Hrdinova cesta

 

MÝTY, NÁBOŽENSTVO A POPKULTÚRA

Každý rok vyjde niekoľko filmov, ktoré zarobia cez miliardu dolárov. Či už sú to Avengers filmy alebo Hviezdne vojny, Temný rytier, či Alica v krajine zázrakov, Harry Potter alebo Avatar. Všetky tieto fiktívne príbehy spája viac či menej podobná kompozícia deja, leitmotív, symbolika, ktorá v divákoch na nevedomej úrovni „zabrnká na tú správnu strunu“.

Avengers filmy sú čisto o superhrdinoch, ktorí symbolizujú určité ľudské vlastnosti. Sú vzorom, sú výnimoční. A často zachraňujú svet pred ultimátnym zlom, či pohromami. V Temnom rytierovi režisér Christopher Nolan majstrovsky zobrazuje boj medzi základnými silami vesmíru. Medzi poriadkom a chaosom.

Motív vzniku sveta z prekozmogonického Chaosu (pred existenciou časopriestoru) sa objavuje už v starovekej Mezopotámii. Na alabastrovom reliéfe z vykopávok A. H. Layarda z roku 1851 v mestách Babylon a Ninive je zobrazený Slnečný boh, ktorý bojuje s príšerou Chaos. Tabuľky a prislúchajúce nápisy sa datujú okolo rokov 883 až 859 pred Kristom.

Najväčšie svetové náboženské systémy ako Kresťanstvo, Islam, Hinduizmus a Budhizmus sú samozrejme systémy odlišné, pochádzajúce z rôznych kútov sveta, z rôznych kultúr, rôznych spoločenských systémov, no zároveň sa v ich základných teologických posvätných textoch objavujú v menšej či väčšej miere podobné rozprávačské techniky, kompozícia príbehu a samotná spasiteľská cesta hlavných historických a fiktívnych postáv, ktorých príbehy sa storočiami mytologizovali.

V príbehoch ako Harry Potter zase sledujeme cestu hrdinu od fantastického narodenia až po konečný súboj so stelesneným zlom. Podobný motív objavíme aj v pôvodnej trilógii Hviezdnych vojen (IV, V, VI), v Matrix trilógii a v podstate každom filme, kde hlavný hrdina prechádza vnútornou premenou a stáva sa takpovediac z nikoho niekto, z pastiera/roľníka rytier, zo syna stolára spasiteľ sveta, z kráľovského syna v palácovej utópii vykupiteľ z pozemského utrpenia. Prítomný tu je motív znovuzrodenia, v jungovskej psychoanalýze symbolický návrat do materského lona, proroctvo, motív fantastického narodenia/nájdenia, motív vyvoleného, syna/dcéry boha, kráľovského syna/dcéry, motív konca sveta, boja dobra so zlom. Tieto motívy sú vlastné filmom, knihám, legendám a mýtom a vidíme a počujeme ich echá skrz celú históriu ľudskej kultúry.

V príbehoch o Buddhovi, Ježišovi Kristovi, Neovi z filmu Matrix a Lukovi Skywalkerovi z Hviezdnych vojen nachádzame nielen inšpiráciu, pobavenie, hlbokú múdrosť, či len epický príbeh, ale sú postavené na podobnej kruhovitej rozprávačskej štruktúre, ktorá sa stále dokola opakuje v rôznych svetových mytologických príbehoch. Je to hrdinova cesta, ktorú prvý raz komplexne dešifroval a znázornil americký komparatívny mytológ Joseph Campbell.

Ten sa vo veľkej miere inšpiroval psychoanalytikmi  ako C. G. Jung a Otto Rank. Všetci sa snažili zodpovedať otázku, ktorú si už vtedajší ľudia dávno uvedomovali a to, ako je možné, že kultúrne a geograficky tak odlišné krajiny, môžu mať také podobné mytologické, náboženské a rozprávkové príbehy?

