Denník N

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Situácia v prvých dňoch Slovenského národného povstania
Situácia v prvých dňoch Slovenského národného povstania

Trnavská posádka, Bratislavská posádka, Letci v Piešťanoch, Bitka o Baťovany, Bitka o Nováky, Hornonitrianska protiofenzíva, Žiar nad Hronom

Naposledy som písal o pozitívnom príklade Žilinskej posádky a okrajovo som sa dotkol letcov z Piešťan, ale ďalšia vojenská jednotka, ktorá si splnila povinnosť do bodky, bola Trnavská posádka. Je potrebné zdôrazňovať odhodlanosť veliteľov a radových vojakov na Považí, lebo nie všetky posádky sa v tomto kúte Slovenska pridali k Slovenskému národnému povstaniu, resp. tak neurobili kompletne alebo od úplného začiatku. Treba si uvedomiť, že vojenskí organizátori SNP pracovali v prísnej konšpirácii, a teda si museli byť naprosto istí, že môžu jednotlivým povstaleckým veliteľom plne dôverovať. Ako už dnes vieme, Minister národnej obrany, Ferdinand Čatloš, sa o prípravách ozbrojeného povstania dozvedel v lete 1944 a snažil sa hrať na obe strany, aby si zachránil krk vo vojne, ktorú išlo nacistické Nemecko jednoznačne prehrať. Ostatní členovia vlády a prezident nemali ani páru o tom, čo sa deje a nevedel to ani Generál Jozef Turanec, ktorý sa stal nadriadeným Jána Goliana. Organizátori SNP postupne rozširovali svoje rady o dôveryhodných veliteľov, a tak bolo už len otázkou času, kým pokryjú všetky vojenské jednotky na Slovensku a povstaleckí velitelia budú mať dostatok času aby: vytvorili sieť spolupracovníkov, naplánovali prevzatie moci v jednotkách, vytvorili kontakty na ilegálne politické a partizánske skupiny, odštartovali mobilizáciu a viedli boj s nepriateľom. Čas a vôľa sa stali najdôležitejšími faktormi a práve v takýchto kritických momentoch sa ukázali hrdinovia a aj zbabelci.

Trnavská posádka

V Trnavskej posádke došlo k špeciálnemu prípadu, keď veliteľ posádky, kapitán Andrej Benka-Rybár, prenechal velenie povstaleckému veliteľovi, ktorý bol určený organizátormi SNP, nadporučíkovi Karolovi Fraňovi, a obaja naďalej spolupracovali. Problémy v úvode SNP spôsobovalo prerušené spojenie, ako napr. v prípade Východoslovenskej armády, ale v Trnave fungovalo, a tak posádka dostala rozkaz „Začnite s vysťahovaním!“ a držala sa ho do bodky. V meste boli zadržaní predstavitelia fašistického režimu, Deutsche Partei, HSĽS, Hlinkovej Gardy a Freiwillige Schutzstaffel, čo bola slovenská verzia SS pozostávajúca z občanov nemeckého pôvodu. Trnavská posádka dokázala prevziať moc bez krviprelievania a všetci zadržaní boli neskôr oslobodení postupujúcimi jednotkami nacistického Nemecka.

Politici v Trnave sa nečinili, a tak si posádka musela organizovať mobilizáciu sama. Predstavitelia fašistického režimu sa snažili prehovárať povstaleckých veliteľov, ale bezvýsledne. Keď však Trnavská posádka kontaktovala ďalšie posádky v Hlohovci, Seredi a Nitre, zistili, že sú v tom celkom sami. Z vojenského hľadiska nemalo zmysel brániť mesto, ktoré ležalo na rovine, pričom vojaci by mali za chrbtom Váh a posádky, ktoré boli lojálne k režimu, a tak sa museli vybrať na Stredné Slovensko. Keby sa k Povstaniu pridali všetky západoslovenské posádky, mohli vytvoriť dočasnú obrannú líniu pozdĺž Váhu a dať viac času svojmu tylu, aby pripravil obranné pozície pri Baťovanoch (dnešné Partizánske) a Hronskom Beňadiku.

