O japonskej obci, kde odpad triedia do 45 kategórií: Časť II

V predchádzajúcej časti blogu sme sa pozreli na to, ako sa zero waste odpadová politika japonskej obce Kamikacu vyvinula a v čom spočíva jej úspech (na zopakovanie: 81% všetkého odpadu v obci jej recyklovaného, kompostovaného alebo znovu-používaného. Každá domácnosť tu svoj odpad separuje do 45 kategórií a už v umytej a roztriedenej podobe ho nosí na odpadovú stanicu. Obyvatelia chodia na odpadovú stanicu radi, pretože sa pre nich stala niečim ako spoločenským centrom obce). V tejto časti blogu sa pozrieme na niektoré ďalšie iniciatívy súvisiace s odpadom, ktoré obec realizuje.

Okrem odpadovej stanice existujú v Kamikacu dve ďalšie zariadenia, ktoré umožňujú obyvateľom o odpade uvažovať iným spôsobom. Obe majú v názve kuru-kuru, čo je v japončine citoslovce na vyjadrenie zvuku krúživého pohybu. Pri odpadovej stanici sa nachádza takzvaný Kuru–kuru obchod, do ktorého obyvatelia nosia staré veci, ktoré už nepotrebujú, no ktoré sú ešte stále použiteľné. Tie potom medzi obyvateľmi cirkulujú. Niekomu by to mohlo pripomínať to, čo tu poznáme ako knižnicu vecí, no nie je to to isté. Ktokoľvek, kto do tohto „obchodu” príde, si môže odtiaľ zadarmo čokoľvek natrvalo zobrať, nie len požičať. Musí to však predtým odvážiť a zapísať, aby obec mala prehľad o tom, aké množstvo vecí je takto v obci znovu-používaných. Aby bol systém čo najefektívnejší, pri obchode visí „chcem a darujem” tabuľa, na ktorú si obyvatelia môžu do jedného stĺpca zapisovať veci, ktoré potrebujú, a do druhého veci, ktoré sú ochotní darovať. Ročne takto obcou precirkuluje okolo 15 ton vecí, ktoré by boli inak vyhodené. A nie, v obci sa vraj nevie o nikom, kto by tento systém zneužíval a bral si z neho príliš. Naopak, v minulosti sa diskutovalo o tom, na akých miesta „chcem a darujem” tabuľu umiestniť tak, aby bolo viac ľudí motivovaných toto zariadenie využívať. V súčasnosti sa diskutuje, či by nezriadili aj „chcem si požičať a požičiam” tabuľu.

Druhé zariadenie sa volá Kuru–kuru dielňa. Vzniklo v roku 2004, kedy rada pre revitalizáciu mesta rozmýšľala nad tým, ako zredukovať množstvo vyhodených starých matracov. Miestne starenky sa ponúkli, že ich prerobia na zabutony, čo sú male vankúšiky, ktoré sa v japonskej domácnosti používajú na sedenie na podlahe. Zabutony následne na Nový rok darovali osamelým dôchodcom. Nasledujúci rok sa v budove centra pre seniorov založila dielňa, ktorá sa stala priestorom na socializáciu a voľnočasové aktivity miestnych dôchodcov. Ľudia sem začali nosiť staré oblečenia, látky či vlajky s dizajnom pripomínajúcim kapra koinobori, ktoré sa v Japonsku tradične používajú ako dekorácia domácnosti na deň detí. V starnúcej obci, kde sa v súčasnosti nachádza len málo detí, postupne stratili svoj pôvodný účel, ale spáliť ich by bola škoda. Starenky preto začali takéto veci upcyclovať do nových módnych, dekoratívnych a umeleckých produktov. Čas a úsilie, ktoré starenky do upcyclovania vložia, sa im môže vrátiť aj v podobe finančnej odmeny, pretože tie najlepšie produkty sú vystavené hneď pred dielňou a návštevníci si ich môžu zakúpiť. Dnes sem môže ktokoľvek prísť, priniesť si staré textilné veci, sám si ich zupcyklovať alebo poprosiť personál, aby ich zupcykloval za neho. Veľmi dobrý spôsob ako spojiť zero waste koncept s angažovaním seniorov, nie?

Ako môžeme vidieť, odpadová politika Kamikacu je taká úspešná preto, lebo obec sa snaží zmeniť hodnotový pohľad svojich obyvateľov na odpad. Predstaviť im separovanie a aj iné aktivity spojené s využívaním odpadu v novom, atraktívnom svetle. Som si vedomý toho, že ak tento blog číta niekto, kto sa usiluje o zero waste životný štýl v zmysle neprodukovania takmer žiadneho odpadu a skladaním si vyprodukovaného minima odpadu do jedného zaváraninového pohárika, možno mu prekáža, že Kamikacu nazýva zero waste už aj recykláciu alebo znovu-používanie odpadu a nie len predchádzanie jeho vzniku.

Treba si však uvedomiť, že obec sa snaží dosiahnuť bezodpadovosť na kolektívnej úrovni v komunite tvorenej bežnými ľuďmi v krajine, ktorá je notoricky známa tým, že sa v nej balí úplne všetko – ovocie, zelenina, pečivo, každý cukrík v obale od cukríkov. Je to dôsledok vysokej úrovne japonského zákazníckeho servisu. To, že je jedlo v obale, má zákazníkovi zaručiť, že bude čisté a kvalitné. Ak má byť zero waste politika v takomto prostredí účinná, nemôže obyvateľovi stanoviť nedosiahnuteľný cieľ neprodukovať žiaden odpad. Namiesto toho musí dať obyvateľovi nejaké behaviorálne postrčenie, ktoré ho motivuje k tomu, aby začal uvažovať o tom, ako s odpadom udržateľne koexistovať.

Keď navštívite bežnú domácnosť v Kamikacu, zistíte, že odpadky sú v nej oveľa viditeľnejšie než v domácnosti, kde sa odpad neumýva a neseparuje a všetko sa hádže do jedného koša, najlepšie skrytého v kuchynskej linke. V domácnosti v Kamikacu uvidíte sušiak, na ktorom visí nie oblečenie, ale mokré umyté plastové obaly. Keď sa pozriete na drez, okrem umytého riadu uvidíte sušiace sa plastové fľaše. Keď sa po domácnosti poprechádzate, uvidíte koše a tašky, v ktorých sú jednotlivé odpadky roztriedené. Ale nejde o záplavu odpadkami. Ide o systém, ktorý si musela každá domácnosť nastaviť, aby bol pohľad na jej odpad esteticky znesiteľný. A to nepriamo vedie aj k redukcii odpadu. Ak občan totiž nechce svoju domácnosť odpadkami zaplaviť, musí už pri nakupovaní začať uvažovať nad tým, ako produkovať menej odpadu alebo sa rozhodnúť redukciou odpadu úplne zbaviť niektorých separačných kategórií. (Doplňujúce čísla: V roku 2015 vyprodukoval priemerný občan Kamikacu za deň 477 gramov odpadu. Priemerný Japonec v tom istom roku vyprodukoval za deň 939 gramov odpadu.)

Obec pritom stále realizuje aj iniciatívy, ktoré majú prispieť k samotnej redukcií vyprodukovaného odpadu. Opäť sa však usiluje v prvom rade o zmenu myslenia občanov. Sám som sa na príprave jednej takejto iniciatívy zúčastnil. Išlo o kampaň, ktorej cieľom bolo podnietiť občanov k tomu, aby začali používať menej plastových tašiek. Tu si treba opäť najprv uvedomiť, že hovoríme o Japonsku, tj. o krajine, kde je považované za základnú pohostinnosť voči zákazníkovi to, keď mu predavač bez opýtania zabalí nákup do plastovej tašky. Ak napríklad navštívite japonský non-stop obchod a nechcete dostať plastovú tašku, musíte to predavačovi dopredu povedať. A to ešte skôr než ju otvorí. Lebo keď ju už raz otvorí, viac ju väčšinou nepoužije. Aj mne sa zopárkrát podarilo tento okamih prepásť, chce to tréning.

