Denník N

Národný park Watarrka a Kata-Tjuta

Už zajtra. Nevieme sa dočkať. Sme nadšení ako deti dva dni pred Vianocami, ale očakávanie si ešte predĺžime výletom do okolia. Už len takých 300 kilometrov a sme tam. No nepredbiehajme. Najprv sa pokochajme výhľadmi na Watarrke a prelezme Kings Canyon.

           

Kata-Tjuta, alebo veľa hláv

Už len 50 kilometrov. Niekde tam, tam niekde, ešte ho nevidno. Sme masochisti, že sa tak trýznime? Už sme v národnom parku, ale ten ponúka okrem Uluru aj Kata-Tjutu, kam sme najprv zabočili. To najlepšie si nechávame na koniec.

Hneď pri vstupe na toto posvätné miesto stojí tabuľa s jednoduchou radou, že najlepšie si ho je vychutnať v tichosti. Lenže Francúzi sú buď analfabeti, alebo ignoranti. Aj by som im odpustila, že na seba ziapú na pláži, ale tu? Keď ich niekto slušne požiada, aby boli ticho? Ak sa objavia správy o slovenskej turistke, ktorá vyvraždila v Austrálii Francúzov, bola som to ja.

Cestou do Údolia vetrov sme predbehli skupinku so sprievodcom, ktorý im akurát opisoval nejakú rastlinku. Voňala ako marihuana, ale vraj nemala žiadne účinky. Nevadí, z posvätného miesta sa aj tak nemá nič brať. Janina si chcela pričuchnúť, odtrhla preto lístoček.

„To sa nedá bez odtrhnutia?“

Mala som slzy na krajíčku.

Zhora bol krásny výhľad do údolia. Kochali sme sa, kým k nám nedošla skupina Nemcov. Tiež po sebe bľačali.

Pozrela som na Janinu, ona sa pohľadom ospravedlnila, hoci to nebola jej vina. Keby sa aspoň bavili o niečom dôležitom, ale robili to len preto, aby mi pokazili zážitok. Vďaka mojim súputníkom som nezažila naplnenie, o ktorom spievala jedna pani cestou na parkovisko.

Rozplakala som sa.

Aké ťažké je správať sa v zemi ľudí, ku ktorým prídeš na návštevu, podľa ich pravidiel? Prejdeš tisícky kilometrov, aby si sa k ním dostal a vyplníš priestor vlastnou aroganciou. Aký zmysel má potom cestovanie? Seď doma, narobíš menej škôd.

Západná civilizácia zlikvidovala všetko, čo bolo pre ňu kedysi posvätné a to jej asi teraz dovoľuje šliapať po hodnotách tých, ktorí si ich zachovali. Čo sa čudujem, keď naša najvyššia hodnota je individualizmus a spoločenské postavenie. Týmto turistom nejde o to, aby sa im cestovaním rozšíril svetonázor, aby sa vrátili domov ako lepší ľudia, ale o to, aby sa mohli pochváliť, že „dali“ aj stred Austrálie.

Rozhodla som sa preto, že pre mňa je to koniec nihilizmu. Nebudem už frflať nad Veľkou nocou. Je to jedinečný zvyk, ktorý nám môžu všetci závidieť, olievajú nás predsa v dobrom, na zdravie na celý rok, zaslúžia si za to vajíčko.

Rozmýšľala som nad tým, ako sa vieme nechať zmanipulovať. Tí, čo zažili socializmus by mali prví vidieť, že aj kapitalizmus vymýva mozgy. Že globalizácia znamená nadvláda jedného trhu a nie voľný trh. Inak by sme mohli kúpiť parenicu v každej krajine. Namiesto toho však všade kúpime čo? To vie aj ten, čo nikdy neopustil rodné mesto.

Vojdem do supermarketu a vidím, že potraviny „Made in 100 krajinách“ sa skromne delia o štyri police.

Výrobky sa tvária ako úžasne široký sortiment, no pri bližšom pohľade si človek všimne, že všetko vlastnia štyri firmy.

Platí to aj pri filmoch. Tie celosvetové sa hrajú v nezávislých mini kinách, alebo v upírom čase, hlavný vysielací čas a obrovské kiná sú vyhradené pre Hollywood. Vraj preto, lebo tie nehollywoodske si vyžadujú „náročného diváka“. Čo to znamená? Človeka, ktorý trpí nespavosťou? Alebo že nemáme bunky, aby sme ich pochopili? Asi. Podľa nich sme takí neschopní, že nám ani nemôžu dať na starosť výrobu oblečenia, obuvi, elektroniky a neviem čoho ešte.