Hranice Slovakštátu prekročila Bojová skupina SS Schill, ktorá bola pomenovaná po Pruskom veliteľovi, Ferdinandovi Baptistovi von Schill, ktorý povstal proti francúzskej nadvláde nad Vestfálskym kráľovstvom a padol v Bitke o Stralsund v roku 1809. Esesáci obsadili Bratislavu a prichádzali informácie, že postupujú na Trnavu. Trnavská posádka o 3 tisíc mužoch, ku ktorej sa pridali žandári a policajti, ustúpila do Hlohovca, odpálila most cez Váh a rozprestrela sa pozdĺž rieky. Trnavská posádka sa bezúspešne snažila presvedčiť motorizovaný protilietadlový oddiel v Hlohovci a posádku v Seredi, aby sa k nim pridali. Tieto jednotky boli už spracované fašistickým režimom a hlavne Ferdinandom Čatlošom, ktorý menil kabáty tak často ako ponožky. Keď Čatloš pochopil, že aj jemu hrozí nebezpečenstvo, vybral sa na Povstalecké územie ako jediný predstaviteľ fašistického režimu a dokonca sa snažil presviedčať veliteľov posádok, ktorým predtým dával opačné rozkazy, a tak ho už nik nebral vážne a dokonca skončil v base s Generálom Jozefom Turancom, čo je nesmierne vtipné, lebo obaja sa nenávideli. Keď 15. októbra 1944 veliteľ posádky v Hlohovci videl, že povstalci ešte stále bojujú a on im nepomohol, urobil to, čo sa patrí na správneho vojaka a zastrelil sa.

Nečinila sa ani posádka v Seredi, a tak sa veci chopili miestni žandári a oslobodili pracovný tábor pre Židov a do Povstania zobrali tých, ktorí chceli bojovať. Trnavská posádka sa musela vyhnúť Nitre, kde sa miestny veliteľ Ján Šmigovský odmietal pridať k Povstaniu a zakázal to aj všetkým vojakom svojej posádky. V tomto prípade zlyhal aj povstalecký veliteľ, ktorý nedokázal v Nitrianskej posádke vytvoriť sieť spolupracovníkov a myslel si, že vojaci sa k nemu pridajú len kvôli tomu, že mal vyššiu hodnosť ako Šmigovský. Ján Šmigovský aj s jeho posádkou sa neskôr vzdali postupujúcim esesákom a on samotný sa stal prominentným fašistom, vychutnával si nadobudnutú slávu, ktorá však netrvala dlho. Fašistický režim vytvoril Domobranu, kde Šmigovský velil prvému pluku, avšak Nemci už neverili Slovákom so zbraňami v rukách, aj po všetkom, čo sa dialo so slovenskými jednotkami na Východnom fronte (o tom niekedy nebudúce), a tak väčšina Domobrany ani nezasiahla do bojov a plnila tylové úlohy. Šmigovský na sklonku vojny prešiel na druhú stranu a pridal sa k Čechom bojujúcim v Pražskom povstaní. Vďaka tomu nebol po vojne obesený, ako sa patrí na vojenského zradcu, ale bol popravený zastrelením, čo možno znie čudne, ale jedná sa o popravu s vojenskou poctou.

Trnavská posádka teda nepostupovala priamo k Hronu, ale obišla Nitru a dostala sa do Topoľčian, na Povstalecké územie a tým sa stala najväčšou a najlepšie vyzbrojenou jednotkou, ktorá sa dostala na Povstalecké územie zvonku. Usídlila sa v Žarnovici a bránila smer na Banskú Bystricu pozdĺž Hrona. Aj Trnavská posádka splnila svoju povinnosť do bodky a patrí jej večná vďaka a obdiv.

