Silné aj slabšie stránky Vianočného koncertu v banskobystrickej opere

Vianočné koncerty sú tradične podujatiami, ktoré so skôr odľahčenou dramaturgiou smerujú k širšiemu publiku; ich súčasťou sú tak často známe kompozície s overeným účinkom. Takýto typ programu je tiež možné nápadito uchopiť, logicky usporiadať a kvalitne podať. Banskobystrickému koncertu však chýbala, hlavne v jeho prvej polovici, práve jasnejšia a originálnejšia koncepcia.

Myšlienka striedať hudobné čísla s krátkymi básňami v podaní detí z literárno-dramatického odboru (mimochodom, veľmi šikovných) má v rámci Vianoc opodstatnenie a je celkom sympatická. Ako problém som ale vnímala samotné hudobné čísla. S jedinou výnimkou, ukrajinskou koledou Ščedrik, zazneli len rôzne hudobné podoby modlitby Ave Maria v inštrumentácii Mariána Vacha: Schubertova, Saint-Saënsova, Gounodova (Bachova) a Cacciniho/Vavilovova. V každej z nich bola navyše pozícia sólistu obsadená rozdielne, v Schubertovi sme počuli husľové sólo, Gounodova Meditácia na Prelúdium J. S. Bacha napríklad odznela so sólovým partom hoboja. Tento krok, myslený azda v zmysle väčšej rôznorodosti, už pôsobil akosi nadbytočne.

Prvá polovica koncertu tak pôsobila na jednej strane rozdrobene, v snahe zahrnúť sólistov, zbor, deti, poéziu aj vianočne ladené skladby, na druhej strane však bola paradoxne vlastne monotónna. Všetky hudobné čísla boli totiž už vo svojej podstate skôr umiernené, pokojné, bez väčších vzruchov. Samo o sebe by to asi neprekážalo, v nepríliš výraznom duchu sa však žiaľ niesla hlavne interpretácia.

Orchester pod vedením Mariána Vacha svojimi intonačne často neistými výkonmi veľmi nepresvedčil, zbor, pripravený Ivetou Popovičovou, akosi zanikal (treba ale povedať, že mu skladby neponúkali veľa priestoru), na rôznej, vždy však dôstojnej úrovni, odzneli sólové party. Ujali sa ich sa Oldřich Husák (Schubert, husle), Mikhail Buckhman (Saint Saëns, spev), Peter Kovács (Gounod, spev) a Michaela Kraus (Caccini, spev).

Práve posledná menovaná ma zaujala asi najviac, jej prejav bol veľmi subtílny, jemne vytvarovaný a svojej Ave Marii vdýchla pôsobivú krehkosť. Za jedno z pozitív prvej polovice vnímam tiež začlenenie žiakov ZUŠ aj v rámci hudobných čísel. Jednak sa tak stalo v kolede Ščedrik, jednak v úvodnej Ave Marii od Franza Schuberta, kde orchester suverénne doplnili traja malí violončelisti. Na banskobystrickom Konzervatóriu v posledných rokoch rozhodne nebolo violončelistov nazvyš: možno aj takéto príležitosti budú pôsobiť motivačne.

Druhá polovica koncertu patrila kompozícii Georgia Zruneka, Vianočnej omši z jeho Harmonie pastoralis. Dielo, ktoré by na Slovensku mohlo dosahovať analogický význam a obľubu ako o čosi mladšia Česká mše vánoční Jakuba Jana Rybu, napísal františkánsky skladateľ pochádzajúci z Moravy. Celý život však strávil v kláštoroch na Slovensku a keďže žil v rokoch 1736-1789, radí sa jeho tvorba k obdobiu slovenského baroka.

Ohľadne Zrunekovho diela bolo a ešte je množstvo otázok. Kým v minulosti sa týkali prevažne autorstva, ktoré sa často pripisovalo Edmundovi Paschovi, dnes otáznik visí najmä nad spôsobom interpretácie. Nepoznáme totiž finálnu partitúru a najväčšie „spory“ spočívajú v tom, koľko prvkov folklórnej, františkánskej či barokovej hudby by malo prevedenie zahrnúť. V čase baroka nebolo v našich končinách ničím zvláštnym, ak sa zvyky cirkevné, najmä vianočné, spájali so zvykmi ľudovými tak, aby boli týmto vrstvám obyvateľstva čo najbližšie. Výsledkom boli napríklad jasličkové hry, pastorely. Práve s nimi má Zrunekov opus mnoho spoločného: pastorálne prostredie či využitie ľudových nástrojov. Zaujímavé je tiež, že spája latinský a slovenský text.

Prevedenie Štátnej opery prinieslo, z hľadiska pomeru folklórnych a „artificiálnych“ prvkov, celkom vyváženú podobu diela. Tri fujary, trombita a cimbal: to bolo z ľudového inštrumentára všetko. Prosté, prirodzene plynúce dielo, od ktorého je podľa môjho názoru predsa len celkom na mieste očakávať folklórnu zemitosť, zaznelo na koncerte skôr v takpovediac akademickej podobe: technicky v postate zvládnuté, ale bez zreteľnejšieho charakteristického výrazu.

Samozrejme sa v omši našli aj zaujímavé miesta, ktoré pritom väčšinou vznikli zásluhou sólistov. Ústredné kvarteto tvorili Michaela Kraus, Barbora Kršiaková, Martin Popovič a Marián Hadraba. Ak u týchto interpretov aj nastali drobné zaváhania, celkom ochotne som ich prehliadla. Boli to totiž práve oni (a azda ľudoví inštrumentalisti), ktorí k dielu pristupovali s jasnejším názorom, dodávali mu určité špecifické črty a prepožičali mu aspoň trochu radosti, ktorá k nemu náleží.

Celkom dobre navyše fungovalo aj spojenie sólistov, dve mladé členky banskobystrického súboru sa partov zhostili s príznačnou jemnosťou, dvojica mužských interpretov zas vhodne naznačila priamočiarejší, jadrný ľudový prejav. Inak však na mňa kompozícia, ktorú mimochodom považujem za svoju srdcovú záležitosť, pôsobila trochu vlažne.

Vianočný koncert azda ani nemohol skončiť inak, než Tichou nocou v podaní zboru a orchestru Štátnej opery. Inak sa však vianočnú atmosféru na koncerte darilo tvoriť najmä vďaka nadšeným výkonom žiakov SZUŠ. Je to škoda: práve na takýchto koncertoch má predsa súbor príležitosť ukázať svoje kvality aj o čosi širšiemu auditóriu.

Lucia Maloveská

Úvodná fotografia z Vianočného koncertu: Zdenko Hanout.

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix