Denník N

Zubnou kefkou dvere neotvoríš, ale sanitku zo snehu vyhrabeš

Sedím bosá na schodoch v penzióne a píšem na papier blog. Bez okuliarov a perom to bude trvať asi dlho. Ale ja mám čas. Vyzerá to na celú noc. Pravda je taká, že síce poznám veľa ľudí, účinkujem v televízii a poznám sa s prezidentom, ale vždy keď prídem do Bratislavy, rozsype sa moja duša v tom veľkom svete na veľa malých kúskov a skôr ako ich stihnem pozametať, stane sa mi niečo hodné človeka, ktorý by mal radšej ostať doma pod Tatrami. A tak som sa práve vymkla v samoobslužnom ubytovacom zariadení, nemám kľúč, topánky, telefón. Je takmer polnoc. Neviem kontaktovať správcu, vyjsť na ulicu, nič.

Na vianočné večierky som sa nedostala, nič nestíham, ale na jedno posedenie som predsa len išla. Keď som sa z neho vrátila na izbu, vyzula som sa, odložila veci a išla na chodbu, do spoločnej kúpeľne s vedľajšou izbou, umyť sa. Vytiahla som z vrecka kartu, ktorou odomykám izbu a zavrela za sebou dvere. V momente, keď som zistila, že mám na umývadle platobnú kartu a nie kartu od izby, ma zalial studený pot. Po mnohých úvahách aj o tom, že ani zubnou kefkou asi žiadne dvere neotvorím, som sa rozhodla schúliť pri recepcii. Tam, kde oňahdy, pred dobou, keď skrinky na kód nahradili ľudí, sedel asi recepčný. A budem čakať na ráno, kým sa zjaví niekto s telefónom. Ja som na zvláštne situácie zvyknutá. Obzvlášť na Vianoce.

VIANOČNÉ ŠIALENSTVO

Vianoce sú pre charitu kardioprevierkou. Všetci chcú urobiť niečo dobré. Tak hurá do toho, koncerty, darčeky, knihy a popritom zvládnuť ešte aj to, na čo tu naozaj sme – tisíce rodín, darcov – anjelov, lekárov a jeden systém pravidelnej mesačnej finančnej pomoci.

Ako vrchol roka prichádza vždy vianočný pobyt v Tatrách. Vyberáme rodiny, ktoré to majú skutočne ťažké. Neviem, čo sa udeje tento víkend, ale také rodiny sú neraz veľmi vyčerpané a trochu nepraktické. A tak sa nám občas niekto stratí alebo niekoho odvezie sanitka.

SMUTNÝ PRÍBEH O OTCOVI

Jednu zimu sme pozvali na hory aj otca s dvomi synmi. Mamka im mesiac pred Vianocami umrela na rakovinu. Bolo zasnežené doobedie, keď  prišli priamo k nám do kancelárie, namiesto na stanicu. Z otca bol  cítiť alkohol. Bol to veľmi smutný pohľad, chlapci sa na chatu veľmi tešili, ale ja som povedala, že takto tam bohužiaľ ísť nemôžu. Bola to veľmi skromná rodina, otec sa priznal, že od manželkinej smrti neustále pije. Padlo rozhodnutie, osemnásťročný rozumný starší syn si vezme pod patronát malého osemročného brata a pôjdu sami, otec pôjde domov. „Až budete triezvy, vezmem vás tam tiež.“  Na štedrý deň mi napísal, že robí chlapcom lokše a že príde z Košíc, je triezvy a veľmi sa teší. „Počkám vás na stanici“ povedala som. Nedošiel. Do roka umrel aj on. Chlapci za mnou potom ešte občas prišli.

KEĎ SA STRATIA ĽUDIA V HORÁCH

Menej smutné ale viac šialené boli minulé Vianoce. Veľmi sme chceli dopriať pobyt aj staršej pani, ktorá sa stará  o postihnutého chlapca z detského domova. Že či môže vziať aj kámošku? Prečo nie? A tak malo na stanicu dôjsť opäť okolo 25 ľudí a medzi nimi dve staršie panie a sedemnásťročný mentálne postihnutý chlapec.

Najprv poblúdili v Poprade, ale veď to sa stáva. Krása hôr a radosť zo zážitku nás o hodinu a pol hriali už priamo v Tatrách pri čakaní na chatára, ktorý vždy autom vezme batožinu a najslabších ľudí. Ostatní si to vyšliapu hodinu a pol pešo.

Vtom mi zazvonil telefón. Volal manžel, že nevie nájsť dcéru, neprišla zo školy. Nočná mora každej matky  ma posadila okamžite so slzami v očiach do auta, spomenula som si na všetky filmy o stratených deťoch a zabudla na všetkých ľudí v horách. Stres, telefonáty. Dieťa nikde. Po hodine a čosi sa našla na ceste za dobrodružstvom. Medzi šťastnými objatiami mi zazvonil telefón. Tentoraz sa mi stratili babičky a postihnutý chlapec. Bola už tma a ich nikde, volali mi ľudia z chaty. No pekne!  Zlatý chatár sadol do auta a vybral sa ich hľadať. Aj táto pátracia akcia dopadla dobre. A tak mohli začať Vianoce.

SANITKA V SNEHU

Zimu, keď si jedno dievčatko na chate na schodoch na štedrý deň zlomilo nohu a dostalo otras mozgu, by som tiež mohla spomenúť. To, že sanitka aj s pacientkou zapadli do metrového tatranského snehu už bola len čerešnička na torte. Spomeňte si na Popradskom plese, že tam robia fajn ľudia a ruky majú mocné a nervy pevné.

Sme tu na to, aby sme pomáhali. Nikdy by sme to nedokázali bez dobrých ľudí.

A tých je všade dosť, len o tom málo rozprávame.

Ono to je tak. Blog som nemusela dopísať na schodoch. Po nejakom čase sa otvorili dvere a do budovy vošla mladá žena s kartou v ruke od svojej izby. Stála som tam bosá  a v tme a prosím, či  nevie zaloviť v telefóne a nájsť kontakt na správcu zariadenia, aby som ho na jeho veľkú radosť o polnoci zobudila. Našla, nikto však nedvíhal. A tak mi ponúkla miesto vo svojej izbe.

O ďalších 15 minút, keď sa mi už driemalo, odpovedala na SMS majiteľka zariadenia, že stojí pred dverami do mojej izby. Keď sme sa všetky tri stretli na chodbe, popriali sme si krásne sviatky a rozišli sa do svojich postelí. V láske a bez stresu.

Také sviatky prajem aj Vám, v láske, bez stresu a s dobrými ľuďmi. Stále ich je dosť.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie