Denník N

Päť najtrápnejších seriálov

Crazy Ex Girlfriend -- "When Do I Get to Spend Time with Josh?" -- Image Number: CEG209a_0208b.jpg -- Pictured (L-R): Rachel Bloom as Rebecca and Vincent Rodriguez III as Josh -- Photo: Colleen Hayes/The CW -- ©2016 The CW Network, LLC All Rights Reserved.
Crazy Ex Girlfriend — „When Do I Get to Spend Time with Josh?“ — Image Number: CEG209a_0208b.jpg — Pictured (L-R): Rachel Bloom as Rebecca and Vincent Rodriguez III as Josh — Photo: Colleen Hayes/The CW — ©2016 The CW Network, LLC All Rights Reserved.

Chcete sa cítiť cool? Možno pomôže vidieť iného trápno!

Trápnosť ako téma, filmársky postup, prístup k životu… prečo nás baví a fascinuje? Seriál Miranda (2009 – 2015) tvorila jeho hlavná protagonistka Miranda. Trápny anglický humor cez tri čiary, ktorému nič nie je sväté. Miranda je proste zásadne a esenciálne trápna, sociálne „challenged“, nevie si nájsť ženícha ani poriadnu robotu a možno sa s ňou dokážeme identifikovať vo viac situáciách než sme si ochotní tajne pripustiť. Zadelila toho 3 série a nejaké drobné. Slušné! Banálne? Skúste to tiež vymyslieť a zahrať! Umenie vyzerať s ľahkosťou autenticky a normálne, akoby nič, ako „jeden z nás“ je často najväčšia drina a sú za tým celé štáby filmárov, hodín tanca či rétoriky.

Trápnosťou od názvu po poslednú klapku je popretkávaný seroš Crazy Ex-girlfriend (2015 – 2019) – teda len si myslím, lebo dovysiela sa až začiatkom nového roka. Vyrobiť štyri série z motívu nevyrovnanej tridsiatničky, ktorá stalkuje svojho bývalého zo strednej sa zdá byť fakt hodne mimo misu. Ale ide to! Od lacnej prepálenej komiky na účet „vyšinutej hysterky“ sa môžeme ocitnúť aj v inšpirujúcom spytovaní vlastnej normálnosti. Keď tomu dáte šancu a zamilujete si farebné a farbisté postavičky a nespočetné anglické slovné hračky, po ohlásení konca budete možno plakať spolu s jeho tvorcami… Seriál rozvinul neskutočnú komplexnosť v otázkach spoločenských noriem a prípustnosti diskusie o horúcich témach ako teplí, bisexuáli, menštruácia, vnímanie svojho tela, duše… Vo veľkom sa prepiera zodpovednosť, vina, samostatnosť, vyspelosť a podobne.

Ako bonus k trápnosti témy je ešte popretkávaný autorskými „muzikálovými“ piesňami, ktoré pripomínajú tvorbu kapely Ylvis. (Videli ste na Pohode 2017) Zahrajú, zaspievajú a zatancujú si na ploche štyroch sérií fakt všetky typy farieb a „úchyliek“. Keď do seriálu zavíta hetero biely muž, ostatné postavy si zadelia ďalší trápny samoreferenčný song o tom, aké je to divné. Minimálne 10 tých piesní neskrývane milujem, a vybrať jednu je fakt ťažké. Tak ale dajme si napríklad túto, v live prevedení bieleho krásneho úspešného Michaela Fostera – proste navonok nežne, ale natvrdo úprimne… „keď to spravíme, bude to proste také, aké to bolo“. Výhodou muzikálového formátu je, že sa herci môžu strápňovať ešte aj chvíľu po dokončení postprodukcie:

Stretla som sa aj s názorom, že fajn téma na seriál, ale tie pesničky si mohli odpustiť… Ale rozkódovávanie práve týchto popkultúrnych referencií je neoddeliteľnou súčasťou diváckej radosti: aká atmoška musela byť napríklad na pľaci pri prerábke motívu Mama Mia od ABBY na First Penis… Slušne dali aj uvedomelý ironizujúci hit Let’s generalize about men, ktorý je parafrázou Weather Girls. Materiál by pomaly vydal na celkom slušný výchovný koncert klišé hitov a slávnych motívov 20. storočia. Žeriem im aj prácu s univerzálnym hudobným motívom univerzálneho boybandu a niekoľko vykrádačiek overených rockových balád. Na spievaní, kompozícii i dramaturgii hitov môže byť veľa trápneho, v oveľa viac low-budget forme si s obľubou pospevuje i vyššiespomenutá Miranda…

Latku trápnosti v televízno-seriálovej produkcii jednoznačne posunul veľmi vysoko seriál I love Dick od tvorcov Sarah Gubbins a Jill Soloway (2016 – 2017). Rovnomenný román pochádza už z roku 1997 a mimo filmového plátna to asi nebolo ono… alebo predbehla dobu. Veľký úspech prišiel až po sfilmovaní. Pri záberoch vylievania dosť trápnej a tabuizovanej ženskej túžby po blízkosti niekoľkokrát mrazí. Možno pre nevídanú otvorenosť? Vyšší vek hlavných hrdinov? Neviem. Nejde len o to, ako bezdetní intelektuálni manželia prežívajú svoju krízu a namotávku manželky na miestneho top umelca. V seriáli nájdeme rozohraté mnohé motívy voyerizmu, exhibicionizmu, normálu, bizáru, boja o moc, slávu, pozornosť, uznanie… Na príklade umeleckej komunity je to predsa tak vďačné! Osobne považujem za geniálnu scénu s feministickou performance a „jednoduchými“ robotníkmi. A teraz s ktorou postavou sa identifikujeme, alebo sa od nej  naopak s povýšenosťou dištancujeme?

Dosť trápny mi prišiel na začiatku aj seriálček The Bold Type (2017 – ?). Najlepšie, čo sa mi mohlo stať bolo zapnúť si ho úplnou náhodou mysliac si, že si dávam oddychovo trápnučkú rozprávku s peknými handrami a charakternými mužmi na prebitie tvrdej trápnej reality. Zvlášť prvé epizódy pripomínajú čisté scenáristické peklíčko klišé rozprávočiek. Odporúčam pozerať z tejto cynickej pozície, príde dramatický zlom! Vyzerá to na prvý pohľad ako nudná rozprávka o pseudoproblémoch troch pekných pipín, ešte aj zo sveta módy (koho už kua zaujímajú dnes škaredí neherci v ošúchaných outfitoch), ale môžete sa nechať vtiahnuť aj do ďalších dimenzií! Tak na tie prirodzene zinscenované happyendy, ako zo života, nie?

Najtrápnejšie je pravdaže selfpromo. V rokoch 2014-2016 sme točili s Janom Šebíkom, Zuzanou Ivaškovou a občasnými hosťami lo-fi video seriál o živote sprievodkyne Boženy, ktorý mal byť zároveň sofistikovanými pozvánkami na vážne kultúrne podujatia v rámci projektu Salónik. „Epizódky“ sú chronologicky zoradené na vimeo účte, poprekladané „vážnou dokumentáciou“ a príbuznými trapošinami. Napríklad svadbu na Hlavnej stanici sme natočili. Super trápne, ako naozaj, nie?

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy