je predsa len niečo iné, ako napríklad armáda Putinovského, teda v podstate Stalinského typu. O tom je možné dočítať sa vo viacerých knihách ako je Ruský deník Anny Politkovskej, alebo v knihách Svetlany Alexiovičovej.

Ale tento článok má ambíciu vychádzať najmä z vlastných skúseností a zážitkov.

Socialistická vojenčina

V našej rodine sme boli všetky deti vysokoškolsky vzdelané, a preto sme my s bratom nemali vlastné nočné mory, aké prežívali najmä slabšie povahy vojakov základnej služby v trvaní dvoch rokov. My tzv. „skurvení absíci“, sme absolvovali prvý (bažantský) rok základnej služby v rámci pravidelných dvojtýždenných vojenských sústredení počas dvoch akademických rokov a ktorých úspešným zakončením bol päťtýždňová záverečný vojenský blok. Výhodou bolo, že sme tam všetci boli na rovnakej úrovni a nikto sa teda nesnažil, ani nemohol snažiť, šikanovať nás. Na ročnú vojenskú službu sme teda už nastupovali v hodnosti slobodník absolvent, niektorí – tí najlepší – dokonca ako desiatnik absolvent. Mali sme na pleciach rozlišovacie znaky, ak sa dobre pamätám boli to tzv. koľajničky, ktoré nás odlišovali od „obyčajných“ dvojročiakov. Ja osobne som „slúžil“ na „čiare“ teda na západnej hranici v Domažliciach. „Nikdy více Domažlice, raděj kulku do palice“, bolo v tých časoch rozšírené vojenské úslovie. Počas môjho vojenčenia sa síce žiadna krvavá udalosť nestala, to nepočítam šikanovanie tzv. „pětimetrov“, teda mierne starších, väčšinou už rodičovskými povinnosťami zavalených 25 – 30 – ročných záklaďákov, slúžiacich iba počas piatich mesiacov. Jedného z nich takmer uštval na smrť mazák, ktorý mu prikázal s natiahnutou maskou bežať až do absolútneho vyčerpania a akosi zabudol, že vojak má srdcové problémy. Jedného dňa sme boli oboznámení s tzv. mimoriadkou (mimoriadna udalosť), ktorá sa odohrala v nie príliš vzdialenej posádke v Stříbre. Dozvedeli sma sa, že tam jedného z bažantov bili mazáci dovtedy, kým mu nenaplnili ešus jeho vlastnou krvou.

Ako začínajúci učiteľ som sa od kolegyne, čerstvej vdovy dozvedel o tom, že jej manžel bol počas vojenskej služby ubitý na smrť. Telo manžela jej odmietli ukázať!

Socialistický sortiment

V televíznych novinách sa aktuálne hovorí o tom, že viacero druhov potravín po novom roku zdražie, ale niektoré ceny pôjdu aj dole (napríklad cukor, v dôsledku uvoľnenia kvôt).

Dostupnosť tovarov za „našich čias“ asi najvýstižnejšie popisuje vtip (každý politický vtip bol podložený trpkou realitou) z čias „milovaného“ Sovietskeho zväzu:

Jedného významného vedca, ktorému sa podarilo ujsť na západ, sa novinári opýtali, tesne po prekročení hraníc, prečo sa rozhodol ujsť do Ameriky. Vedec odpovedal: „U nás sa človek každý deň mal dôvod tešiť. Jeden deň prišiel do obchodu toaletný papier. Tešili sme sa. Inokedy sa objavili kubánske pomaranče – ohromná radosť. Potom zase prišiel ďalší nedostatkový tovar, zápalky. A viete, ja už som starší človek a mám slabé srdce. A nedokážem sa už každý deň toľko tešiť.“

U nás to bolo o niečo lepšie. 0bčas, okolo Vianoc, sa v obchode objavili aj banány, bohužiaľ, kým som prišiel na radu, už došli. (Toto nie je fabulácia, ale vlastná skúsenosť). Chlieb, či pečivo bolo treba kúpiť najneskôr v piatok do takej druhej, lebo v sobotu a v nedeľu boli obchody zatvorené, resp. v sobotu boli otvorené do dvanástej, ale pečivo sa už neobjednávalo, aby sa nestalo, že im nakoniec zostane.

