Denník N

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Bitka o Strečniansku tiesňavu
Bitka o Strečniansku tiesňavu

Žilinská posádka, Bitka o Strečniansku tiesňavu, Boje na Turci, Obranný úsek Jaseň

Keďže v parlamente sedia zástupcovia fašistickej strany a stále majú podporu časti voličov, považujem za svoju povinnosť hovoriť o bojových udalostiach Slovenského národného povstania a našich hrdinoch, ktorí počas tejto najvýznamnejšej udalosti v dejinách slovenského národa ukázali, čo v nich je. To, že fašizmus nebol na Slovensku nikdy porazený, že v časti populácie bobtnal počas socializmu a vyšiel na povrch po Nežnej, to, že aj vďaka nacionalizmu týchto ľudí padlo Československo a teraz fašisti sedia v parlamente, to je dôsledkom zlyhania ich rodín, okolia, školstva a tým pádom aj celého Slovenska. Nás by malo zaujímať najmä to, ako je možné, že zlyháva naše školstvo, ale o tom tieto články nebudú. To by mali konečne riešiť politici…

Slovenské národné povstanie vypuklo vo večerných hodinách 29. augusta 1944 po tom, čo vojská nacistického Nemecka vtrhli na Slovensko, povstalci uchopili moc na pôde Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici a vypočuli si so sklamaním prejav Ministra národnej obrany, Ferdinanda Čatloša, ktorý označil povstalcov za zradcov a prikázal im zložiť svoje zbrane. Nepôjdem do detailov ohľadom príprav SNP, aktivít partizánov, komunistov a iných odbojárov, dvoch delegácií, ktoré boli odoslané do Sovietskeho zväzu a nepochodili. Tieto informácie sú dôležité pre pochopenie základných otázok ohľadom SNP. Ľudia by mali vedieť, ako Sovietsky zväz ignoroval svojho spojenca, ako komunisti porušili Vianočnú dohodu a sabotovali prípravy ozbrojeného povstania, ako sa niektorí partizánski velitelia stali spúšťačom udalostí, ktoré viedli k urýchleniu zásahu zo strany nacistického Nemecka a v neposlednom rade by mali poznať fakt, že k invázii by došlo tak či onak a že bola podporovaná vedením fašistického Slovenska, vrátane zradcu Jozefa Tisa, ktoré týmto zradilo celý náš národ a pustilo naň cudziu okupačnú armádu.

Ako dobrý úvod do problematiky odporúčam samizdat Jozefa Jablonického – Povstanie bez legiend, ktorý síce nie je bez chýb, ale prihliadnuc na podmienky, v ktorých tento materiál vznikal, treba vzdať pánovi Jablonickému hold, lebo vytvoril skutočne obdivuhodné dielo. Následne by sa mali ľudia zamerať na ponovembrové materiály, ktoré produkuje Vojenský historický ústav, Múzeum SNP, Slovenská akadémia vied alebo Historická revue. Žiaľ, štyri dekády socializmu spôsobili, že sme sa nevysporiadali s obdobím počas Druhej svetovej vojny, celé generácie boli klamané plevzovskou propagandou a po Novembri sme padli do priepasti nezáujmu a tieto kritické obdobia našich dejín sa stali príliš citlivými na to, aby sme nové generácie začali učiť, ako to všetko vlastne bolo. Ale späť k bojovým udalostiam severozápadného smeru.

Dňa 29. augusta 1944 opustili motorizované jednotky nacistického Nemecka Ochranné pásmo a za leteckej podpory smerovali na Žilinu v dvoch prúdoch. Skupina plukovníka Conrada von Ohlena postupovala cez Púchov a Skupina plukovníka von Juncka postupovala cez Čadcu. Prvotným cieľom nebola pacifikácia Bratislavy, kde Nemcov už netrpezlivo očakávala slovenská fašistická vláda s prezidentom, ale obsadenie Košicko-bohumínskej železnice, ktorá bola pre potreby nacistického Nemecka nesmierne dôležitá, keďže bola využívaná na transport vojakov a vojenského materiálu na Východný front a bola bezpečnejšia, ako otvorené priestranstvá Poľska a Maďarska.

Nemci si boli vedomí ohrozenia tejto dôležitej železničnej tepny aj kvôli aktivitám niektorých partizánskych veliteľov, ktorí v rozpore s nariadeniami organizátorov Povstania na seba úplne zbytočne upozorňovali aktivitami v regiónoch Turca a Liptova. Piotr Alexejevič Veličko, ktorý sa stal veliteľom 1. československej brigády M. R. Štefánika, porušil sľub ohľadom zastavenia partizánskych aktivít až do vypuknutia Povstania, ktorý dal osobne Jánovi Golianovi, Veličko dostal zvolenie z Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve na vytvorenie partizánskeho regiónu na Turci a začal rozpútavať peklo. Odpálenie tunelov na Košicko-bohumínskej železnici nemalo pozitívny efekt, keďže tunely boli sprejazdnené v priebehu dní a odpálený tunel medzi Hornou Štubňou a Handlovou spôsobil povstalcom obrovské komplikácie, keď ustupovali z Hornej Nitry.

Príprave SNP nepomohla ani udalosť ohľadom vojenskej skupiny podplukovníka Waltera Otta, ktorá sa vracala do nacistického Nemecka. Relatívne malá skupina pozostávajúca z vojakov Wehrmachtu a Waffen SS bola zastavená v Martine a Veličko urobil všetko pre to, aby bola zlikvidovaná. Do celej veci zamiešal antifašistov z miestnej posádky a všetko vyvrcholilo na druhý deň, keď sa v kasárňach strhla prestrelka a bola dokonca zabitá jedna žena, ktorá išla v sprievode nemeckej vojenskej skupiny. Ďalšie partizánske skupiny vedené Ernestom Bielikom a Alexejom Semionovičom Jegorovom spolu s miestnou posádkou prepadli nemeckých vojakov v Ružomberku a „oslobodili“ mesto. Tieto činy spôsobovali chaos, lebo antifašisticky zmýšľajúci vojaci Slovenskej armády si mysleli, že nastal čas na boj a tí hore ich zrejme zradili, čo viedlo aj k vtipnému „ústupu“ troch tankov z Martina do Sklabine.

Žilinská posádka

Ako som už sľúbil, nepôjdem viac do detailov, ale tieto fakty sú dôležité pre pochopenie, prečo Nemci zaútočili ako prvé práve na Žilinu a ďalšími smermi postupu sa snažili preniknúť k železnici od Kežmarku, cez Oravu a odstavili Východoslovenskú armádu, ale o tom už v ďalších článkoch. Antifašistom v Žilinskej posádke bolo jasné, že tzv. Ofenzívny scenár, podľa ktorého malo SNP vypuknúť až keď Červená armáda oslobodí Krakov, sa nekoná. Antifašisti okolo Majora Jozefa Dobrovodského nečakali na ďalšie rozkazy a postupovali podľa Defenzívneho scenára, ktorý rátal s inváziou nacistického Nemecka. Došlo k prevzatiu moci v posádke a odoslaniu dvoch práporov smerom k nepriateľovi s cieľom zbrzdenia jeho postupu, aby malo mesto Žilina dostatok času na mobilizáciu a ústup k línii s výhodnejším terénom.

