Denník N

Majster a čarodej

Keď sa po krajine rozhostí teplo blížiaceho sa leta, sila človeka sa túži vložiť do krokov. Kroky sú kamarátom duše a tá k putovaniu namaľuje príbeh.

Žil bol raz jeden čarodej. Čarodejom bol preto, lebo poznal sny a poznal slová a k tomu ešte vedel s jedným aj druhým pracovať. Tak trávil svoj čas čarovaním, maľoval obrazy zo snov utkané pomocou slov. Raz pozval majstra na svoje vystúpenie. Majster sa zamyslel, či prijať pozvanie, keď sa v tom na skrini zjavili dva havrany a začali sa smiať. Majster uprel svoj zrak na nich a započúval sa do ich smiechu. Havrany mu vravia: „Ten čarodej je ľahostajný.“ A majster uvidel, že čarodej je naozaj ľahostajný, tak sa rozhodol, že vystúpenie nenavštívi. Havrany sa smiali ďalej, smiali sa čarodejovi a smiali sa majstrovmu rozhodnutiu. Vravia ďalej majstrovi: „Opýtaj sa ho ako sa čarodej lieči z ľahostajnosti!“ A tak sa majster opýtal čarodeja: „Havrany mi vravia, že si ľahostajný. Mám sa ťa opýtať ako sa čarodej lieči z ľahostajnosti. Pýtam sa ťa teda, ako sa čarodej lieči z ľahostajnosti?“ Havrany sa smiali ešte väčšmi ako predtým. Čarodej vraví majstrovi: „Poďme spolu putovať, potom ti odpoviem.“

A tak sa vydali na púť. Majster smeroval na miesto zvané sokolia hora a čarodej kráčal za ním. Cesta viedla mnohý kus ľudským svetom, svetom obyčajnosti a tak museli prijať aj títo dvaja pútnici šaty obyčajných. Cestovali vlakom, mali kúpený lístok a čakali pokojný čas plný rozhovorov. Pri nastupovaní však zrazu počujú kričať: „Majko, Majko je tu.“ Čarodej bol až príliš obyčajný, len ťažko si vedel podržať vlastnú tvár a tak ho rýchlo ako obyčajného spoznali. Prisadol ku ním človek a zotrval hodný kus cesty. Čas im vyplnil neustávajúcou rečou, ktorá občas bola zaujímavá a vtipná, občas sa neopierala vôbec o nič a bola len prázdnym hlukom uzurpujúcim spoločný priestor. K putovaniu vždy patria skúšky. Tentokrát bola v hre schopnosť udržať si bdelosť. Nech však robili čo robili nekonečný prúd reči ich vyčerpal. Prišla konečná stanica. Konečná pre vlak, nie však pre putujúcich. Bolo treba nastúpiť na ďalší, už bez lístka. Putujúci budú vždy, vo všetkých časoch narážať na pravidlá sveta, a vždy, vo všetkých časoch musia v nich nájsť skulinky. Tak sa pohli ďalej novým vlakom a keď prechádzali stanicou Vízia, opustili človeka, ktorého vlak niesol ďalej za jeho snom.

Vízia je mestečko v horách, kam často chodievali. Obývali tu malú kamennú pláž pri kryštáľovomodrom horskom potoku, bez jasného prístupu zo strmých brehov. Voda je pitná a plná pstruhov, dá sa v nej kúpať rovnako ako v slnku na jej brehoch. Z jednej strany je pláž ohradená vysokým mostom vyrastajúcim zo zeme ako hradba do ktorej sú vykrojené dva oblúky, jeden veľký a jeden malý. Ten velký slúži ako brána horského potoka, ten malý ako príbytok pre pútnikov. Druhý koniec pláže chráni hradba starej kamennej hrádze, pripomínajúca pevnosť. Ponad pravú stranu hrádze sa týči veža a k vrcholu ľavej strany sa šplhá kamenné bralo kaskádovito omývané vodou. Tieto kaskády riasia záclonu vody rovnomerne padajúcu po celej šírke hrádze. Na tomto mieste chvíľu zotrvali, aby nazbierali silu a aby uvideli kadiaľ povedú ich kroky. Uvideli, že pôjdu veľa ľudským svetom kde bude treba kľučkovať, uvideli, že pôjdu na sokoliu horu a ešte ďalej na juh, až ku skalnatému pobrežiu, kde sa stretnú s rozľahlosťou mora. Tiež uvideli, že budú kráčať po suchých korytách riek, kedysi bujných a plných vody. Toho všetkého sa ich duše musia dotknúť, aby mohol čarodej odpovedať na majstrovu otázku.

Keď toto všetko uvideli mohli sa pohnúť ďalej. Znova šli ľudským svetom, znova cestovali vlakom, znova nespĺňali štandard obyčajných a tak museli hľadať vlastné spôsoby. Neraz pritom čelili stretnutiam s ľuďmi a stalo sa úlohou čarodeja tieto stretnutia vyriešiť. Raz v napätosti stretu s kontrolórom pravidiel opýtal sa čarodej majstra: „Majster, načri do miesta v ktorom všetko poznáš a vieš a povedz mi, čo je to ľahostajnosť?“ Majster načrel a odpovedal čarodejovi, že ľahostajnosť je taká forma bytia, kedy má bytosť zúžené svoje okraje, stiahnuté zo šírky, a jej rast je rastom pre seba samú, do vlastnej výšky v tvare nedobitnej veže. V tej veži je uväznené srdce ľahostajnej bytosti. Čarodej sa dozvedel, čo je to ľahostajnosť a mohol skúmať koľko jej v sebe nosí. A tak putovali a vždy keď ich kroky priviedli na miesto, kde končí ľudský svet, na miesto zvané súmrak, prevzal Majster opateru nad ich cestou a viedol ich popod hviezdnu oblohu bezpečne a do ďaleka k odpočinku a k stretnutiu so silou patriacou príbehu.

Takto putovali až sa dostali na sokoliu horu. Čarodej nevedel prečo práve tam potreboval majster putovať. Púť patrila aj do majstrovho príbehu, ktorý však pre nás nie je prístupný, tak ako väčšina majstrovej múdrosti. Keď tam prišli opýtal sa čarodej majstra: „Majster načri do miesta v ktorom všetko poznáš a vieš a povedz mi kto je to čarodej?“ Majster načrel do svojej múdrosti a odpovedal, že čarodej je bytosť, ktorá kráča vzpriameno a so vztýčenou hlavou. Niekoľko krát to opakoval, akoby premeriaval vlastné slová. Neskôr ešte dodal, že čarodej je muž lásky plný, to je to podstatné. A tak mohol čarodej v ďalšom putovaní skúmať, či dostojí svojho povolania. Putovali na juh až k morským útesom, aby sa mohli kúpať v slnku zapadajúcom za nezmernosťou oceána, a neskôr pri pohľade na hviezdy, aby mohli  pozorovať ako sa duše spúšťajú z nekonečna do pozemského bytia. Pozorovali ako duše zabúdajú odkiaľ a prečo prišli a pozorovali tiež ako si duše znova spomínajú. Aj ich vlastné duše si v tej chvíli spomínali. Majster im našiel nocľah na vysokých bralách hore nad oceánom. Bolo to silné a bezpečné miesto, ktoré ich podnietilo ku skúmaniu. Skúmali ako to je, keď duša príde do pozemského bytia a je vložená do kolies kultúry. Sprvu sa im javilo, že kultúra je ako zabudnutie, obmedzenie alebo väzenie, ktoré bytosti vezme všetku slobodu a voľnosť. Ako štetec, ktorý pokreslil papier prv než maliar začal snívať o svojom diele. Kultúra sa zdala byť tým najhorším úpadkom a čarodej s majstrom hľadali kde je to miesto kedy človek začal padať. Aký je prvý dôvod. Potom však uvideli, že sú ako deti, ktoré ešte neopustili rodičovský dom a preto sa neustále sťažujú na prísnosť rodičovských pravidiel. Až keď sa človek vyberie za vlastným životom spozná hodnotu rodičovského bezpečia a zázemia. Až keď začne tvoriť vlastné pravidlá, spozná ich dôležitosť a naučí sa rešpektovať pravidlá druhých. Podobne je to s kultúrou. Až keď človek nájde miesta, kde sa dá vykročiť za hranice kultúry, spozná jej hodnotu, teplo jej zázemia, vzácnosť jej bezpečia. Obaja viedli svoje kroky za hranice obyčajnosti a tak uverili, že ich cesta povedie k uznaniu kultúry ako vzácneho prístavu. Havrany sa smiali a smiali, ale ich smiech sa nedostal až k ušiam majstra a čarodeja. Pri svojom hovore zabudli, že rodičom sa človek môže v jednej chvíli stať rovnocenným partnerom, kultúre však nie. To, čo je človek schopný priniesť nové a samostatné bude vždy zanedbateľné oproti tomu, čo od kultúry dostáva. Kultúra nie je prístav, ale oceán. Predsa však ich úsilie nebude tak celkom márne, čím ďalej doputujú, tým viac hodnoty objavia, tým hlbší bude ich pohľad. Takto rozprávali o kultúre majster a čarodej, hladiac na nezmernosť oceána pred sebou. Pozorovali drobné loďky vyrážajúce za svojim osudom dúfajúce v bezpečnú plavbu.

Okúpaný v plnosti museli putovať ešte na posledné miesto. Museli sa dostať do suchého koryta horskej rieky. Koryto je štrkovou planinou, ktorá býva na jar plná sviežej vody, teraz v lete ju však pripomína iba čistota kameňov, dôsledne poumývaných. Pomedzi rozľahlú štrkovú planinu si razí cestu niekoľko potokov, aby sa nezabudlo, že toto miesto patrí vode. Keď sa blížili opýtal sa čarodej majstra: „Majster načri do miesta kde všetko poznáš a vieš a povedz mi čo to znamená liečiť sa?“ Majster načrel a odpovedal, že liečiť sa znamená poznať ako môžu byť veci dobre a uvidieť a prijať stav vecí v ktorom práve sme. Čarodej sa vybral sám po pustej planine a skúmal miesto v ktorom práve sám bol a skúmal ako môžu byť veci dobre. Skúmal a putoval až doputoval k jednému z malých horských potokov. Vkročil do jeho ľadovej vody a umyl si v ňom tvár. Niečo zahodil, aby mohol niečo nájsť a vtedy spoznal odpoveď na majstrovu otázku. Vrátil sa k majstrovi a vraví mu: „Opýtaj sa ma znova tvoju otázku!“ Majster odpovedal: „Dobre, pýtam sa, ako sa čarodej lieči z ľahostajnosti?“„Čarodej sa lieči z ľahostajnosti tak, že si spomenie, že láska je zdrojom jeho činov.“ odpovedal čarodej. Ostalo ticho. Čarodej cítil ako sa pod váhou svojej odpovede rozpadáva, nebol v stave svojím životom dostáť jej silu. A havrany sa smiali, smiali sa na plné hrdlá, majster na ne hľadel a oni sa len smiali, až napokon povedali: „Nebude to také jednoduché.“

Ako by to aj mohlo byť jednoduché. Ako môže byť jedna bytosť láskyplná vo svojich činoch. Láska to je predsa štedrosť, veľkorysosť, sila, ostrosť, odovzdanosť, láska je nekonečno, ako by to všetko mohla jedna konečná ľudská bytosť obsiahnuť? Môže byť láskyplná aspoň k druhým bytostiam? Isteže nie, vždy nanovo bude padať do úbohosti svojho bytia plného potrieb a túžob. Čo všetko nemáme a preto nemôžeme dať. A možno niektorá bytosť nájde toľko síl vzdať sa bezpečnej blízkosti ľudí, odovzdá sa láske ako najhlbšiemu zdroju svojho bytia, odovzdá sa jej bez ohľadu na dôsledky. Každý návrat do ľudského sveta bude potom iba čiastočným úspechom, no nevrátiť sa by znamenalo prehrať úplne. Vychádza to tak, že láska je len pokusom, čarodej však bude musieť ešte veľakrát skúsiť, aby na to prišiel. Nebude to také jednoduché.

(Autorom obrázka Dva Havrany je Oliver Aujeský)

Teraz najčítanejšie