V obchodoch bolo bežne dostať nejaké bravčové mäso a hovädzina na polievku. Isteže preháňam, ale ten výber určite nebol veľmi pestrý. Rožky boli len jedny, chlieb najčastejšie vyrážkový. Z ovocia to boli okrem bežných jabĺk a hrušiek hlavne kubánske pomaranče, i tie v dosť obmedzenom počte. Cukor len kryštálový a práškový – jeden druh. o trstinovom cukre, či javorovom sirupe sa nám nemohlo ani snívať, lebo sme vôbec nevedeli, že niečo také existuje. Exotické ovocie sme poznali len z literatúry. Avokádo, pomelo, hurmi-kaki, li-či boli skôr výrazy z oblasti sci-fi. Ešte tak figy, neviem či nie aj kiwi pre bohatšie vrstvy.

Keď som sa po šiestich rokoch permanentnej snahy nakoniec v roku 1987 akýmsi zázrakom prebojoval na mesačnú stáž do Francúzska (a bol to nakoniec parížsky Sèvre), prvé čo mi napadlo bolo, že Francúzi by asi rozprávke o dvanástich mesiačikoch veľmi nerozumeli. Prečo, keď Marienku poslala zlá macocha v decembri na jahody, nešla si ich kúpiť napríklad do Metra. V metre ste mohli kedykoľvek kúpiť akúkoľvek zeleninu, či ovocie v ktoromkoľvek ročnom období.

Čo sa týka elektroniky, o tom škoda hovoriť. V roku 1972 som začal študovať francúzštinu na pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a belgický lektor – Regis Vermeulen – doteraz si jeho meno pamätám – sa nás ironicky opýtal, ako dlho by sme museli šetriť na farebný televízor. My sme boli zaskočení, lebo v tom čase stál u nás farebný televízor stále ešte okolo 20 tisíc korún a bolo to niečo, o čom sa u nás dalo len snívať, aj to nie každému. Odhadli sme to na niekoľko rokov. Lektor sa len potichu zasmial a konštatoval, že on si z mesačného platu môže kúpiť 8 farebných televízorov. Ja som si z Paríža nakoniec doniesol walkmen, ktorý som si tam kúpil za babku, i keď u nás to bolo niečo, čo sme si vtedy ani len nevedeli predstaviť.

Mojím vrcholným zážitkom z tých čias – hovorím už o roku 1987 – bola návšteva Bratislavy, keď som pred odchodom do Francúzska trávil voľný čas prechádzkou po meste. Pod Michalskou bránou som zbadal obchod z názvom LEGO. Keďže v jeho výklade nebolo nič vystavené vošiel som dovnútra. A opäť nič. Prázdne pulty. Opýtal som sa predavačky, čo tam teda robí, keď nič nemajú? Len pokrčila plecami a odpovedala, že tam musí byť, aj keď nič nemajú!

Po revolúcii sme sa potom najviac vytešovali z toho, keď asi 50 metrov od našej ružomberskej bytovky si otvoril niekto súkromnú pekáreň. A my sme si mohli v nedeľu o desiatej večer ísť „v papučiach“ po čerstvé pečivo.

Cestovanie

V každých televíznych novinách dnes vidíme a počúvame o tom, prečo by sa naši mladí ľudia mali vracať po absolvovaní renomovaných zahraničných univerzít naspäť, na Slovensko. Doteraz som úplne nepochopil prečo. Ale ide asi hlavne o akési pomyselné vlastenecké cítenie, a … čuduj sa svete, niektorí sa aj vracajú. A nielen tí, ktorí sa nedokázali presadiť. Vracajú sa aj šikovní mladí ľudia, ktorí sa potom u nás snažia presadiť to, čo sa vonku naučili. Výsledkom je potom ich prepúšťanie, lebo sa snažia presadiť u nás cudzí element, a to poctivosť, čestnosť, potieranie nepotizmu a cítenia skôr rozumom ako srdcom. Však pán minister – meninister – a znovu minister?

