Denník N

Premier League naživo

Počas posledného októbra sa mi podarilo splniť si jeden z mojich dávnych športových cieľov. Premiérovo som sa osobne dostal na zápas Premier League, konkrétne na domáci zápas Arsenalu v Londýne.

Počas mojich cestovateľských zastávok som už navštívil niekoľko futbalových zápasov, no Premier League sa mi zatiaľ z rôznych dôvodov akosi vyhýbala. Je síce pravda, že Londýn je pre Slovákov hádam najdostupnejšie mesto spomedzi tých futbalovo atraktívnejších, no predovšetkým vyššia cena vstupeniek na Premier League v porovnaní s ostatnými futbalovými veľmocami, ako aj komplikovanejšia cesta, ako sa k samotným vstupenkám vôbec dostať neraz od takéhoto zážitku odradia. Po dlhoročnom sledovaní tejto ligy som sa aj vďaka jednej súťaži napokon dostal k lístkom na zápas Arsenal Londýn vs Leicester City, no a musím uznať, že pri výbere zápasu som mal veľké šťastie. V zápase padli 4 góly, priebeh zápasu bol dramatický a aspoň v druhom polčase som bol svedkom takého Arsenalu, aký si jeho fanúšikovia pamätajú z jeho najslávnejších čias. V tomto blogu by som však nechcel písať o tom, aký úžasný zážitok bolo sledovať obľúbený klub v najlepšom vydaní, to si zrejme všetci vedia veľmi dobre predstaviť. Skôr by som rád spomenul niekoľko drobností, ktoré ma ako diváka sporadicky navštevujúceho zápasy najvyššej úrovne prekvapili. Pre niekoho možno nasledovné body prídu bežné a normálne, no každý máme iné očakávania, skúsenosti a vnímanie.

Bezproblémová doprava

Emirates Stadium má kapacitu niečo vyše 60,000 miest a zaplnený bol statočne. Tento dav v kombinácii s nie úplne prázdnymi Londýnskymi cestami a pondelňajším časom zápasu spôsobili, že prepravy na štadión a domov som sa dosť obával. Najmä po skúsenostiach z bratislavských ulíc, kde doprava kolabuje úplne pravidelne. Neviem, možno sme mali len šťastie na linku, ale problémy sme nemali prakticky žiadne. Emirates Stadium je postavený v severnej časti Londýna a dostať sa k nemu dá okrem iného aj metrom alebo vlakmi. My sme cestovali z časti Crystal Palace, ktorá je naopak južne od centra, a teda sme museli križovať celý Londýn. Cez prehľadnú aplikáciu sme si našli vlak, ktorý nás na sever odviezol priamo, pričom na drobnej zastávke v Crystal Palace sme naň nečakali dlhšie ako 10 minút. Celá cesta síce trvala asi 45 minút, ale celý čas sme pohodlne sedeli, nemuseli sme prestupovať a to ma vzhľadom na vzdialenosť od štadióna určite príjemne prekvapilo. Cestou naspäť sme síce kráčali na vlakovú stanicu samozrejme vo veľkom dave, ale na stanici nás už rovno čakal pripravený vlak, v ktorom sme sa nemuseli vôbec tlačiť a doma sme tak znova boli do hodinky, aj keď zápas končil po 22 hodine. Pre porovnanie napríklad v Miláne  sme chceli ísť po zápase na metro okolo 23 hodiny a tam nás zastavila mreža, keďže metro už v takom čase nepremávalo. Odhliadnuc od zápasu na mňa ale verejná doprava v Londýne vo všeobecnosti spravila veľmi dobrý dojem. Je mi jasné, že Bratislava je neporovnateľne menšie a menej frekventované mesto, no čo sa tohto týka si myslím, že by sa mohla viac inšpirovať.