Ja viem, ja viem, ide o ekonomiku a nič iné, Ale tí chudáci, ktorí za nás makajú, makajú sedem dní v týždni a stále nie sú schopní kúpiť si tovar, ktorý vyrábajú. Novodobé otroctvo. Vykorisťovanie.

Nielen ich pracovné podmienky a životný štýl pripomínajú 19. storočie v Európe, ale aj prostredie, v ktorom žijú. Ich rieky teraz hrajú dúhovými farbami. Náš vzduch sa nedá dýchať kvôli výfukom, ich kvôli továrňam. Ich územie používame ako skládku. Z ich územia kradneme nerastné bohatstvo a im zatarasíme aj cestu k pitnej vode. A ak by sa náhodou rozhodli prísť k nám za lepším životom, zatvoríme im hranice pred nosom.

Takto rozcitlivená a naplnená hnevom som cestovala k Uluru. Snažila som sa upokojiť sa, aby som si ho mohla užiť tak, ako som plánovala.

Už aspoň neplačem.

Objavil sa na horizonte, jasáme, zastavujeme, fotíme.

„Ťava!“ ktosi skríkol.

Točíme sa za prstom a naozaj, uteká od nás dromedár.

Angličania sem v rokoch 1840 až 1907 doniesli okolo dvadsaťtisíc kusov z Indie. Využívali ich na prieskum púštnych oblastí. Niektoré z nich utiekli a tak tu teraz žije veľká populácia divo žijúcich tiav. Odhaduje sa, že možno aj takých tristotisíc a sú považované za škodnú zver, pretože spásajú pasienky určené pre dobytok, ničia ploty a môžu byť nositeľmi exotických chorôb, ktorými by sa dobytok mohol nakaziť a tak ich strieľajú.

Obavy majú aj Aborigéni. Znečisťujú vodné žriedla a môžu spôsobiť škody na ich posvätných miestach, ktoré sú spojené s vodnými tokmi.

Zoznam privezených druhov rastlín a živočíchov do Austrálie je dlhý. Niektoré sa sem dostali náročky, iné omylom. Najviac si asi musia trieskať hlavu nad tými, čo sem doniesli s určitým dôvodom, ako napríklad ropuchu obrovskú. Mala sa postarať o škodcov na cukrovej trstine (cukrová trstina tiež nie je práve domáca rastlina). Ten múdry človek, v ktorého hlave sa nápad zrodil, nejako neodpozoroval, že ropuchy poľujú zo zeme a na chrobáky grey-backed beetle, ktoré sedia vysoko na stopke, nedosiahnu. Určite išiel iba po jazykovej podobe, akože – cane toad – sugar cane.

Teraz si ropuchy pochutnávajú na domorodých živočíchoch, čo biosfére bohvieako nepomáha. Ropuchy produkujú vysoko účinný jed, tak účinný, že ich našli sedieť živé v papuli mŕtveho hada. Dožijú sa 40 rokov a každý rok vyprodukujú dve znášky. V každej je 8- až 35-tisíc vajec.

Ďalšími škodcami sú líšky a zajace, ktoré sem doniesli, aby mohli pokračovať vo svojich vysokých hrách, na ktoré boli zvyknutí z domu – športové strieľanie. Veď život nie je len práca. Preto Thomas Austin v roku 1859 vypustil na svojej farme 24 zajacov. Lenže chýbal ich prirodzený predátor, líška, a tak sa premnožili. Dnes ich tu žije asi 200 – 300 miliónov. Zožerú, čo vidia a tak domorodá zver trpí hladom.

Všetky tri druhy sa premnožili a ohrozujú nielen domorodú zver, ale aj dobytok a zem.

Ťava zmizla z dohľadu. Otočíme sa opačným smerom. Tak konečne. Môj dlhoročný sen sa práve plní.

 

 

Použitá literatúra:

http://www.feral.org.au/pest-species/camel/

http://www.environment.gov.au/biodiversity/invasive-species/feral-animals-australia

https://oromianeconomist.com/2017/05/25/aid-world-is-plundering-africas-wealth-of-billions-of-dollars-a-year/

https://scontent-lhr3-1.xx.fbcdn.net/v/t1.0-9/11149274_10204417335570261_4884902627310795157_n.jpg?_nc_cat=101&_nc_ht=scontent-lhr3-1.xx&oh=e109c37ada3abbc55da9eca446c263d1&oe=5C8C6C9E

 

Teraz najčítanejšie