Ale za čias, o ktorých tu hovorím, pre mnohých to bol ten nostalgický socializmus, bolo nedovolené opustenie hraníc trestným činom. O (ne)vydarených útekoch už boli popísané stohy kníh, preto zase vlastná skúsenosť. V roku 1988 odišiel a aj zostal v zahraničí slávny český futbalista Luboš Kubík.

Po jeho odchode sa rozpútala obrovská mediálna kampaň, ktorá z neho urobila zradcu a prisluhovača západu a hystéria okolo jeho úteku trvala niekoľko mesiacov. Ja som sa dovtedy nikdy nepokúšal vyjadriť svoj názor verejne – teda v tlači – ale nakoniec som neodolal a poslal som do vtedajšej Pravdy otázku: „čoho zlého že sa to ten Kubík dopustil, keď ČSSR sa už dávno podpísala pod dokument, v ktorom sa okrem iného hovorí o tom, že každý človek má právo slobodne si vybrať krajinu, v ktorej chce žiť.

Odpovede som sa, pochopiteľne, nedočkal, len som tak trochu tŕpol, či si niekde niekto nedá tú námahu vyhľadať si ma a „pohovoriť si“ o tom. Našťastie asi po roku prišiel november 1989 a tento problém prestal byť témou. Kedysi som počul aj také „múdro“, že načo by sme mali cestovať, keď aj tak na to nemáme prostriedky? Úžasná logika. Asi ako keď títo ľudia tvrdievali, že načo sú kapitalistom plné obchody tovaru, keď aj tak si ho nikto nemôže dovoliť! A niektorí to tvrdia doteraz.

Platy

Kedysi, relatívne nedávno, som si prečítal komunistami šírený printový pamflet : Babičko povídej, o ktorom som už napísal aj samostatný blog Babičko…

Keďže sa nechcem opakovať, spomeniem len jednu myšlienku o vtedajších platoch, kde sa babička chváli, že na zálohu dostala 400 korún a vystačilo jej to aj na dva týždne. A zase vlastná skúsenosť. Keď som bol v už spomínanom Paríži v roku 1987, bol neoficiálny kurz našej koruny (oficiálny kurz fakticky neexistoval, resp. sme o ňom nevedeli) voči francúzskemu franku 5 : 1.

Dnes zo správ vieme, že vo Francúzsku je minimálna mzda okolo 1500 eur (1480 za rok 2017) a u nás je to 480 eur od nového roku 520 eur. Jedno teda pomer 3 : 1. Takže sme sa k tej nenávidenej, a zároveň závideniahodnej západnej Európe dosť priblížili, a to nehovorím o porovnávaní cien v spotrebných košoch, čo by tie rozdiely ešte zmenšovali. Aj dnes je ešte pre nás chudobnejších dôchodcov pomerným luxusom dovoliť si dovolenku v Paríži, či v inej európskej metropole, ale na vidieku by sme asi veľmi nestratili. A preto keď babička poukazuje na to, že ako málo zarábala, ale ako jej to bohate stačilo, my na Slovensku vieme takisto povedať, že za jedno euro si dokážeme kúpiť nie tri babičkine rohlíky, ale šesť až sedem (à 6 centov za kus). Keď babičku stáli pekné kozačky 190 korún, moja manželka si ich vie kúpiť aj za tridsať eur. Chcem tým len povedať, že porovnávať platy ako dôkaz životnej úrovne je absolútna blbosť, hodná tak úrovne myslenia „babičkiných“ komunistických ignorantov.

Televízia

Skúsme si pripomenúť aj inú, nie menej dôležitú zložku bežného denného života, ktorý je možné porovnávať. Keď som bol v zmienenom roku 1987 na mesačnej stáži, zistil som, aj sme sa o tom učili na seminári, že vo Francúzsku je šesť kanálov od France une, cez canal+ (zakódovaný) až po šestku, ktorej názov som už zabudol. U nás sme vtedy poznali „až“ 2 (slovom dva) kanály (programy), na ktorých sme mali možnosť vybrať si medzi tým menej zlým a úplne na nič (a to chcem byť slušný). Napríklad večerné správy boli rovnaké, resp len jedny. A o ich zaujímavosti svedčí aj ten fakt, že na „vojne“ bola ich sledovanosť povinná ako súčasť komunistickej propagandy. A ak to porovnávame s dneškom, otázka „koľko máš dostupných kanálov na svojej telke?“ už dávno prestala byť zaujímavou. Dnes je totiž pre mládež sledovanie televízie takmer prežitkom a všetko fičí na webe. Ale nie je tomu tak všade, že si každý môže pozrieť čo chce. U Putina si môže človek pozrieť akurát to, čo chce Putin a napríklad v komunistickej severnej Korey si Severokórejčan môže pozrieť akurát program, ktorý adoruje niekoho z dynastie Kimov.

Literatúra

Za komunistov, resp. za tzv. reálneho socializmu som takmer vždy vedel o tom, že má u nás vyjsť niečo, nejaká kniha, ktorá nás (knihomoľov) nejako upúta. A vždy sme na tú knihu trpezlivo čakali.

Dodnes platnou výnimkou bolo obdobie rokov 1963 až 1970, keď sa postupne do bežného predaja najprv len prešmykla dobrá kniha, ktorú cenzori akosi prehliadli, alebo nemohli nevydať, lebo Chrušťov, a neskôr sa už zaujímavá literatúra stala takmer pravidlom. Najmä po zrušení cenzúry.

Doteraz si v antikvariátoch vyhľadávam najmä knihy vydané u nás v rokoch 1968 a 69. O téme holokaustu sme sa mohli dočítať už v roku 1964 v kultovej knihe Alfréda Weltzla Čo Dante nevidel, o niečo neskôr sa u nás v knižnici objavil aj Jeden deň Ivana Denisoviča, zo slovenskej literatúry to bol napríklad Nylonový mesiac Jaroslavy Blažkovej, či viaceré diela Ladislava Mňačka a podobne. Zo zahraničnej literatúry toho obdobia by som chcel vyzdvihnúť najmä Tajemství dne D o úžasných prípravách na vylodenie v spojencov Normandii, či Treblinku francúzskeho židovského literáta Josepha Steinera. Tých kníh sa vtedy vyrojilo obrovské množstvo, ale s príchodom Rusov a normalizácie boli postupne všetky posťahované z verejných knižníc.

Nastalo obdobie tvrdej normalizácie, ktoré sa prejavilo aj napríklad tak, že v najrozsiahlejšom encyklopedickom diele socialistického Československa 6-dielnej Malej československej encyklopédii, je pod heslom nositelia Nobelovej ceny pod kolónkou Literatúra rok 1970 označený (-). Laureát Nobelovej ceny – Alexander Solženicyn – bol totiž vtedy pre nás, a tým aj pre celý tzv. socialistický blok, nežiadúci.

Ja som sa považoval za jedného z privilegovaných, keď som sa prostredníctvom brata dostal k zakázanému Súostroviu GULAG už v decembri 1987. V tom období už bola v móde aj tzv. perestrojková literatúra, ktorá sa k nám dostávala formou povinne odoberaného časopisu, Sovietska literatúra, ktorú dovtedy síce nikto nečítal, ale zrazu sa začala plniť postupne v ZSSR rozmrazovanou literatúrou dovtedy indexových ruských a sovietskych autorov. A nebolo v moci komunistickej verchušky zakázať sovietsku literatúre. Akurát vo vtedajšej NDR sa podarilo na krátky čas zakázať časopis Sputnik, ktorý bol vtedy jedným z najsledovanejších periodík v celej Rusmi okupovanej Európe.