Prápor vedený kapitánom Karolom Repašským bol odoslaný smerom na Horný Hričov a prápor vedený Teodorom Schleichartom bol odoslaný smerom na Brodno. Teodor Schleichart si po vojne poslovenčil meno na Šlajchart, čo bolo v tých časoch úplne bežné a príslušníci našej armády si upravovali maďarsky a nemecky znejúce priezviská. Karol Repašský sa do roku 1941 volal Répassy. Prápor Repašský a Prápor Šlajchart sa postavili lepšie vyzbrojenej presile a úspešne viedli ústupové boje. K povstaniu sa pridávali záložníci mobilizovaní v Žiline a žandári pod velením Jána Stančíka. Konala aj Martinská posádka, ktorá odoslala tanky smerom na Žilinu, ale keďže tlak Nemcov bol neúprosný, tanky nezasiahli do bojov, povstalci sa k večeru stiahli na okraje mesta a na druhý deň organizovane ustúpili smerom na Strečno, kde sa už pripravovala defenzívna línia na Bitku o Strečniansku tiesňavu. Žilinská posádka splnila svoju povinnosť do bodky a navždy bude žiarivým príkladom zodpovednosti, odhodlania a umu jej veliteľov a radových vojakov. Iba vďaka nim Nemci neprefrčali cez Žilinu a Strečniansku tiesňavu a neohrozili Turiec hneď v uvodných momentoch Povstania.

Bitka o Strečniansku tiesňavu

Bitka o Strečniansku tiesňavu sa začala 31. augusta 1944 delostreleckou prípravou nepriateľa a jeho bojovým prieskumom v smere Strečnianskeho hradu, ktorý bol odrazený Práporom Šlajchart a Práporom Repašský. Nemci ostreľovali ruiny hradu mínometnou paľbou a dokonávali skazu, ktorú započal čas. Hlavný útok prišiel v poobedňajších hodinách a pozostával zo stredných tankov Panzerkampfwagen IV, obrnených transportérov a dvoch práporov pechoty. Nepriateľ viedol útok pozdĺž cesty, ktorá spája Žilinu s Vrútkami, lebo ako aj v iných pozemných bitkách Druhej svetovej vojny, front v skutočnosti posúval až postup tankov a nie obchvatné prieniky pechoty či jazdy. Nemci použili člny, aby sa dostali na pravý breh Váhu a postupovali smerom k Starohradu bez akéhokoľvek odporu, lebo dohodnutí Veličkovci sa proste nedostavili. Keby partizáni pokryli svahy kóty 1035 Jedľovina, povstalci by udržali svoju prvú obrannú líniu oveľa dlhšie.

Nepriateľ na ľavom brehu Váhu sa predral až k pozíciám 150 francúzskych partizánov, ktorí boli vedení Georgesom de Lannurienom a podporovala ich slovenská osádka s dvomi 88mm protitankovými kanónmi. Francúzi mali k dispozícii sovietske protitankové pušky, s ktorými sa stále len zoznamovali. Keď došlo k zneškodneniu jednej osádky protitankového dela, poručík Albert Poupet, ktorý bol pôvodom delostrelec, pokračoval v paľbe a asistoval mu tlmočník francúzskych partizánov, slovenský stredoškolský učiteľ Ladislav Dzurányi. Poupetovi sa podarilo zničiť nemecký tank, ktorý viedol útok, ale následne bol ťažko ranený a Ladislav Dzurányi padol.

Gaston Jourmande zničil pásy ďalšieho tanku s jeho protitankovou puškou a nemecký postup sa zastavil. Francúzi sa zamerali na pechotu nepriateľa, ale Nemcom na pravom brehu Váhu sa zároveň podarilo dostať na úroveň Starohradu a spustili na Francúzov krížovú paľbu. Francúzi sa nezľakli a bojovali ďalej až do vystriedania slovenskými povstalcami. Počas týchto bojov mali iba piatich zranených a jediný padlý bol slovenský tlmočník. Albert Poupet sa dostal do martinskej nemocnice, kde mu z tela vytiahli 75 gramový šrapnel. Neskôr bol evakuovaný do Sovietskeho zväzu, kde 25. októbra 1944 prostredníctvom rádia informoval celý svet o bojovej púti francúzskych partizánov a jeho prejav prebralo BBC a France Libre.