MONOMÝTUS

„Najvýznačnejším zo všetkých symbolov libida je ľudská postava démona alebo hrdinu. Symbolika tým opúšťa oblasť neutrálneho objektu a nadobúda ľudskú podobu. Totiž podobu bytosti premieňajúcej sa od zármutku k radosti a od radosti k zármutku, ktorá podobne ako slnko raz stojí v zenite, inokedy sa norí do temnej noci a práve z tejto noci vstáva k novej žiare. Ako slnko stúpa vlastným pohybom a podľa vlastného vnútorného zákona z brieždenia k poludniu, prekročí zenit, zanechávajúc svoju žiaru za sebou, obracia sa nadol k večeru, aby zostúpilo do všetko zahaľujúcej noci. A rovnako tak i človek kráča podľa nemenných zákonov svojou cestou a po vykonanej púti sa norí do noci, aby zrána opäť povstal vo svojich deťoch k novému kolobehu.“ (C. G. Jung – Hrdina a archetyp matky, s. 9)

Psychoanalytik Otto Rank v práci Mýtus o zrodení hrdinu (1909) ilustruje na množstve kultúrnych, mytologických a náboženských hrdinských príbehoch, že zdrojom všeobecnej podobnosti príbehov by mohli byť základné povahové rysy ľudskej psychiky – resp. psyché. Takéto vysvetlenie by bolo vysvetliteľnejšie, než vysvetlenie o ľudskej migrácii a ústneho tradovania príbehov a ich rôznych mutácii. Základnou otázkou stále zostáva: kde mýtus začal?

Jung zdôrazňuje, že myšlienku osudu hrdinu by sme mali chápať ako portrét ľudského libida a typických ľudských rán osudu, striedavého šťastia v živote. Predstava o znovuzrodení, zmŕtvychvstaní, o návratu do rajskej záhrady infantilnej nevinnosti, symbolický návrat do lona matky, do bezpečia, symbolika vody ako prostriedku nového života vidíme v celosvetových mýtoch o Veľkej potope, Eset nájde Usira v Níle a otehotnie (narodenie z panny), Mojžiš zachránený z Nílu, krst Ježiša Jánom Krstiteľom ako duchovné znovuzrodenie atď.

Príbehy o Buddhovi a Ježišovi sú príbehy  o zdolaní utrpenia. Ježiš dokonca na kríži volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46)

Hrdinské dobrodružstvá sú ilustrované v širokej palete farieb, rozmanitými obrazmi, či už sú to mýty starovekých Grékov (napr. Prométheus získava pre ľudstvo oheň; Herkules), starých Rimanov (Aenas, ktorý opúšťa Tróju a preniká do podsvetnej ríše mŕtvych; Romulus a Remus), veľkolepé biblické legendy a príbehy (Mojžiš a Desatoro, Ježiš Kristus a Nový zákon) alebo legenda o Buddhovi a jeho víťazstve nad utrpením života.

Obvykle sa tieto príbehy riadia základným vzorcom: odlúčenie od sveta, preniknutie k nejakému zdroju moci a návrat, ktorý rozširuje životné možnosti. Fázy odchodu, iniciácie a návratu sa ešte ďalej členia do jednotlivých etáp.

Štádium odlúčenia/odchodu:

1. „Dobrodružstvo volá“ – hrdinské poslanie
2. „Nevypočuté volanie“ – pochabosť úniku pred bohom
3. „Nadprirodzená pomoc“ – nečakaná pomoc prichádzajúca k tomu, kto prežil pravé dobrodružstvo
4. „Prekročenie prvého prahu“
5. „V bruchu veľryby“ – prechod do ríše noci

Štádium iniciácie/skúšok

1. „Cesta útrap“ – nebezpečné aspekty bohov
2. „Stretnutie s bohyňou“ (Magna Mater) – znovu získaná blaženosť detstva
3. „Žena ako zvodkyňa“ – Oidipovo odhalenie pravdy a utrpenie
4. „Zmierenie s otcom“
5. „Apoteóza“ – premena ľudskej bytosti na božskú
6. „Najvyššie dobrodenie“

Štádium návratu/nového začlenenia do spoločnosti

1. „Odmietnutie návratu“ – popieranie sveta
2. „Kúzelný útek“ – Prométheov útek
3. „Záchrana zvonka“
4. „Prekročenie prahu návratu“ – návrat do každodenného života
5. „Pán dvoch svetov“
6. „Sloboda žiť“ – podstata a funkcia najvyššieho dobrodenia

V knihe Sila mýtov sa dočítame, že mýty sú: metaforické vyjadrenia duchovného potenciálu človeka. Existuje mytológia, ktorá človeka viaže k prírode a prirodzenému svetu, ktorého je súčasťou. Potom tu je mytológia, ktorá je sociologická, ktorá človeka spojuje s určitým spoločenstvom. Človek nie je len výtvor prírody, je zároveň členom nejakého konkrétneho spoločenstva.

Pri interpretácii mýtov by sme mali mať stále na pamäti ľudí, ktorí tieto mýty písali. Mýty nie sú písané hrdinom, ale sú výsledkom dospelých ľudí, ktorí príbehy často písali desiatky až stovky rokov neskôr, čerpajúc z rôznych zdrojov a tradícii ako intelektuálnych tak aj kultúrnych.

Dôraz na slovo dospelý sa kladie preto, lebo mýtus o hrdinovi často začína výnimočným hrdinovým detstvom. Fantastické detstvo je však produktom mytológov, učencov, ktorí príbehy komponovali a ktorí sa inšpirovali vlastnými infantilnými predstavami.

Skutočný hrdina je ego, ktoré nachádza samé seba v hrdinovi. Pôvodný heroický akt je postaviť sa otcovi, odpútanie sa od matky, skúška dospelosti. Mýty sú preto slovami Otta Ranka vytvorené dospelými ľuďmi prostredníctvom retrográdnych detských fantázii, hrdina je poznačený osobnou infantilnou históriou tvorcu mýtu. Mýtus obsahuje nielen samotný akt revolty, symbolického povstania proti otcovi, proti zavedenému systému, ale aj ospravedlnenie tejto rebélie.

Kráľ je často stereotypizovaný ako buď múdry kráľ alebo tyranský kráľ.

Múdry kráľ môže riskovať svojou benevolentnosťou rozpad spoločenského poriadku alebo riskuje skostnatenie systému, stagnáciu spoločnosti a následný chaos. Vtedy je hrdina prameňom novej vitality. Je obnovujúcou, regenerujúcou silou.

Tyranský kráľ na druhej strane mince predstavuje totalitný poriadok, ktorý spoločnosť časom dusí a vytvára monokratickú štruktúru postavenú na vlastnej svojvôli. Hrdina tu preto predstavuje element chaosu, ktorého cieľom je zničenie tyranského systému, rozhorenie plameňa viery v srdciach veriacich a otvorenie cesty k novému poriadku spoločenskej dohody, novej  zmluve, nového zákona. Obe verzie sú svoje zrkadlové odrazy a sú navzájom prepojené a jeden typ môže prejsť do druhého. Múdry kráľ sa ku koncu života môže stať tyranom podobne ako sa tyranovi môžu otvoriť oči. Hrdina tu potom pôsobí ako prorok, ktorý prichádza v časoch núdze, alebo také časy predpovedá (napr. starozákonné prorocké knihy).

Rozprávky nie sú mýty. Rozprávky majú zábavný charakter a môžeme v nich vystopovať podobnú rozprávačskú schému, ale ich funkcia je hlavne o zábave. Mýty sa zaoberajú hlbšími životnými pravdami. V rozprávkach je súboj redukovaný na základné hodnoty vnímania utrpenia života a sily spoločenských a ľudských hodnôt ako poriadok a priateľstvo, empatia a súcit. Je to boj dobra so zlom. Je to príbeh rozprávky Leví kráľ.

Hrdina je človek, ktorý zvolil podriadenosť. Svoj život podriadil niečomu, vyššiemu cieľu, etickému kódexu, rytierskej prísahe, proroctvu, niečomu, čo ho presahuje. Je to tzv. potreba sebatranscendencie, ktorú poznáme z Maslowovej pyramídy hodnôt. Ale čomu sa hrdina podriaďuje? To je otázka, ktorá je Campbellovými slovami zásadnou vlastnosťou a historickým skutkom hrdinu.

