School of the air

Prázdniny, cesta, či nie, učiteľka vo mne sa nezaprie. Ti dvaja odmietli ísť do školy. Ja ale musím zistiť, čo znamená vyučovať v týchto zemepisných šírkach. Pani, čo mi predávala lístok potvrdila, že školu väčšinou navštevujú práve učitelia.

Sadla som si spolu s niekoľkými ďalšími zvedavcami do polkruhu a nechali sme sa opantať rozprávaním o tom, ako škola funguje. Bolo to fascinujúce. Ukázali nám mapu územia na ktorom pôsobia. Skoro celé Severné Teritórium, skoro polovica Južnej Austrálie a východné územie Západnej Austrálie. Dohromady 1.300.000km². Človek si v škole hneď zadá matematickú úlohu, koľkokrát sa zmestí Slovensko? Viac ako 26 krát.

Znova dýcham.

Koľkože teda majú žiakov?

V ročníkoch od škôlkarov po deviatku momentálne 131. Žijú na farmách a v aborigénskych komunitách. Sú tu aj deti, ktorých rodičia pracujú v roadhousoch, v národných parkoch, alebo na vojenských základniach. Vzdelávajú však aj deti, ktorých rodiny cestujú.

Školu otvorili v roku 1951. Najprv sa vyučovalo cez rádio, potom cez televízor, dnes majú počítač. Učitelia raz za rok osobne navštevujú svojich žiakov, ale to neznamená, že deti sú bez dohľadu. Okrem toho, že s učiteľmi komunikujú cez počítač, venujú sa im buď rodičia, alebo domáci učitelia žijúci s nimi v domácnosti. Tri – štyrikrát ročne sa deti stretnú priamo v škole, napríklad na týždenných športových pobytoch. Zbytok roka pracujú korešpondenčne – škola im posiela materiály a oni ich vyplnené a splnené posielajú naspäť.

Jedna zo stien je stenou slávnych. Sú na nej fotky austrálskych aj neaustrálskych osobností, ktoré školu navštívili. Bola tu napríklad britská Kráľovná, Charles a Diana.

Na ostatných visia ručné práce a rozvrh hodín.

Na výstave sú tiež staré rádiá a vlastne všetko zariadenie, ktoré škola používa.

Nadšene som sa vrátila ku kampervanu. Chcela som im všetko porozprávať, ale nemali záujem. Tak som to aspoň opísala tu.