Informácie o hrdinskom boji Francúzov sa šírili rýchlosťou blesku a medzi Slovákmi sa stali ešte populárnejšími. Zrada Mníchovského diktátu bola dávno odpustená. Došlo k lepšiemu vystrojeniu a vyzbrojeniu tejto jednotky. Bitka o Strečniansku tiesňavu však pokračovala a povstalci sa museli stiahnuť zo Strečnianskeho hradu na líniu nad vstupom do železničného tunela. 2. septembra 1944 došlo k smrteľnému raneniu kapitána Karola Repašského, ktorý zraneniam po niekoľkých dňoch podľahol. Povstalci nemali potrebnú silu, aby vytvorili súvislú zákopovú líniu. Obrana pozostávala z oporných bodov a nemohla odolávať presile a náporu nepriateľa, a tak povstalci boli donútení ustúpiť na svahy kóty 1101 Grúň, ale nepriateľ sa presekával aj cez túto obrannú líniu.

Francúzi sa pýtali do boja, a tak boli nasadení do protiútoku s cieľom obsadiť obrannú líniu na svahoch kóty 1101 Grúň. Hlavné sily protiútoku predstavovali dva pešie prápory, tri ľahké tanky a jedna batéria 105mm húfnic. Nemci svoju obranu postavili na silnej mínometnej paľbe a strmhlavom bombardovaní Šťukami. Francúzi narazili na dobre zamaskovaného nepriateľa a padli štyria spolu s tromi Juhoslovanmi, ktorí sa pridali k ich jednotke. Francúzi stratili dvoch dôstojníkov a boli stiahnutí z frontu na reorganizáciu a doplnenie ďalšími krajanmi, ktorí prechádzali na povstalecké územie zo zbrojovky v Dubnici nad Váhom.

Povstalci nemali dostatočné počty a k tomu protitankové a protilietadlové zbrane, aby mohli byť vyrovnaným súperom, a tak sa im nepodarilo obsadiť Strečniansku tiesňavu a 3. septembra 1944 držali už len okraje Malej Fatry a za ich chrbtami boli už len Vrútky a Martin. Bitka priniesla svoje ovocie vo forme dodatočného času potrebného na mobilizáciu a presun jednotiek k frontu, a tak došlo k posilneniu bojujúcich povstalcov o prápor vedený kapitánom Alexandrom Vitalayom a práporom vedeným Jánom Oškvarekom. Oba prápory boli pôvodne vyslané na Stredné Slovensko na boj s partizánmi, ale pridali sa k Povstaniu.