Bratislavská posádka

Prečo sa k Povstaniu nepridala Bratislavská posádka ako celok, ktorá mala dobre vyzbrojenú posádku o 7 tisíc mužoch? Bratislava bola aj v týchto časoch miestom, kde sa zdržiavali politici žijúci v ilegalite, ktorí však neboli schopní vytvoriť ilegálny národný výbor. Organizácia zostala na pleciach troch dôstojníkov, ktorí boli ovplyvnení politikmi Jozefom Lettrichom a Gustávom Husákom, ktorí ich presvedčili, že všetko je predčasné a Povstanie vypukne neskôr, a tak sa všetci rozišli a nekonali. Banská Bystrica sa stala vojenským centrom Povstania, ale v prvých momentoch sa tam neukázal ani jeden člen ilegálnej Slovenskej národnej rady, a tak sa dôstojníci obrátili na 77 ročného profesora Vavra Šrobára, ktorý spolu so svojim kamarátom, Ludvíkom Nábělkom, pripravili proklamácie slovenskej armáde a slovenskému národu. Texty proklamácií boli odvysielané v Slobodnom slovenskom vysielači a nabudili národ k boju.

Slobodný slovenský vysielač by si ľudia nemali mýliť so súčasným rádiom podobného názvu, ktorý šíri dezinformácie, konšpirácie a dáva priestor fašistom a inej zberbe. Slobodný slovenský vysielač bol informačným nástrojom Povstania a jeho zamestnanci boli hrdinami tak ako bojujúci ľud, ktorý sa postavil vojskám nacistického Nemecka. Moderátor Ladislav Sára sa stal jeho ikonou, avšak pri neskoršom ústupe na Staré Hory bol zajatý a zomrel pri spojeneckom nálete na konvoj zajatcov, ktorý sa presúval cez rakúske mesto Melk a smeroval do koncentračného tábora v Mauthausene. V tomto konvoji zomrelo množstvo slovenských antifašistov. Slobodný slovenský vysielač bol tak dôležitý, že bol chránený povstaleckou protivzdušnou ochranou, tak ako veliteľstvo Povstania a letiská Tri Duby a Zolná.

Bratislavu opustili členovia ilegálnej Slovenskej národnej rady a ponechali ju napospas fašistom. Ústredňa štátnej bezpečnosti, ako najvyšší policajný orgán na Slovensku vedený Jozefom Beňuškom, neriešila antifašistov, ktorí opúšťali mesto. Beňuška bol za to neskôr kritizovaný, zatknutý Gestapom a zavraždený v koncentračnom tábore Mauthausen.

Povstalecké velenie poslalo do Bratislavy svojho človeka s rozkazom pre miestu posádku, aby sa prebojovala na Povstalecké územie. Keď sa to dozvedela fašistická vláda s prezidentom, zabezpečili, aby bola Bratislavská posádka odzbrojená Nemcami. Tiso sa dokonca stiahol do Viedne, lebo až tak dôveroval vlastnej armáde. Vojaci Bratislavskej posádky zúrili a začali dokonca poškodzovať svoje zbrane, aby nepadli do rúk nepriateľovi. Časť Bratislavskej posádky sa však po malých skupinkách vybrala na Povstalecké územie a zapojila sa do bojov.