Campbell v Tisíc tvárí hrdinu uvádza profesora Arnold J. Toynbee a jeho rozsiahlu štúdiu zákonitostí vzostupu a rozpadu civilizácii A Study of History: „rozkol v duši a rozkol v spoločnosti sa nevyrieši žiadnym návratom k starým zlatým časom (archaizmus) alebo programami snažiacimi sa zaistiť ideálne naplánovanú spoločnosť (futurizmus), ba dokonca ani tým najcieľavedomejším a najuvedomelejším spájaním rozpadávajúcich sa prvkov. Nad smrťou môže zvíťaziť len zrodenie – zrodenie nie starého a známeho, ale niečoho nového. Ak sa máme tešiť z dlhého života, musí v duši i v spoločnosti prísť k ,novému zrodu‘ (palingenzi), ktoré anuluje dôsledky neustále sa opakujúceho sa kruhu umierania. Dielo bohyne pomsty Nemezis sa totiž uskutočňuje skrz naše vlastné víťazstvo, pokiaľ sa neobnovujeme: skaza prepuká priamo z ulity našej zdatnosti. Keď sa naše dni naplnia a smrť si prichádza pre svoje víťazstvo, nemôžeme nič robiť – snáď len nechať sa ukrižovať a znovu vzkriesiť; nechať sa rozsekať na kusy a znovu sa zrodiť.

Théseus, hrdinský víťaz nad Minotaurom, prišiel na Krétu zvonka ako symbol a predĺžená ruka vychádzajúcej gréckej civilizácie. Bol novým a živiacim prvkom.“ Predstavuje kontrast a nový začiatok oproti skostnatenému poriadku, konzervatívnej tyranii v podobe kráľa Minoa, ktorý postupne zruinoval Krétu v období obchodného rozkvetu.

Monomýtus má aj svoju negatívnu podobu. Príbeh Hviezdnych vojen je príbehom o Svetlej a Temnej strane Sily. Hviezdne vojny sú nielen príbehom ako sa z Luka Skywalkera stane rytier Svetla, ale sú aj príbehom pádu a znovuzrodenia jeho otca Dartha Vadera/Anakina Skywalkera.

Archetypický a historický mýtus o Veľkej potope je príbehom, v ktorom hrdina neprichádza k sile, ale sila prírody proti nemu povstáva a znova ustupuje. Symbol vody je symbolom zničenia starého poriadku a znovuzrodením a nastolením nového poriadku.

Zmiešaný hrdina monomýtu je podľa Campbella: „vo svojej spoločnosti často uctievaný a prehliadaný. On aj jeho svet trpia symbolickým nedostatkom. V rozprávkach to môže byť nedostatok v zmysle strateného zlatého prsteňa, zatiaľ čo v apokalyptických predstavách môže každým okamihom hroziť zrútenie celého fyzického i duchovného sveta, alebo je svet dokonca už v troskách.“

Inak môže mať hrdina trojakú základnú podobu.  Rozprávkový hrdina – kmeňoví alebo miestni hrdinovia – mýtický (univerzálny) hrdina.

„Rozprávkoví hrdina dosahuje domáceho víťazstva nepresahujúceho hranice vlastného mikrosveta. Mýtický hrdina dosahuje historického víťazstva v rámci makrokozmu. Rozprávkový hrdina býva najmladší alebo zavrhovaný potomok, ktorý si osvojí mimoriadne schopnosti; mýtický hrdina prináša zo svojej dobrodružnej cesty prostriedky k ozdraveniu celej spoločnosti. Kmeňoví alebo miestny hrdinovia, napr. Chuang-ti, Mojžiš alebo aztécky Tezcatlipoca, preukazujú svoje dobrodenie konkrétnemu ľudu; univerzálni hrdinovia – Mohamed, Ježíš, Gautama Buddha – prinášajú posolstvo celému svetu.“

Neo prináša novú jednotu, nový poriadok medzi svetom strojov (umelej inteligencie) a svetom ľudí (tých, čo žijú v reálnom svete a tých, čo žijú v simulácii). Luke Skywalker prináša rovnováhu Sily, ktorá predstavuje základnú tvorivú energiu vesmíru. Zároveň poráža Impérium a nastoľuje nový poriadok v Galaxii. Podobne ako v knihe Duna od Franka Herberta, ktorá do značnej miery bola inšpiráciou pre Georga Lucasa.