Japonské ministerstvo životného prostredia už dlho rozpráva o povinnom spoplatnení plastových tašiek. K samotnému kroku sa však neodhodlalo, lebo čelí veľkému odporu zo strany obchodov. Tie sa totiž boja straty zákazníkov, ako aj straty konkurencieschopnosti voči obchodom, ktoré by sa rozhodli reguláciu porušovať aj za cenu pokuty. V Kamikacu si túto skutočnosť uvedomujú.

Do obce chodí množstvo turistov zvonka kvôli rekreácii pri rieke či horúcim kúpeľom. Aj tu by bolo pre obchody nepríjemné vysvetľovať Japoncom zvyknutým na to, že kdekoľvek inde v Japonsku dostanú tašku zadarmo, že tu za ňu musia zaplatiť alebo, že ju nedostanú. Okrem toho, keďže v Kamikacu nie sú žiadne non-stop obchody ani supermarkety, väčšina obyvateľov chodí do lokálnych obchodov len na menšie nákupy. Tie väčšie robí vo väčších neďalekých mestách. Obec preto usúdila, že ak by plastové tašky celoplošne spoplatnili alebo zakázali, veľa obyvateľov by si aj tak našlo alternatívu vo väčších mestách. Po zvážení týchto okolností sa mesto rozhodlo pre „mäkkú cestu“ – učiť obyvateľov odmietať plastové tašky namiesto zavedenia opatrenia, ktoré by mohlo na obyvateľov pôsobiť nátlakovo.

Minulý rok organizácia Zero Waste Academy spravila anketu medzi zákazníkmi jedného z miestnych obchodov, v ktorej sa ich pýtala, čo by povedali na to, keby obchody namiesto plastových tašiek ponúkali papierové. Na základe odpovedí organizácia následne nadizajnovala papierovú tašku z recyklovaného kartónu, ktorá spĺňala požiadavky zákazníkov. Musela byť dostatočne odolná a nepremokavá, tak aby sa ju obyvatelia nebáli používať namiesto plastovej tašky. Následne organizácia spustila jednotýždňovú skúšobnú kampaň, v ktorej vybrané obchody ponúkali zákazníkom namiesto plastovej tašky novo navrhnutú papierovú tašku. Organizácia sa následne zákazníkov pýtala, ako sú s novou taškou spokojní.

Z odpovedí zákazníkov zistili, že ak by sa plastové tašky v Kamikacu prestali ponúkať, chýbalo by im to, pretože veľa z nich ich používa na separovanie odpadu v domácnosti. Nech sú papierové tašky akokoľvek odolné, keď sa raz zašpinia, sú ťažšie umývateľné. Dozvedeli sa, že problémom skôr je, že zákazníci často nevedomky príjmu plastovú tašku skôr než ju stihnú odmietnuť- takto sa im potom hromadia plastové tašky, ktoré nevedia neskôr dlhodobo využívať. Taktiež, od predavačov sa dozvedeli, že im príde ako neslušné chcieť od zákazníkov, aby nepoužívali plastové tašky, ak za tým nie je nejaký pozitívny úmysel ako napríklad dať zákazníkovi zľavu alebo bodík na kartu. Organizácia sa preto rozhodla zorganizovať bodíkovu kampaň, podobnú tej týkajúcej sa málo recyklovaného papierové odpadu, o ktorej ste sa mohli dočítať v minulej časti blogu. Tentokrát však občania dostávajú bodík na kartu každý raz, keď v nejakom z lokálnych obchodov odmietnu plastovú tašku.

Kampaň odštartovala len v  septembri tohto roku takže sa ešte nevie, či sa dlhodobo medzi obyvateľmi ujme. No minimálne jeden pokrok dosiahne. Predavači už budú mať dobrý dôvod na to odporúčať svojim zákazníkom priniesť si na nákup vlastnú tašku, čím sa eliminujú presne tie prípady, kedy zákazník dostane plastovú tašku nevedomky. Od októbra sa obec pustila aj do propagácie bezobalového nakupovania a bodíky na kartu sa začali dávať aj za to, ak si občan prinesie na nákup vlastnú nádobu.