Taký hlboký bol rozklad fašistického režimu na Slovensku. Fašistická vláda stratila svoju armádu, žandárstvo, políciu a finančnú stráž. Práve preto sa neskôr opierala hlavne o vytvorenú Domobranu a Pohotovostné oddiely Hlinkovej Gardy, ktoré napáchali otrasné zločiny na vlastnom národe. Rozklad režimu prichádzal dávno pred vypuknutím Povstania. Tých približne 100 tisíc slovenských vojakov, ktorí sa vystriedali na Východnom fronte, sa vracalo domov s hrôzostrašnými svedectvami nie len o chudobe v Sovietskom zväze, ale aj o vojnových zločinoch, ktoré páchali vojská Osi a v nemálo prípadoch aj samotní Slováci. V ľuďoch vrel hnev na fašistickú vládu, ktorá hnala Slovákov do boja voči slovanským národom. Čo sa týka ekonomiky, niektorí ľudia ešte stále veria v bludy o vraj blahobyte, ktorý tu vládol za Slovakštátu, pričom nemajú ani páru o realite, ktorá tu panovala. Aj napriek tomu, že ľudia ako Peter Zaťko a Imrich Karvaš robili všetko pre to, aby to u nás nejako fungovalo, Slovensko bolo vazalom nacistického Nemecka a fašistická vláda pritakávala všetkému, čo si Nemci zaumienili. Neférový výmenný kurz napomohol tomu, že naše fabriky sa dostávali do rúk nemeckého kapitálu. Ľudia pracovali vo vojnovom priemysle, ktorému sa logicky počas vojny darí, ale zisky putovali do Nemecka. Slovensko exportovalo suroviny a polotovary, pričom dovážalo hotové výrobky nakúpené za nevýhodný kurz. Keď vypuklo SNP, Slovakštát obchodoval už len s Nemeckom, Švajčiarskom a Švédskom. Nemcom sa za našu produkciu nechcelo platiť, a tak sa dlh vyšplhal na 7 miliárd korún, čo bol v tom čase neskutočný obnos. Reálne mzdy ľudí viac klesali ako rástli, medzi nedostatkové tovary istý čas patrila aj tak dôležitá múka, množstvo obeživa sa zdvojnásobilo, čo prinášalo veľkú infláciu a kasa bola prázdna kvôli rozšafnej sociálnej politike a investíciám. Fašistický režim sa totiž snažil zaslepiť ľudí podhodením kostí, ale ekonomika bola na dne. Vrchol všetkého bol fakt, že fašistický režim platil Nemcom obrovské sumy na financovanie invázie a tým pádom aj nacistické besnenie na našom národe. Kým vláda Vojtecha Tuku vošla do histórie ako spoluzodpovedná za genocídu a perzekúciu antifašistov, nová vláda Štefana Tisa pomáhala cudzej moci v okupácii a vykonávaní zločinov na vlastnej populácii.

Bežní ľudia si so Slovakštátom spájajú aj pokoj v porovnaní s vojnou zmietanými časťami sveta, pričom si neuvedomujú, že až spojeneckou inváziou do Talianska a obsadením ich letísk sme sa dostali do radiusu strategického bombardovania Spojencov. Nebyť Povstania a spolupráce jeho veliteľov so spojencami a hlavne so skupinou Jamesa Holta Greena, Slovensko by bolo vybombardované krížom krážom a západní spolu s východnými Spojencami by nám dali trpko pocítiť paktovanie s nacistickým Nemeckom. Bombardovanie si u nás vyžiadalo vyše 8 tisíc obetí, pričom najviac to schytali Nové Zámky, ktoré vtedy de iure neboli súčasťou Slovenska, ale bez spolupráce so Spojencami by sme boli porazenou krajinou a tak by sa s nami aj nakladalo.

Čiže ak vám niekto bude hovoriť o blahobyte počas Slovakštátu, minimálne sa pousmejte. Ale späť k bojovým udalostiam na severozápadnom smere. Nemcom dorazili posily, ich rady sa rozšírili na 4 tisíc vojakov a k tomu mali prevahu vo vzduchu a ťažkých zbraniach. 4. septembra 1944 padli Vrútky a po týždni bojov sa nepriateľ posunul len o 20 kilometrov, pričom povstalci stabilizovali frontovú líniu pred Martinom a Sučanmi. Nepriateľ spojil sily s fašistickou Domobranou a spolu vytvorili 178. Panzergrenadier Division Tatra (ďalej len „Divízia Tatra“). O zradcovi Jánovi Šmigovskom, ktorý viedol jednotku Domobrany, si povieme nabudúce.

Boje na Turci

7. septembra 1944 padla obec Priekopa a Divízia Tatra, pod vedením generálporučíka Friedricha Wilhelma von Loepera, systematicky vypaľovala obec do tla. Rovnaký osud postihol obec Lipovec severne od Vrútok a začali fašistické represálie v tomto bojovom smere. Za okupačnými jednotkami totiž postupovali špeciálne komandá, ktoré mali za úlohu pacifikovať populáciu, likvidovať čo i len podozrenia odporu a dokonať tzv. Konečné riešenie Židovskej otázky, čo nebolo nič iné len vyvraždenie slovenských mužov, žien a detí. Divízia Tatra zabíjala zajatých partizánov a zranených povstalcov, čo boli samozrejme vojnové zločiny porušujúce Dohovor o zachádzaní s vojnovými zajatcami z roku 1929.

Na 9. septembra 1944 bol naplánovaný protiútok, ktorým mali byť znovuzískané Vrútky. Plán bol postavený na obkolesení nepriateľa partizánskymi jednotkami a jeho likvidácii, avšak k tomu mohlo dôjsť len správnym načasovaním postupu. Zo severu mal zaútočiť Jegorov s jeho 1. partizánskou brigádou J. V. Stalin, Veličko s jeho Práporom Suvorov z juhu od Košútov, Francúzi od Záturčia a 2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika, vedená Viliamom Žingorom, vojnovým hrdinom, ktorého neskôr popravili komunisti na Stalinove narodeniny, mala zaútočiť zo západu. Útok bol podporený povstaleckými tankami a delostrelectvom, ktoré pálilo na tyl nepriateľa vo Vrútkach. Veličkovci sa zas a znova zdržali, a tak Žingorovci museli odolávať plnému náporu nepriateľa. Keď konečne zaútočil Prápor Suvorov, nepožiadal o delostreleckú podporu, a tak mal vysoké a zbytočné straty a došlo k zničeniu troch povstaleckých tankov. Francúzi prekročili rieku Turiec, vytlačili Nemcov z ich predných línií, ale boli zatlačení späť protiútokom tankov. Francúzi mali len ručné zbrane, a tak skončili so siedmimi mŕtvymi a trinástimi zranenými. V dôsledku straty kontaktu medzi jednotkami a chybách na strane Velička sa protiútok nezdaril, avšak došlo k dlhodobejšej stabilizácii frontovej línie severne od Martina.

10. septembra 1944 sa do bojov zapojil motorizovaný prápor vedený kapitánom Ivanom Haluzickým, ktorý pozostával z letcov z letiska v Piešťanoch, ktorí sa pridali k Povstaniu. Povstalecké prápory, ktoré bojovali bez prestávky od prvých dní SNP, boli odoslané do tylu na oddych a doplnenie. Poslední vystriedaní boli muži z Práporu Vitalay, a to 16. septembra 1944, keď ich nahradil prápor vedený kapitánom Teofilom Galbom. Front od tohto momentu držali Prápor Haluzický, Prápor Galba a partizáni od Jegorova, Velička a Partizánska Brigáda Jánošík, ktorej velil Ernest Bielik. Aj keď sa partizánske jednotky volali „partizánske“, počas SNP často bojovali ako štandardné pešie jednotky na pevne stanovených frontových líniách.

Smerom na Turiec sa však drali aj nepriateľské jednotky prichádzajúce smerom z Oravy, Liptova a Hornej Nitry. 12. septembra 1944 obsadila Bojová skupina SS Schäfer Hubovú a postupovala na Ľubochňu. Zlyhaním miestnych veliteľov došlo na druhý deň k obsadeniu Kraľovian. Povstalci držali relatívne krátky úsek Košicko-bohumínskej železnice, ktorú nacistické Nemecko nemohlo využívať na zásobovanie Východného frontu. 13. septembra 1944 si americký letecký prieskum všimol koncentráciu nepriateľských vojsk na železničnej stanici vo Vrútkach. Išlo o dva nemecké prápory, ktoré smerovali na front, avšak v ten istý deň sa nad Vrútkami zjavilo 7 lietajúcich pevností B-17G, ktoré pôvodne smerovali v oveľa väčšej skupine na bombardovaciu misiu do Sliezska a na železničnú stanicu vo Vrútkach zhodili 14 ton bômb, čím ju na určitý čas zneškodnili.

Prápor Oškvarek bol odoslaný smerom ku Kraľovanom, kde sa držal do 15. septembra 1944, pokiaľ na nich nezaútočila Bojová skupina SS Schäfer z východu a súčasne Divízia Tatra zo západu. Prápor Oškvarek musel ustúpiť. Týmto došlo k odrezaniu povstalcov na Orave od Povstaleckého územia a ďalej bojovali ako Bojová skupina Orava až do začiatku októbra 1944, keď sa zvyšky tejto skupiny prebojovali na Povstalecké územie. Ján Oškvarek neskôr velil Práporu Korund, bol zajatý nepriateľom na konci októbra 1944 a zajatie našťastie prežil.

15. septembra 1944 došlo k spojeniu nepriateľských síl a ovládnutiu Košicko-bohumínskej železnice, ale preprava smerom k Východnému frontu nebola možná, lebo železnica bola v dostrele povstaleckého delostrelectva a povstalci na Obrannom úseku Kosatec sa o železnicu bili pri Kráľovej Lehote, ale o nich v ďalších článkoch.

Povstalci držali Sučany až do 20. septembra 1944. Na ďalší deň došlo k ohavnému zločinu 1. československej partizánskej brigády J.V. Stalin, ktorej velil Alexej Semionovič Jegorov. Jeho partizáni prinútili obyvateľov obce Sklené, ktorí boli nemeckého pôvodu, aby išli stavať obranné línie. Keď boli za dedinou, partizáni postrieľali 187 nevinných ľudí, ktorí mali vek medzi 15 a 59 rokmi. Boli to naši ľudia, Slováci a táto hromadná vražda bola aktom voči nám všetkým.

Bojová skupina SS Schill, ktorá postupovala cez Hornú Nitru sa predrala až na Turiec s cieľom spojiť svoje sily s Divíziou Tatra a kúsok po kúsku odrezávať z Povstaleckého územia. Bojová skupina SS Schill sa dostala k Príbovciam a Divízia Tatra, s posilou dvoch čerstvých práporov, obsadila Sučany. Postup Divízie Tatra bol zastavený Práporom Haluzický a partizánmi od Velička a Jegorova. Slučka okolo Martina sa pomaly ale isto uzatvárala. Prápor Haluzický bojoval v okolí tzv. Attilovej hrobky, kde niektorí ľudia veria, že by mohol byť pochovaný samotný Attila. Generál Ján Golian musel spraviť ťažké rozhodnutie a prikázať povstalcom, aby sa stiahli z Turca. Povstalci začali ustupovať ráno 21. septembra 1944. 1200 povstalcov a partizánov bolo ponechaných v Martine a jeho okolí, aby pokračovali v boji v tyle nepriateľa.

Povstalci dostali za úlohu brániť Veľkú Fatru, Malý Šturec a smer na Kremnicu. Neobišlo sa to bez komplikácií, keď sa dostali do bočnej paľby od Bojovej Skupiny SS Schill. Komunisti zneužili ústup z Turca na kritiku Jána Goliana a dokonca navrhovali, aby povstalecké velenie bolo vystriedané dôstojníkmi Červenej armády. Slovenská národná rada toto našťastie odmietla. Keby Povstanie nebolo bytostne závislé na Červenej armáde a komunistoch v Sovietskom zväze, tento postoj slovenských komunistov si pýtal ich popravu za zradu, ale k ničomu podobnému nedošlo a je to len moje zamyslenie sa. Namiesto toho, aby všemožne pomáhali povstaleckému veleniu, tak Golian a jeho ľudia museli riešiť choré prskanie rádobyhrdinov.

