Denník N

Najjednoduchší spôsob, ako si v sebe upratať

Upozornenie:
To, že je najjednoduchší, neznamená, že je aj najpríjemnejší. Nie je potrebná nijaká príprava. Môžete sa doň pustiť okamžite.

Cestovať po svete musí byť úžasné. Dýchať iný vzduch, cítiť nepoznané vône, dívať sa na tváre také neokukané a iné, to musí byť neskutočne oslobodzujúce. To množstvo interakcií, stretnutí, možností! Zakaždým nové obzory, ešte aj svetlo sa líši od toho doma. Mať more času a robiť, čo sa zažiada.

Čo s tým má upratovanie? Je to čosi presne opačné. Okrem tých, ktorí sú za to platení, prirodzených pedantov a pár fanatikov, ktorí si za svoju drogu zvolili udržiavanie poriadku, by si upratovanie ako obľúbenú činnosť zvolil málokto. Je to vlastne veľmi nepopulárna činnosť, nevyhnutná a otravná. Pohyb v uzavretom priestore, ktorý dôkladne poznáme. Množstvo monotónnych, predvídateľných a nevyhnutných úkonov. Väčšinou v úplnej samote. Pravdepodobnosť kontaktu s iným živým človekom sa približuje nule. Napohľad nekonečné prehrabávanie sa vo veciach, ktoré boli v rukách už toľkokrát,  stokrát boli videné, utierané, prekladané. Znova sa dotýkať všetkých tých darčekov a predmetov kúpených kvôli nejakému konkrétnemu dôvodu, nadvihovať ich, znova položiť.

Vypratávanie, to je ešte o level vyššie. Keď máme z nejakého priestoru odstrániť všetko, čo je naše a nezanechať po sebe nijaké stopy, musíme mnohé prehodnotiť. Každý jeden z tých predmetov musíme vziať do rúk, niekam vložiť, zabaliť, odniesť, niekde nanovo znova rozbaliť a nájsť mu nové miesto. Toto nie je otázka hodín, je to otázka dní, týždňov, niekedy mesiacov. Vtedy zistíme, koľko rároh uskladňujeme, chránime a považujeme za svoje. Skôr či neskôr sa pri vypratávaní dostaneme do fázy, keď na rad musia prísť radikálne rozhodnutia –  veci, ktoré sme kedysi považovali za vzácne, ale dnes sú už nič nehovoriace, treba vyhodiť. Alebo niekomu darovať. Niekoho tie veci potešia (ak ich dáte zadarmo), len treba nabrať odvahu a ponúknuť ich. Nájde sa veľa takých, ktoré sú zrelé do koša. Úlomky hračiek alebo hračky poškodené (ak máte deti). Všelijaké vstupenky a spomienkové predmety. Vypísané perá a fixky. A že ich je! Pri nich je rozhodnutie jednoznačné a sprevádza ho dobrý pocit, ako keď urobíte niečo, čo ste mali už dávno. Oveľa zložitejšie je to s predmetmi, ku ktorým vás viaže puto. Dosť často to býva len „puto“, niečo, čomu sme verili, ale už vyšumelo, neexistuje. Možno kedysi dávno. Takéto predmety dosť často skladujeme roky, desaťročia, možno aj celý život. Upratovanie zväčša prežijú, preložia sa na iné miesto, neskôr do krabice, do pivnice či na pôjd. Zákon vypratávania je však neúprosný. Uchovať (ak je to potrebné či dôležité), darovať alebo rovno vyhodiť! Mix možností a zadné vrátka nie sú možné. Bývajú to aj celkom emotívne chvíľky. Neraz  sa pritom cestuje časom. Chytíte niečo do ruky a zrazu sa vám vynorí celkom konkrétna situácia, konkrétny človek či ľudia, isté životné rozpoloženie. Výhodou je, že od chvíle, keď ste predmet nadobudli, už nejaký čas ubehol. A tak sa rozhoduje ľahšie. Kde som dnes? Kým som dnes? Čo vlastne potrebujem? Čo je pre mňa už záťažou? A tu nadobúda vypratávanie metafyzický rozmer. V tej chvíli to však neviete, lebo celá táto činnosť, triedenie, uchovávanie, zbavovanie sa, sa deje bez nejakého veľkého rozmýšľania, intuitívne, pocitovo. Úplne najlepšie na tom je, že spolu s prehodnocovaním existencie a zmyslu predmetov, ktoré vás obklopujú, a ktoré vás zdanlivo tvoria, sa nejako samovoľne prehodnocujú aj existencia a zmysel niektorých návykov, niekedy dokonca aj vzťahov.

A to majú cestovanie a vypratávanie spoločné. Že sú to cesty, na konci ktorých ste už niekým iným. To prvé je väčšia zábava, na druhej strane je náročné na čas a peniaze. To druhé je väčšia nuda (ale nie vždy a furt sa pritom dá počúvať hudba či audioknihy, čo už samo o sebe prináša radosť), zato vás nič nestojí. Efekt je ten istý.

Tak čo, neskúsite to? Blížiaci sa nový rok je na podobné rozhodnutia ako stvorený.

 

Teraz najčítanejšie

Renáta Pástorová Szappanosová

Pracujem ako učiteľka na ZŠ a žijem v malom meste na Gemeri, ktoré sa aj vďaka svojej polohe trápi s nezamestnanosťou a svojou zaspatosťou. Milujem svoju rodinu, prácu, literatúru, divadlo, prechádzky a bicykel. Verím v šťastné konce a nevzdávam sa.