Na záver tejto kapitoly len stručný prehľad literatúry, ktorá bola u nás veľmi propagovaná, bola asi aj súčasťou povinnej literatúry na školách (neviem, nikdy som žiadnu povinnú literatúru nečítal):

Vstanú noví bojovníci, Ako sa kalila oceľ, Anna proletárka, Rudá záře nad Kladnem a podobné nečitateľné nezmysly. Ale aspoň sme sa mali na čom zabávať pri ich premenovávaní na: Vstanú noví živnostníci, Anna bordelárka, Ako sa kazila oceľ, či Rudí řádí nad Kladnem.

Schizofrenici

Mohol by som takto pokračovať o „výhodách“ života v tzv. reálsocializme, ale bolo by to už len nosenie dreva do lesa, nakoľko napríklad téma znečisťovania životného prostredia vtedy vôbec neexistovala a spúšť po okpupantoch sa prejavila až následne po ich odchode.

Záver tejto svojej malej exkurzie do čias, ktoré by som už nikdy nechcel zažiť, chcem ale venovať našim sovietofilom, dnešným Putinofilom, ktorí s intenzitou sebe vlastnou obhajujú niečo, čo ich dnes priraďuje k socialistickým dinosaurom.

Po príklady netreba chodiť ďaleko. Socialista, alebo skôr komunista Ľuboš Blaha, či ešte nedávny premiér Robert Fico sa nielenže netaja obdivom k časom dávnejšie pominutým, ale sú na tie časy hrdí a majú medzi exkomunistami svoje životné vzory. V poslednej časti seriálu Expremiéri, sa Robert Fico vyznal z obdivu k svojmu neprekonanému idolu Alexandrovi Dubčekovi. Nič proti, aj my sme ho kedysi obdivovali, nakoľko sme nechápali, že jeho hlavným cieľom nebola demokracia, ale akési poľudštenie vtedajšieho krutého režimu. Ale zrušením cenzúry sa stalo, že vlna nadšenia sa následne už nedala zastaviť. Ale ani Dubček, ani žiadny iný komunistický pohlavár nikdy nehovoril o zrušení vlády jednej strany, o slobodných voľbách, alebo o iných obyčajných ľudských právach. Ale budiš! Nech je Dubček pre Slovákov tým, čomu kedysi verili a možno aj doteraz veria. Ale ako je možné spájať Alexandra Dubčeka s nostalgiou za obdobím Husákovskej normalizácie, to už nie je celkom pochopiteľné. Veď predsa Husák bol hlavným Dubčekovým katom a Husák sa zaslúžil aj o to, že Dubček počas jeho „cárovania“ sa stal človekom druhej, či tretej kategórie. A do Husákovej smrti sa na tom nič nezmenilo. Takže Ficovia, Blahovia, Marčekovia a podobní zástancovia alternatívy k dnešnej demokracii riaďte sa aj naďalej upraveným heslom : „Schizofrenici všetkých krajín, spojte sa!“

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Pavol Polko

Narodený 1953, som na dôchodku, pôvodné povolanie učiteľ (ruština - francúzština). Blogy som sa rozhodol písať, nakoľko ma veľmi frustrujú príspevky, v ktorých ľudia, väčšinou neznalí histórie, glorifikujú zriadenie, v ktorom som prežil viac než 36 rokov a o ktorom som nikdy nemal ani len najmenšiu pochybnosť, že je to zriadenie zločinecké. Chcem byť protiváhou dnešných vyznavačov "alternatívnej" histórie, ktorí sa opierajú o pseudohistorické konštrukcie a pre ktorých je vlastný pocit, umocnený ruskými trolmi, dôležitejší ako historické fakty, či osobné skúsenosti ľudí, ktorých autentické zážitky sú marginalizované. Moje príspevky budú vždy podložené buď vlastnými skúsenosťami alebo serióznymi historickými materiálmi. Od októbra 2017 člen strany Šanca.