Obranný úsek Jaseň

Stratou Turca došlo k spojeniu síl Bojových skupín SS Schill a SS Schäfer s Divíziou Tatra. Boje sa presunuli na iné smery, s nimi išli aj povstalecké jednotky a medzi nimi aj Francúzi. Severozápadný smer už reprezentovali len Kremnické vrchy a horský prechod Malý Šturec, ako najkratšia cesta k srdcu povstania, k Banskej Bystrici. Obranný úsek Jaseň viedol podplukovník žandárstva Andrej Martin Júny a pozostával z Práporu Vitalay, Práporu Breza, ktorý viedol kapitán Jozef Vražda a práporu žandárov vedený kapitánom Jánom Štubniakom. Veliteľom delostrelectva tohto Obranného úseku sa stal Major Jozef Dobrovodský. Jegorovovi partizáni sa rozprestreli po Veľkej Fatre. Nepriateľ sa zameral aj na likvidáciu partizánskych skupín vo svojom tyle.

Postup Nemcov pokračoval 4. októbra 1944 útokom na rozhranie Jegorovcov a Práporu Štubniak. Nepriateľ sa presekal aj cez pozície Práporu Vitalay, ukoristil povstalecké delostrelectvo a tiahol na Čremošniansky tunel. Z rezervy bol povolaný Prápor Haluzický, ktorý zastavil postup nepriateľa, a tak sa letci od Haluzického znova vyznamenali. Povstalci odpálili nálože nad horským prechodom Malý Šturec a ten sa stal nepriechodným pre nepriateľské tanky. Nepriateľ zostal v šoku, keď sa z ničoho nič na bojisku objavil pancierový vlak IPV-II Hurban, ktorý Nemcov ostreľoval svojimi kanónmi a guľometmi. Nepriateľ kontroval pancierovými päsťami z kóty 903 Berákovo. IPV-II Hurban si to odniesol dvomi zničenými tankovými vežami, ale nepriateľ bol vytlačený zo svojich pozícií.

Prápor Haluzický, ktorý skončil s vysokými stratami, keďže bojoval bez delostreleckej podpory, musel byť stiahnutý z frontu a vymenený Práporom Orech, ktorému velil kapitán Vladimír Hlaváč. Obranný úsek Jaseň dostal novú delostreleckú batériu a došlo k stabilizácii frontu. Povstalci držali svoj úsek až do čiastočného potlačenia Povstania, keď cez Kremnické vrchy začala prenikať nepriateľská pechota a mohla ohroziť Parabrigádu bojujúcu južne od Banskej Bystrice, ale o tom tiež až niekedy nabudúce.

Nemci za sebou nechávali masové hroby plné zavraždených povstalcov, partizánov a antifašistov. Započal hon na zvyšných Židov, ktorí zostali na Slovensku a buď boli povraždení na mieste, alebo skončili v nacistických vyhladzovacích táboroch. Nemci zavraždili 182 zajatých povstalcov v Dolnom Turčeku, ktorí skončili v protitankovej priekope. Keď niekedy pôjdete medzi Kremnicou a Martinom, tak sa zastavte na miestnom pamätníku a spomeňte si aj na obete zo Skleného.

Osobne si myslím, že fašizmus v ľuďoch pretrváva hlavne preto, že naše školstvo nie je schopné venovať týmto témam dostatočný priestor a hovoriť o hrdinoch, ktorých stvorilo nie len Slovenské národné povstanie, ale aj boje našich krajanov v Poľsku, Sýrii, Palestíne, Egypte, Líbyi, Francúzsku, Británii, Juhoslávii a na Východnom fronte. Ak ste sa dostali až sem, tak máte u mňa odznak za vytrvalosť :)

Ak sa chcete dozvedieť viac o Francúzskych partizánoch, tak vám odporúčam knihu: Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ, Ján Satanislav: Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, 2003, 351 s., ISBN 80-89112-02-1

…alebo moju knihu (román kombinovaný s literatúrou faktu) The Corner of Death, ktorá vyšla v roku 2018 a zameriava sa na Druhý československý odboj a vsádza aj úlohu Francúzov viac do kontextu vojnových udalostí.

 

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Vlastizradca Jozef Tiso

Tokajícka tragédia

https://www.facebook.com/olejvladimir/

Teraz najčítanejšie