Zaujímavé boli udalosti v zajateckom tábore v Grinave (dnešné Myslenice, časť Pezinka), kde režim držal 29 amerických letcov, ktorí boli zajatí na našom území a dvoch Američanov, ktorí utiekli z iných zajateckých táborov a pre vlastnú bezpečnosť sa vydávali za letcov. Keď vypuklo povstanie, letci sa rozhodli utiecť v malých skupinách a stráže to absolútne nezaujímalo. Deväť skupiniek sa rozpŕchlo po Malých Karpatoch a okolí, kde im pomáhali antifašisti a aj radoví občania. Ľudovít Kľúčovský z obce Lúka u seba prichýlil dvoch Američanov a neskôr ich zaviezol k Bánovciam nad Bebravou a ukázal im smer na Banskú Bystricu. Za to mu po vojne poďakoval samotný Dwight David Eisenhower. V noci na 2. septembra 1944 prikázal veliteľ tábora, nadporučík Ján Šavel, aby boli zvyšní Američania zavezení na Povstalecké územie a sám sa so svojimi ľuďmi pridal k Povstaniu. Keď na druhý deň do tábora vstúpili Nemci, nikoho tam nenašli a privítala ich iba otvorená brána.

Letci v Piešťanoch

Letci z Piešťan nemohli odletieť na svojich strojoch, lebo nemali palivo a lietadlá neboli ani vyzbrojené. Na letisku sa okrem zastaralej techniky nachádzali aj 4 Šťuky, ale boli nepoužiteľné. Letci teda sadli na svoje vozidlá a vybrali sa na Povstalecké územie, kde vytvorili elitný prápor vedený Ivanom Haluzickým. 9. októbra 1944 boli presunutí do Poľska, dostalo sa im tréningu na sovietskych lietadlách a zúčastnili sa Bitky o Ostravu. Major Ivan Haluzický sa stal veliteľom 2. československého stíhacieho leteckého pluku, ktorý bol súčasťou 1. československej zmiešanej leteckej divízie v Sovietskom zväze. Zmiešanej preto, lebo nepozostávala len zo stíhačov La-5, tzv. Lavočiek, ale aj z bojových Iljušin Il-2 Šturmovikov.

Z Považia sa teda do Povstania zapojili v celku len posádky zo Žiliny, Trnavy a Piešťan. Z ostatných posádok sa odtrhávali skupiny vojakov a dôstojníkov, ktorí smerovali na Povstalecké územie a dokonca tak robili aj v čase, keď sa už ustálila frontová línia. Treba podotknúť, že tak robili s plným vedomím, že slovenský fašistický režim alebo nacistické Nemecko sa pravdepodobne budú mstiť ich rodinám. V Protektoráte Čechy a Morava Nacisti vytvorili internačný tábor pre rodinných príslušníkov antifašistov v Svatobořiciach, ktorí do posledných momentov vojny nevedeli, či ju vôbec prežijú.

Bitka o Baťovany

Keďže Bojová skupina SS Schill postupovala rýchlym tempom, povstalci a partizáni sa snažili získať drahocenný čas prvými bojmi južne od Topoľčian. Tento relatívne rovný terén však neumožňoval vyrovnaný boj a Topoľčany boli prenechané nepriateľovi, ktorý ich obsadil 3. septembra 1944. Obranná línia sa vytvorila južne od Baťovian, kde mali povstalci a partizáni na ľavej strane hornatý terén Tribečského pohoria a na pravej strane kopcovitý terén. Baťovany predstavovali relatívne úzke údolie ovplyvnené riekami Nitrica a Nitra, a tak bolo logické, že sa povstalci a partizáni zakopú práve tu.

Bitka o Baťovany sa začala 4. septembra 1944 útokom Bojovej skupiny SS Schill, ktorá vytlačila povstalcov z Veľkých Bielic a Brodzian, obcí na západných okrajoch Baťovian. Ich postup bol zastavený početnými protiútokmi. Keď sa situácia dlhšie nemenila, Bojová skupina SS Schill, ktorá do tohto momentu bojovala len s jedným práporom, stiahla svoj druhý prápor z priestoru Hronského Beňadika na Baťovany, aby mohla zaútočiť v plnej sile.