Zákaz alkoholu na tribúnach

Dostupnosť alkoholu na športoviskách, predovšetkým tej najvyššej úrovni postupne klesá, taký je trend. Nároky na bezpečnosť sa zvyšujú a rôzne nepríjemne incidenty stále úplne nevymizli. Nečakal som preto žiadny otvorený výčap na tribúne, vlastný alkohol alebo sklenené fľašky. Napriek tomu ma prekvapilo, že na tribúny nebol povolený vstup ani len s pivom v plastovom pohári, ktoré som si kúpil v útrobách štadióna. Je možné, že podobný zákaz už funguje aj u nás, neviem, ale tentokrát ma to trochu zaskočilo. Vraj však prebieha v Anglicku celkovo snaha bojovať s alkoholizmom, s ktorým majú domáci problém a toto by teda mala byť jedna z ciest. Ešteže bola vonku dosť zima a chuť na pivo teda nebola až taká veľká. Naopak, na svoje si prišlo tých zopár nadšencov, ktorí sa chceli zahriať teplým čajom, nealko povolené bolo. Veľa takých ľudí som však na tribúne nevidel.

Atmosféra

Každý fanúšik futbalu určite vie, že jedna z najväčších predností anglickej ligy je jej atmosféra. Môže teda vyzerať zvláštne, keď to spomínam medzi vecami, čo ma na tomto zápase prekvapili. Musím ale priznať, že to, čo som videl na tribúnach predčilo moje očakávania. Predsa len, Arsenal nie je svetovo vyhlásenou značkou, čo sa fanúšikov týka, ako napr. Liverpool a po nie úplne najlepších výsledkoch možno v TV často vidieť aj viaceré prázdne miesta. Atmosféru určite pozitívne ovplyvnil aj priebeh zápasu. Arsenal prehrával 0:1 a po krásnych akciách zápas otočil na 3:1 v priebehu druhého polčasu. Svoje určite spravilo aj to, že sme sedeli hneď vedľa sektoru hostí, ktorí boli po sľubnom úvode dobre navnadení. Počas zápasu sa skandovalo prakticky bez prestávky a na rozdiel od iných krajín, skandovali sa rôzne chorály, nie len „obyčajné“ povzbudzovanie. Priznám sa, na zápas sme si kvôli zime priniesli aj deky na sedenie, no tie sme vlastne ani nepotrebovali, keďže takmer celý zápas sme neustále pri každom čo i len náznaku šance vstávali zo sedadiel. Nechcem sa tu púšťať do úvah, ktorá liga je najlepšia, ale čo sa týka atmosféry, to čo som videl na Emirates Stadium, to som nezažil nikde inde.

Cena

Tu platí v podstate to isté, čo v predošlom bode. Vedel som, že anglická liga je minimálne v Európe zrejme najdrahšia, no cena ma tiež mierne zaskočila. Neviem, koľko stoja lístky na pokladni a chápem, že dostať sa k takýmto lístkom nie je jednoduché a logicky dopyt zvyšuje cenu, no 150 EUR minimum za v podstate bežný ligový zápas strednej kategórie je skutočne dosť. Samozrejme, Anglicko ako také je pomerne drahá krajina, resp. celková finančná hladina je na inej úrovni, ako inde. Vzhľadom na globalizáciu však anglickú ligu sleduje celý svet a pri takýchto cenách sa Premier League naživo dostáva na úroveň drahšej dovolenky a to ani nehovorím o tom, keby chcel niekto na zápas zobrať povedzme dvoch synov. Pre porovnanie, v Barcelone som za lístky platil len tesne cez 100 EUR a to som mal lístky na vynikajúce miesta, ako aj na výnimočný zápas. Za ten zážitok mi to určite stálo, no neviem, či si ho tak skoro ešte zopakujem.

Slabé miesta

Lístky na zápas sme dostali do sektoru za bránu na tribúnu Clock End, približne do 11. radu. To znamená, že sme boli veľmi blízko hracej plochy, no na moje prekvapenie to znamenalo aj to, že sme toho z priebehu zápasu moc nevideli. Väčšinou sa ľudia boja, koľko toho uvidia z tých najvrchnejších sektorov, no tu som sa presvedčil, že tie najnižšie sú zrejme ešte horšie. Síce som bol viac vtiahnutý do atmosféry, ale akcie mi unikali. Na opačnej polovici som nevidel prakticky nič a na tej bližšej som mal veľký problém s odhadom vzdialeností a akýmsi plošným vnímaním akcií. Nemám podobnú skúsenosť s inými štadiónmi, no pri ďalšom futbalovom zážitku sa budem takýmto miestam určite snažiť vyhnúť.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie