10 pravidiel pre prosperujúce štáty v post-krízovom svete

Ind Ruchir Sharma je šéfom rozvíjajúcich sa trhov a hlavný globálny stratég investičnej banky Morgan Stanley. V knihe Vzostup a pád národov: Desať pravidiel zmeny v post-krízovom svete (The Rise and Fall of Nations: Ten Rules of Change in the Post-Crisis World) sa zaoberá pravidlami, podľa ktorých môžu štáty prosperovať v post-krízovom svete. Kniha mu vyšla už v roku 2016 a sám tvrdí, že jeho horizont, v ktorom prognózuje, siaha tak približne päť rokov do budúcnosti. Oplatí sa však bližšie pozrieť na to, čo považuje Sharma za podstatné.

Poďme pekne poporiadku. Sharma rozoberá týchto desať bodov:

1. Zásobáreň talentov

Po druhej svetovej vojne rástla globálna populácia dvojpercentným tempom. Niekde od začiatku tretieho milénia však rast spomalil na jedno percento, čo v dlhodobom horizonte spraví veľký rozdiel. Existuje tiež korelácia medzi vysokým ekonomickým rastom a rastom populácie. Sharma zdokumentoval 56 svetových ekonomík, ktoré rástli šesťpercentným tempom aspoň desať rokov a zistil, že ich ročný rast populácie bol 2,7 percenta. „Pokiaľ ide o to, ako rýchlo musí produktívna populácia rásť, aby vznikla pravdepodobnosť ekonomickej prosperity, ukazuje sa, že dve percentá sú dobrým štandardom.“ Rýchly rast populácie sám o sebe však nič nezaručuje, dôkazom sú arabské krajiny, kde medzi rokmi 1985 a 2005 rástla populácia v priemere tri percentá ročne a výsledkom bol výbuch nespokojnosti v podobe arabskej jari.

Keď teda chceme poznať, ktorá krajina bude mať rýchly ekonomický rast, pozrime sa na prognózy alebo úbytku obyvateľov v produktívnym veku.

2. Na politikoch záleží

Je rozdiel, či je pri moci schopný reformátor alebo uzurpujúci diktátor.  Celý politický cyklus života výstižne Sharmovi vyjadril niekdajší indonézsky minister financií Muhamad Chatib Basri: zlé časy smerujú k dobrej politike a dobré časy smerujú k zlej politike. To znamená, že lídri nemajú chuť reformovať, keď ekonomika zažíva dobré časy. Začnú s tým až keď problémy sú naozaj veľké. Ďalšie pravidlo, ktoré Sharma vysledoval je, že čím sú politici dlhšie pri moci, tým horšie.

3. Dobrí a zlí miliardári

„Trieda miliardárov je užitočný indikátor stavu ekonomiky ako celku. Ako stúpa počet miliardárov, dáta získavajú časom na význame ako štatistický prvok a analytický nástroj pre zaznamenávanie krajín, kde bohatstvo v krajine vychyľuje príliš ostro smerom k superbohatým. Meranie zmien, rýchlosť obratu a zdroje bohatstva miliardárov môžu poskytnúť určitý vhľad, či ekonomika tvorí ten druh produktívneho bohatstva, ktoré v budúcnosti pomôže ekonomike rásť“.

Je zlé, tvrdí Sharma, keď sa bohatá elita napichne na zdroje štátu a svoje majetky udržuje iba vďaka politickým konexiám. Hospodárstvo teda potrebuje dobrých miliardárov, ktorí produkujú pridanú hodnotu. Ako ich v praxi rozoznať? Je určite lepšie, ak má krajina miliardára v osobe Billa Gatesa alebo Stevea Jobsa ako Olega Deripasku či Donalda Trumpa. Lepšie, ak vymyslí appku alebo softvér ako iba zarába peniaze za ťažbu ropy alebo zemného plynu. Je lepší miliardár z tech sektoru ako magnát z realitného či komoditného trhu.

4. Veľkosť štátu

V Davose v roku 2011 si Sharma všimol, že sa začína hovoriť o pekingskom konsenze. Zaujímavé je, že to počul z úst predstaviteľov vlád Spojených štátov a EÚ. Je ťažké povedať, koľko percent HDP prerozdeľovaného v rukách štátu je veľa. Pretože od výšky prerozdelenia sa neodvíja aj kvalita. Existujú totiž nordické štáty s vysokou mierou prerozdelenia, ktoré sa pravidelne umiestňujú v kvalite života na popredných priečkach. Na druhej strane štát s malým podielom v ekonomike nemusí znamenať pravý opak, teda laissez-faire raj. Kľúčové je tiež, či sa štát mieša do ekonomiky prostredníctvom strategických podnikov a bánk. Lepšie by bolo, keby ich nechal na pokoji.

5. Zemepis nie je osud

Obchodné trasy nie sú vytesané do kameňa a výhody a nevýhody zemepisnej polohy môže dobrá politika a stratégia pretvoriť.

6. Investície

Pokiaľ v povojnovej ére zostala priemerná miera investícií pod 20 percent HDP počas jedného desaťročia, krajina mala 60-percentnú šancu na rast v zlom tempe menej ako tri percenta po dobu jedného desaťročia. Investície sú záväzným výdajovým hnacím mechanizmom rastu a vysoká a stúpajúca hladina investícií býva častejšie dobrým znamením, než jej opak. Pozor však, kam tieto putujú investície. Najlepšie sú tie, ktoré idú do výroby, technológií a infraštruktúry ciest, rozvodov energie, vodovodov a kanalizácie. Najhoršie sú tie do nehnuteľností a komodít. Pričom autor tvrdí, že investície do tovární sú stále dôležité.

7. Inflácia

Nie je asi treba pripomínať priemerne ekonomicky vzdelaným ľuďom, že vysoká inflácia či dokonca hyperinflácia je rakovina, ktorá rozožiera menu a nakoniec aj životnú úroveň krajiny. V súvislosti s krízou spred desiatich rokov Sharma pripomína, že strašiak inflácie nahradil strašiak deflácie. Aj z tohto dôvodu sa tvorcovia politík báli poklesu cien, ktoré by mohli ekonomiku vrhnúť do deflačnej špirály. Je však rozdiel medzi dobrou a zlou defláciou. Dobrá je vtedy, ak sa deje technologický pokrok a nové vynálezy tlačia cenu výrobkov dole. Zlá je vtedy, ak ju spôsobí strana dopytu. Vtedy ľudia odkladajú spotrebu, čo má z následok pokles cien produktov. To spôsobí nižšie zisky firiem, prepúšťanie a následne zase menej peňazí na spotrebu. Je však veľmi ťažké rozoznať, kedy sa deje dobrá alebo zlá deflácia. Sharma ale priznáva, že z tohto slova sa stal strašiak. Banka všetkých bánk (Bank of International Settlements) robila jednu štúdiu z 38 krajín, ktoré dokopy zažili až 100 rokov deflácie, pričom rast HDP bol v týchto rokoch väčší ako v rokoch inflácie. Analytici zhodnotili, že neexistuje žiadny dôkaz, že deflácia spotrebiteľských cien je pre rast zlá alebo dobrá. Jej dôsledky závisia od toho, čo ich poháňa

8. Lacne alebo drahé

Lacná mena je lepšia ako drahá. Tá podľa Sharmu podporuje export, ktorý pomôže štátnemu rozpočtu. Až začne mena posilňovať, začnú rásť aj importy a tým pádom aj deficit. Tu si treba dať pozor, aby nebol príliš vysoký a netrval príliš dlho. Silná mena môže spôsobiť vývoz kapitálu. Treba si dať ale pozor, aby silná mena nelákala horúce a špekulatívne peniaze, aby investori neskupovali akcie alebo dlhopisy za vidinou rýchleho zisku. Silná mena však oslabí exporty.

Pokiaľ  dosiahne deficit bežného účtu hodnotu päť percent počas piatich rokov, hrozí ekonomické spomalenie alebo nejaký druh krízy. Zdokumentovala to aj ekonómka FED-u Caroline Frendová. Sharmovi to potvrdila aj empirická skúsenosť, keď od roku 1960 našiel 40 prípadov, kedy krajiny vykazovali päť percentné deficity počas piatich rokov. V 85 percentách prípadov sa objavilo spomalenie a v 80 percentách sa objavila kríza.

Je však rozdiel, na čo sa deficitné hospodárenie míňa. Je totiž iné, ak sa za dlh dováža luxusné zbožie alebo štát tento dlh investuje a podporuje tým budúci ekonomický rast.

Deficity môžu zhoršiť nová realita, a to je deglobalizácia. V preklade to znamená nová ekonomická realita, keď zamŕzajú toky globálneho kapitálu. V toku 1980, teda na začiatku globalizácie, predstavovali dve percentá svetového HDP. Po otvorení sa Číny svetu vzrástli na 16 percent HDP. Po finančnej kríze z roku 2008 sa vrátili na dve percentá. To znamená, že krajiny v tejto novej realite nemusia byť schopné požičiavať si na svoje deficity. To zase znamená, že už aj deficit menší ako päť percent môže znamenať problémy pre krajinu.

9. Dlh

Ak dlh súkromného sektoru rastie rýchlejšie ako ekonomika počas piatich rokov, hrozí kríza. Takmer vždy podľa Sharmu začína úverová horúčka v súkromnom sektore. Svedčia o tom aj dáta Medzinárodného menového fondu z viac ako 430 vážnych finančných kríz od roku 1970 ich klasifikovali menej ako 70 spôsobených štátom. Treba pripomenúť, že pomaly rastúci dlh nemusí byť až taký na škodu, pretože môže pomôcť rozvoju ekonomiky. A stále zostáva dôležité, čo sa z peňazí na úver financuje – či investície alebo spotreba.

10. Mediálny humbuk neveští nič dobré

Mediálny záujem je zlý a ignorancia dobrá. „Opakovane sa ukazuje, že mediálny humbuk predpovedajúci horúce (rastúce) ekonomiky sa neustále mýli.“ Sharma analyzoval titulku časopisu Time v rokoch 2010 až 1980 a zistil, že keď veštila dobré časy konkrétnej krajine, v 55 percentách sa jej rast naopak spomalil. A naopak, ak krajine tento časopis predpovedal zlé časy, v 66 percentách prípadov zrýchlila. Ďalším príkladom je predčasné nadšenie médií z ekonomík Južnej Ameriky po druhej svetovej vojne. Zázrak sa nakoniec konal. Ale niekde úplne inde – v juhovýchodnej Ázii.