Vojnový zločinec, SS-Obergruppenfűhrer Gottlob Berger, ktorý viedol inváziu Slovenska a chvastal sa, že Povstanie porazí v priebehu niekoľkých dní, pochopil, že proti nemu stojí národ odhodlaný neúprosne bojovať voči okupačným vojskám, a tak zmenil stratégiu a snažil sa postupne ukrajovať z Povstaleckého územia kúsok po kúsku. Postup pozdĺž Hrona mohol veľmi jednoducho skončiť obkľúčením a zničením jeho vojsk, a tak Bojovú skupinu SS Schill nasmeroval na sever s úlohou spojiť svoje sily s Divíziou Tatra. Tento vojnový zločinec bol neskôr vymenený pre neschopnosť, v Norimbergu dostal 25 rokov väzenia, ale bol prepustený už v roku 1951, aj keď jeho ľudia na Slovensku napáchali horibilné zverstvá. Zradca Jozef Tiso ho dokonca za tieto svinstvá vyznamenal.

Hlavný nápor na Baťovany začal 8. septembra 1944 a mesto padlo na ďalší deň. Povstalci zaznamenali veľké straty a dokonca došlo k zajatiu veliteľa tohto obranného úseku, kapitána Adolfa Weinholda. Nenechajte sa zmiasť jeho menom, Adolf Weinhold bol hrdina Slovenského národného povstania, ktorý riadil prípravu SNP v tejto oblasti a svoje povinnosti splnil do bodky. Dokonca dal prepustiť Židov z pracovného tábora v Novákoch. Bol zajatý, keď sa snažil z bojiska odtiahnuť raneného vojaka. Nacisti ho neskôr popravili na neznámom mieste.

Bitka o Nováky

Od úvodu Povstania to vrelo na viacerých smeroch, kde sa povstalci mohli oprieť o výhodný terén, ale práve na Hornej Nitre mal nepriateľ viac priestoru na manévrovanie a kritická situácia tu pretrvávala. Obrana na Hornej Nitre pozostávala zo zvyškov Skupiny Weinhold, novovytvoreného práporu vedeného kapitánom Jozefom Bradáčom, Handlovskej roty a partizánov vedených Jozefom Trojanom, ktorí pozostávali najmä zo zamestnancov Baťových závodov. Podporovaní boli dvoma batériami húfnic, mínometnou čatou a ľahkými tankami. Aj napriek tomu bol nepriateľ v presile. Jozef Trojan bol neskôr obvinený komunistami za velezradu a označený za buržoázneho nacionalistu. Po štyroch rokoch väznenia a mučenia ho neprávom obvinili z navedenia na vraždu, bol označený za agenta medzinárodného kapitálu a popravený. Na hanbu celému svetu nebolo jeho meno nikdy očistené.

Bitka o Nováky sa začala 11. septembra 1944 útokom na Zemianske Kostoľany. Nemci útočili za pomoci ťažkého delostrelectva, leteckých útokov a paľbou samohybných diel, pričom pechota prešla cez vrchy, zaútočila na boky povstalcov a prinútila ich k ústupu smerom k mestu. Takáto prevaha nepriateľa v otvorenom priestranstve a vo vzduchu spôsobovala roklad v radoch povstalcov a partizánov. Boje pokračovali na druhý deň ostreľovaním povstaleckých pozícií samohybnými delami a Nováky padli 13. septembra 1944. Povstalci sa snažili evakuovať palivo a muníciu z Hornej Nitry, ale veľké množstvá padli do rúk nepriateľa aj vďaka aktivitám Piotra Alexejeviča Velička, ktorý dal zničiť železničný tunel medzi Hornou Štubňou a Handlovou. Povstalci museli prenášať drahocenný náklad na vlastných chrbtoch cez hornatý terén.

Bitka o Nováky spôsobila, že povstalcom zostali len dve oslabené roty, jedna delostrelecká batéria, dva mínomety a tri ľahké tanky. Priestor pred Prievidzou a Bojnicami bol v dostrele nemeckých samohybných diel, a tak povstalci obsadili až líniu pred Prievidzou a Bojnice nemal kto chrániť. V ten istý deň padli obe mestá a situácia v tomto smere bola viac než kritická. Treba si uvedomiť, že v tomto čase nepriateľ útočil aj smermi na Turiec, Donovaly, Čertovicu a Telgárt, pričom povstalecké velenie nemalo pohyblivú zálohu 1. československej armády na Slovensku, ktorá by mohla zahatávať problematické úseky. Touto zálohou sa stala až Parabrigáda, ktorej príchod bol v nedohľadne.

Na tento najkritickejší úsek bol odoslaný plukovník Mikuláš Markus, ktorý priviedol časť 1. pešej divízie Východoslovenskej armády do Povstania a dostal úlohu vysporiadať sa s katastrofickou situáciou na Hornej Nitre. Od Telgártu sa na Hornú Nitru presunul prápor vedený kapitánom Pavelom Čellárom a letci vedení nadporučíkom Michalom Minkom. Zvyšky z Bitky o Nováky boli reorganizované pod velením kapitána Eugena Surovčíka a Handlovská rota prešla do zálohy. Bojová skupina kapitána Jána Gondu bránila prístupy na Nemecké Pravno.

Hornonitrianska protiofenzíva

Napriek katastrofickej situácii povstalci naškrabali jednotky na protiofenzívu. Bojová skupina Gonda a Prápor Šlajchart mali zaútočiť zo severu, Prápor Čellár a Partizánska brigáda Alexander Nevský z východu a Partizánska brigáda kapitána Jána Nálepku z juhu. Podporiť ich mala jedna delostrelecká batéria a prápor vedený kapitánom Jánom Oskarom Hlucháňom.

Do protiofenzívy sa zapojil aj 1. československý samostatný stíhací pluk s Lavočkinami La-5, ktorý prišiel na Slovensko 17. septembra 1944 s personálom a palivom na 3 až 5 dní bojov. Do tohto momentu mali povstalci k dispozícii len zastaralé lietadlá, ktorým rýchlo došla munícia a používali sa skôr na prieskum. V prvý deň nasadenia letci pod vedením nadporučíka Josefa Stehlíka prepadli letisko v Piešťanoch a zničili 10 nepriateľských lietadiel a poškodili ďalších 10. Josef Stehlík zaznamenal prvý zostrel tejto jednotky a tým sa stal jediným pilotom Druhého československého odboja, ktorý zaznamenal zostrel vo Francúzsku, Británii a na Slovensku. Na ďalší deň už letci útočili na nemecké tanky pri Prievidzi a v nasledujúce dni nasadenia kryli ústup povstalcov z Martina. Už po štyroch dňoch bojov ostali prikovaní na svojom letisku v Zolnej, lebo im došlo palivo. Boli totiž závislí od paliva zo Sovietskeho zväzu, ktoré obsahovalo špeciálne prímesy. Letcom velil legendárny kapitán František Fajtl a pluk mohol pokračovať v boji až 7. októbra 1944, keď sa Sovieti uráčili dodať ďalšie palivo. František Fajtl bol prvým krajanom, ktorý velil britskej jednotke, a to 122. peruti. 1. československý samostatný stíhací pluk dokázal počas SNP zostreliť 12 lietadiel, poškodiť 6, na zemi zničiť 11 lietadiel a 2 tanky a k tomu množstvo diel a iného vojenského materiálu.

Protiofenzíva začala 18. septembra 1944, pričom Bojová skupina Gonda a Prápor Šlajchart sa presekali až k Bojnickému zámku. Nanešťastie, v tom istom čase pokračovala aj nemecká ofenzíva, nepriateľ za zahryzol do povstaleckých radov a časť z nich odrezal od Povstaleckého územia. Odrezané jednotky ustúpili do hôr a pridali sa k 2. československej partizánskej brigáde M.R. Štefánika vedenej Viliamom Žingorom. Šlajchart bol neskôr presunutý do Sovietskeho zväzu, kde sa ako pôvodom spojár pridal k 1. československej zmiešanej leteckej divízii a bojoval v Bitke o Ostravu.