K zero waste politike obce prispieva aj to, že v nej existuje viacero zaujímavých podnikov, ktoré sa snažia fungovať bezodpadovo a do ktorých keď vojdete, len ťažko uveríte, že ste na vidieku. Zväčša ide o podniky, ktoré boli založené niekým zvonka, kto sa do Kamikacu rozhodol presťahovať práve kvôli jej odpadovej politike. Obec ale nechcela, aby sa z týchto podnikov stali len izolované ostrovčeky pozitívnej deviácie. Minulý rok sa preto rozhodla vytvoriť systém, ktorý by podnikom takéhoto druhu umožnil sa navzájom networkovať, rozširovať ako aj systematicky sa zlepšovať vo svojej snahe o bezodpadovosť. Začala preto jednotlivým podnikom udeľovať zero waste akreditáciu. Tá je udelená podnikom na základe toho, či spĺňajú niektoré z nasledujúcich šiestich kritérií:

Každý z miestnych obchodov má za cieľ splniť čo najviac týchto kritérií, lebo je to preňho niečo ako značka. Keďže všetky podniky sa nachádzajú hlboko v horách na japonskom vidieku, ich hlavná cieľová skupina sú zákazníci zvonka, ktorých podnik priláka práve tým, že je bezodpadový. Okrem toho, získanie akreditácie je pre nich len začiatkom celého procesu. Akreditáciu si totiž musia každý rok obnoviť a na to, aby si ju udržali, musia pokročiť v bezodpadovosti podľa plánu, ktorý si sami stanovia. Zároveň párkrát ročne musí podnik absolvovať školenia so Zero Waste Academy, na ktorých sú zaúčaní noví zamestnanci. Podnik má na nich zároveň priestor prediskutovať s organizáciou, ako zlepšiť problematické body, pri ktorých sa mu zero waste koncept zatiaľ nedarí uplatňovať. Niekedy sa tieto školenia konajú naraz pre viacero podnikov, aby si behom nich mohli vymieňať nápady a postrehy.

Ako príklad podniku, ktorý je držiteľom zero waste akreditácie, nám poslúži lokálna piváreň s craft beer, RISE&WIN BREWING CO. BBQ&GENERAL STORE

Väčšina budovy je vyrobená zo starého odpadového materiálu a nábytku prineseného na odpadovú stanicu. Na jej dekoráciu sú použité prázdne fľaše a nádoby. Všetka zelenina a veľká časť korenia, ktoré podnik používa, pochádza od lokálnych farmárov. Ingrediencie podnik skladuje vo veľkých množstvách, aby zminimalizoval množstvo malých obalov a časť ingrediencií skladuje vo vlastných nádobách. Väčšinu produktov podnik predáva na váhu bez obalov. Ak si z podniku chcete odniesť pivo, musíte si priniesť vlastnú fľašu, alebo použivať jednu z vratných sklenených fliaš. Podnik tiež predáva tašky vyrobené z recyklovaných novín. Jednorázové produkty ako plastové náčinia či slamky podnik vôbec neponúka, pivo si namiesto toho môžete vypiť špeciálnymi recyklovateľnými papierovými slamkami. Tak, to by ako reklama hádam aj stačilo.

Podobných podnikov sa v Kamikacu nachádza ešte päť. Pri podnikoch, ktoré sú charakterovo bližšie k reštaurácii, je používanie lokálnych surovín absolútnou samozrejmosťou. Tie sú totiž ľahko dostupné na miestnom fresh markete Ikkjú čaja, kde si farmári a bežní občania môžu priniesť a zaregistrovať svoj vypestovaný produkt, stanoviť mu cenu. Jedným nedostatokom tohto miesta však je, že aj tu niekedy nájdete zeleninu, ktorá vám príde ako nejaponcovi úplne zbytočne balená, aj keď oveľa menej než inde v Japonsku. Keď som sa pýtal, prečo je to tak, povedali mi, že niektorí farmári na balení svojej zeleniny trvajú preto, aby na ňu mohli ľahko nalepiť štítok s informáciami o jej pôvode a odlíšiť ju tak od rovnakého druhu zeleniny pochádzajúceho od iných farmárov. Taktiež, nakoľko fresh market má aj funkciu odpočívadla, zastaví sa tu veľa Japoncov zvonka a farmári sa boja, že nezabalená zelenina sa ľahšie pokazí a nikto si ju nebude chcieť kúpiť. Obec dlhodobo rozmýšľa nad tým, ako takýchto farmárov presvedčiť, aby zeleninu prestali baliť. Ide to však ťažko, lebo opäť, z pohľadu japonského výrobcu je záruka kvality prioritou.

O akreditáciu v poslednej dobe začali prejavovať záujem aj podniky z iných častí Japonska. Uvažuje sa, že by sa v budúcnosti začala ponúkať aj podnikom mimo Japonska. Počas svojho pobytu v Kamikacu som sa zoznámil s pánom Tecuróm Hasegawom, ktorý šéfuje ósackej pobočke jedného známeho obchodu s turistickým oblečením. Do Kamikacu prišiel spolu so Zero Waste Academy premyslieť, ako by sa obchod, ktorého hlavným artiklom nie je jedlo, mohol uchádzať o zero waste akreditáciu.

Prvé, čím pán Hasegawa upútal moju pozornosť, bolo jeho auto. Je na ňom totiž nalepený sticker slovenskej vlajky. Najprv som si myslel, že mu niekto povedal, že druhý internista v organizácií je Slovák a chcel mi urobiť radosť. No nebolo to tak. Pán Hasegawa má k Slovensku totiž špeciálny vzťah – jeho sestra je vydatá za Slováka. Na Slovensku bol pán Hasegawa naposledy pred 10 rokmi.

„Páčili sa mi vaše nanovo razené euromince, lebo ste práve v tom čase prijali euro,” spomína na staré časy. „Ale nepamätám si, že by ste veľmi separovali,” dodáva. S čistým svedomím mu žiaľ nemôžem povedať, že to nič, to sú dávne časy, my už separujeme a recyklujeme tip-top.

Na záver už len jednu poznámku.

Často si všímam, že keď sa v zahraničných novinách píše o Japonsku, zvykne sa to robiť v priveľkých superlatívoch. Japonsko je často zobrazované ako kultúra z „esencie” pracovitých, pedantných a perfekcionistických ľudí, ktorí žijú o desiatky rokov pred zvyškom sveta. Osobne to považujem za nešťastný pozostatok orientalistického myslenia. Je deštruktívny už len preto, lebo nahráva domácej nacionalistickej ideológii o „japonskej jedinečnosti”, ktorou sú japonské média už beztak preplnené. Taktiež sa tým ale navodzuje nesprávny dojem, že aj pozitívne veci v Japonsku nie sú nikde inde uskutočniteľné. Preto by som bol nerád, ak by si čitatelia z tohto blogu zobrali, že vytvoriť takúto odpadovú politiku dokážu len Japonci. Už teraz existuje v Európe niekoľko pozitívnych príkladov miest, ktoré síce netriedia odpad do 45 kategórií, ale tiež sa im podarilo výrazne sa priblížiť k bezodpadovosti.

Môžem sa podpísať pod to, že v Japonsku je upratovanie súčasťou kultúry, že Japonci vedia výborne spolupracovať a že sú dôslední aj v triedení odpadu. No čísla nepustia: podľa údajov z roku 2013 je len 19% japonského odpadu recyklovaného. A ešte si k tomuto číslu pridajme skutočnosť, že v Japonsku je tovar naozaj nadmerne balený. Zdá sa mi primeranejšie povedať, že zero waste politika v Kamikacu vznikla skôr napriek než vďaka tomu, že sa jedná o Japonsko. A neexistuje v princípe žiaden dôvod, prečo by sa niečo podobné pri troche snahy a vôle nemohlo uskutočniť aj na Slovensku.