Rozprávka

Je doma, zatvorená medzi stenami. V obchode nebola niekoľko dní, davy ľudí jej nerobia dobre. Vianoce, pre ňu obdobie pokoja. Možno je staromódna, sama nevie. Prešlo veľa rokov, vo veľa veciach sa nevyzná. Akoby počula vnuka. Najstarší, vyštudoval právo. Podarilo sa mu uchytiť, v súkromnej firme má celkom dobré miesto. Je taký ukecaný. Pamätá si časy, ťažko bolo z neho aj slovko vypáčiť. Ale obdobie detských nohavíc je už preč. Škoda, ešte aj dnes sa jej zdá, že si ho veľmi neužila.

Okno pootvorené, akosi sa rozfúkalo. Televízna obrazovka ponúka rozprávku, ani nevie akú. Nie, nič proti nim nemá. Práve naopak, vždy patrili medzi jej obľúbené. Myseľ zamestnávajú iné veci, mieša sa súčasnosť s minulosťou. Nevie prečo, akosi to na ňu doľahlo. Minulý rok bola Julka u nej už od skorého rána. Sľubovala sa aj teraz, ale neprišla. Dúfala, že sa tak stane, nevidela ju skutočne dlho. Už dva roky sa zdržuje v zahraničí, hovorí tomu študijný pobyt. Nechcela, aby tam šla. Ale mladým ťažko dohovárať. Rozprestrú krídla a potom ich už nikto nepresvedčí.

Oči vlhké, pretiera si ich vreckovkou. Dopije zvyšok čaju a prejde k oknu. Váha, veľmi sa jej nechce opustiť teplo domova. Keby nebol ten vetrisko, možno by jej rozhodovanie bolo ľahšie. Na stoličku nachystá tašku a vojde do špajze. Krátko premýšľa, vráti sa s rukami plnými dobrôt. Aj z napečených koláčikov doniesla. Z každého čosi, slané i sladké, nezabudla ani na čokoládu. Ešte posledné maličkosti, hotovo. Taška stojí v rohu predsiene opretá o stenu. Chce to niečo teplé, siaha po hrubom pulóvri. Kabát, čiapka, do vrecka rukavice, k tomu nachystaná taška.

Rozhodla sa. Nebude sedieť doma, sama, opustená. Odvezie sa niekoľko zastávok, kúsok za mestom je to miesto. Snáď si to dobre pamätá. Poďakuje šoférovi, kývne na rozlúčku. Pred ňou rovná prašná cesta. Otočí sa na jednu stranu, potom na druhú. Takmer rovnaké, ale správny smer je len jeden. Intuícia, spoľahne sa na ňu. Kráča smerom hore a dúfa. Ešte nikdy ju jej orientačné schopnosti nesklamali. Spýtať sa nie je koho, okolo nej pustatina.

Plot, pomerne nízky. Vidí len jeho kúsok, ale ak ju zrak neklame, mala by byť na správnom mieste. Únava v nohách je citeľná, napriek nej pridá do kroku. Chce si overiť skutočnosť, čosi ju poháňa, akoby mala v sebe motor. Bránka pootvorená, našla to. Srdce jej poskočí. Vnútorné pocity sú nevyspytateľné, ťažko sa podriaďujú. Neváha, prejde bránkou, ešte kúsok a je pri dome. Skôr chalúpke, šepká jej akýsi hlas. Ošarpaná je, akoby ani nemala pána. Pozrie do okna, bodkovaná záclona sa pohne. Doma je, teší sa ako malá. Otvorí jej, nasleduje privítanie bez slov. Zvláštne, ale pochopiteľné. Rozhovorí sa až potom, postupne. Trpký príbeh, ťažko sa počúva, absorbuje. Opustená a sama. Prežíva vďaka dobrým dušiam. Jedna z nich jej poskytla tento príbytok. Aj ona chce prispieť svojou trochou. Otvára tašku, dobroty končia na stole. Šero, kraj sa pomaličky ponára do tmy. Lúči sa, najvyšší čas, potrebuje stihnúť autobus. Objíma ju, jej studené ruky ďakujú. Je to také úprimné, vrúcne. Oči zaliate slzami, pomohla by aj viac, keby mohla. Zasa nabudúce, určite príde.

Prašná cesta takmer presne v polovici, improvizovaná zastávka. Autobus prichádza, ten istý vodič, kývnutie na privítanie. Hlavu oprie o sedadlo, toľko myšlienok. Chce ich roztriediť, nejde to, s niektorými si neporadí. Doma, víta ju vôňa sušenej levandule. Za oknom tma, mesiac sa ujal vlády. V televízii rozprávka, ďalšia z mnohých. Vníma ju, sama sa presvedčila, že konať dobro je také krásne. Presne ako v rozprávkach.