Bojová skupina SS Schill obsadila Nemecké Pravno a zvyšné obce Hornej Nitry. Partizánska brigáda Alexander Nevský sa k protiofenzíve nepridala, čo spôsobilo obrovské straty Práporu Čellár. Nemci zatlačili Partizánsku brigádu kapitána Jána Nálepku z vrchov západne od Handlovej a ohrozili mesto, a tak bol zo zálohy povolaný Prápor Hlucháň, ktorý vrchy znovu obsadil. Nemci sa presekávali na Turiec a povstalci 20. septembra 1944 protiútočili Práporom Bečva, ktorému velil kapitán Emil Miron Kapišinský, a francúzskymi partizánmi, ale protiúrok bol odrazený. Bojová skupina SS Schill sa prebila na Turiec a povstaleckým ústupom z Turca spojila svoje sily s Divíziou Tatra a Bojovou skupinou SS Schäfer.

Čitateľ by si nemal myslieť, že Horná Nitra padla neschopnosťou veliteľov. Bolo zázrakom, že ju povstalci vedeli držať tak dlho, keďže nepriateľ bol v presile, mal ťažké zbrane a leteckú prevahu a terén mu poskytoval množstvo priestoru na manévrovanie. Je otázne, či snaha o znovuzískanie Prievidze mala zmysel, ale po vojne je každý generál a faktom zostáva, že Turiec a Horná Nitra by padli skôr či neskôr. Povstalecké velenie sa snažilo získavať čas na príchod Červenej armády a 1. československého armádneho zboru, ktorí sa presekávali smerom na Svidník. Slovenské národné povstanie bolo rukojemníkom Sovietskeho zväzu. Slovensko už počas vojny padlo do jeho sféry vplyvu a Sovietsky zväz blokoval akúkoľvek pomoc, ktorá mohla prísť zo západu. Či už to boli dve ponúkané spojenecké parabrigády alebo materiálna pomoc z USA. Jedinou nádejou bolo vydržať čo najdlhšie, až do prechodu Východného frontu.

23. septembra 1944 padla Handlová, ktorá bola prenechaná nepriateľovi bez boja, a tým povstalecké územie stratilo zdroj uhlia, ktoré bolo potrebné na výrobu elektrickej energie. Nemcov v ich postupe podporovala miestna nemecká menšina, ako sa tomu dialo pri Nemeckom Pravne alebo na Spiši. Vďaka nim obsadili Novú Lehotu a neskôr Janovu Lehotu. Protiútokom dvoch čiat Francúzov došlo k obsadeniu Janovej Lehoty, ale Francúzi sa z nej radšej stiahli, lebo v tom čase sa v obci nachádzalo okolo 1500 Slovákov nemeckého pôvodu, ktorí boli v podstate vojnovými utečencami, ale pre povstalcov a partizánov mohli predstavovať riziko.

Žiar nad Hronom

Ján Golian vytvoril Podskupinu Ipeľ, ktorej velil Major Ján Kovačovič a pozostávala z Práporu Hornád, pod velením kapitána Ondreja Búrika, Práporu Bečva, pod velením kapitána Emila Mirona Kapišinského, Práporu Ondava, pod velením Františka Felcmana, Práporu Orolín, pod velením kapitána Jána Orolína, ktoré podporovala čata ľahkých tankov vedená kapitánom Františkom Ploskuňákom a kombinovaný delostrelecký oddiel.

25. septembra 1944 zaútočila Podskupina Ipeľ spoločne s Francúzmi na Bojovú skupinu SS Schill, ktorá mala už dlhší čas tri prápory. Aby nedošlo k omylu, v tých časoch nebol prápor ako prápor a tento názov si držali aj jednotky, ktoré nemali plné stavy. Protiútok nebol úspešný a povstalci, spolu s Francúzmi a Sovietmi z Práporu Suvorov, museli ustupovať tlaku nemeckých tankov, ktoré si v otvorenom priestore pred Žiarom nad Hronom (vtedy Svätý Kríž nad Hronom) robili čo chceli. Francúzi a Sovieti boli konečne odoslaní na dlhodobejší oddych do Detvy, kde ich ľudia vítali ako hrdinov.

Prápory Ondava, Hornád, Bečva a Orolín boli v bojoch zdecimované. Letecké bombardovanie znemožňovalo vytvorenie obrannej línie pred Žiarom nad Hronom. Nemecká ofenzíva však pokračovala až 3. októbra 1944, keď došlo k obsadeniu mesta. Povstalci sa zachytili až na línii Trnavá Hora a Jalná, t.j. relatívne blízko mesta Zvolen a s ním aj blízko Banskej Bystrice. Major Ján Kovačovič neskôr bránil mesto Zvolen a po prechode frontu sa stal zástupcom veliteľa 1. československej samostatnej tankovej brigády a bojoval v Bitke o Ostravu až pokým sa jeho tanky nedostali do Prahy.

25. septembra 1944 Nemci zaútočili na Veľké Pole, kde sa neudržal Prápor Dunaj, vedený kapitánom Andrejom Benkom-Rybárom, ktorý bol podporovaný partizánmi a musel ustúpiť. Došlo k vytvoreniu Podskupiny Volga a jej veliteľom sa stal Major Štefan Murgaš, ktorý si tiež zmenil svoje pôvodné meno Magyar. Obrana Žarnovice padla na plecia Práporu Dunaj a Práporu Topľa, ale 27. septembra 1944 bolo po ťažkých bojoch mesto obsadené nepriateľom a Murgaš skoro padol do zajatia. Jeho vojsko bolo odrezané od Povstaleckého územia a muselo ustúpiť cez Vyhne na Banskú Štiavnicu.

26. septembra 1944 došlo k druhej vlne mobilizácie a do bojov sa zapojili chlapi vo veku do 40 rokov, čím sa zvýšil počet povstalcov na 60 tisíc. Partizánov bolo v tom čase cca. 12 tisíc. Treba si však uvedomiť, že povstalci mali zbrane pre len asi tri štvrtiny svojich počtov, a aj to väčšinou len pušky, ktoré sa nemohli vyrovnať nemeckým tankom a lietadlám.

Bojová skupina SS Schill pokračovala v boji až pokým sa nestala prvou nepriateľskou jednotkou, ktorá vstúpila do Banskej Bystrice dňa 27. októbra 1944 o 6:30 ráno. O jej ďalšom bojovom nasadení si povieme viac v článku zameranom na južný smer, lebo tieto boje sa spájali s nasadením 2. československej samostatnej paradesantnej brigády, ktorá sa stala najúspešnejšou a najspoľahlivejšou jednotkou v Slovenskom národnom povstaní.

V tomto článku som nespomenul fašistické represálie, ktoré páchali Nemci a slovenský fašistický režim na vlastnom ľude. Zrejme sa téme povenujem v samostatnom článku. Taktiež som sa nevenoval partizánskym skupinám, ktoré bojovali v tyle nepriateľa a tým odľahčovali fronty SNP. Možno niekedy v budúcnosti…

Ak vás zaujala téma Slovenského národného povstania a celkovo Druhého československého odboja počas Druhej svetovej vojny, prečítajte si moju knihu/román The Corner of Death. Viac informácií na http://www.cornerofdeath.eu

 

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Vlastizradca Jozef Tiso

Tokajícka tragédia

http://www.cornerofdeath.eu

http://www.facebook.com/cornerofdeath/

http://www.instagram.com/vladimirolej/

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers a The Corner of Death.