„Náboženská postava nemôže byť iba človek; musí znázorňovať to, čím vlastne je, totiž celok oných prvotných obrazov, ktoré všade a vo všetkých dobách vyjadrovali to mimoriadne pôsobivé. Vo viditeľnej ľudskej forme človek vôbec nehľadá človeka, ale nadčloveka, hrdinu alebo boha, totiž človeku podobnú bytosť, ktorá vyjadruje tie idey, formy a sily, ktoré dušu uchvacujú a utvárajú. Pre psychologickú skúsenosť to sú archetypické obsahy (kolektívneho) nevedomia, tie vo všetkých ľuďoch rovnaké zvyšky prastarého ľudstva, onen všetkou diferenciáciou a ďalším vývojom zanechaný spoločný majetok, ktorý je daný všetkým ľuďom ako slnečný svit a vzduch. Tým, že ľudia milujú práve toto dedičstvo, milujú to, čo je všetkým spoločné; vracajú sa tak k matke ľudí, totiž k psyché, ktorá bola skôr, než bolo vedomie, a získavajú tak opäť niečo z tej súvislosti a z tej temnej a neodolateľnej sily, ktorá dodáva pocit spolupatričnosti s celkom. Ide o problém Antaiosa, ktorý si uchovával svoju obriu silu len dotykom s Matkou Zem.“ (C. G. Jung – Hrdina a archetyp matky, s. 18)

Hrdinovu cestu by sme mohli rozdeliť na hrdinovo dobrodružstvo a kozmogonický cyklus, čo predstavuje mýtus o stvorení a zániku sveta. Genezis a apokalypsa. V tomto a ďalšom článku sa budeme sústrediť na hrdinovo dobrodružstvo, keďže mýtus o stvorení a zániku sveta je obšírnou témou samou o sebe.

„Symboly nie sú znaky alebo alegórie známej veci, ale pokúšajú sa naznačiť určitý len málo známy alebo úplne neznámy stav vecí. Berieme mytologické symboly príliš konkrétne a čudujeme sa na každom kroku nekonečným rozporom mýtov. Zabúdame ale stále, že to je nevedomá tvoriaca sila, ktorá sa halí do obrazov.“ (C. G. Jung – Hrdina a archetyp matky, s. 84)

Interpretácia prastarých mytologických obrazov a ich porovnávanie so súčasnosťou môže na prvý pohľad vyzerať ako prvoplánová, od začiatku na neúspech odsúdená strata času. Ak vychádzate z predpokladu, že nedokážeme mať ani zlomok poznania objektívnej reality. Keď sa však zamyslíme nad tým, koľkokrát za deň počujeme vety, ktoré okamžite berieme ako jasnú múdrosť, ale často nad tým len kývneme plecami: nestúpiš dvakrát do tej istej rieky, kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, pýcha predchádza pád a pod. a večer si sadneme pred televízor alebo počítač a pustíme si film, či už sú to Hviezdne vojny, Matrix, Leví kráľ, Pinocchio alebo film o nejakej osobe, ktorá sa z ničoho vypracovala na vrchol, sú to vlastne ľuďmi vytvorené vizuálne reprezentácie myšlienok. A z nejakého evolučno-biologického dôvodu máme práve také mozgy, ktoré si isté informácie geneticky dedia na potomkov a medzi tým sú aj takéto isté, nazvime to pracovne, pamäťové stopy.

Prečo vlastne máte taký dobrý pocit z toho, keď idete na túru, vystúpite na nejaký kopec a kocháte sa výhľadom? A ako to muselo pôsobiť na prvých ľudí? Preto nám príbeh o Ježišovi, Buddhovi, rode Skywalkerov, Nea z Matrixu a pod. nepripadajú úplne cudzie. Chápeme, čo nám tie príbehy chcú metaforicky povedať. Dalo by sa s nadsádzkou povedať, že medzi jaskynnou maľbou v Altamire a plechovkou Campbell od Warhola, nie je až taký rozdiel.

Hrdina je akýmsi ideálnym prototypom človeka, ktorý vie ako prežiť v tých najťažších momentoch ľudského života. Často predstavuje most medzi obyčajným a nadprirodzeným svetom, z ktorého čerpá múdrosť alebo z ktorého má silu. Ježiš sa vonkoncom neobetuje za seba – obetuje sa za vás, za nás všetkých. Neo si uvedomil, že nedokáže chaos agenta Smitha poraziť bez spolupráce so Zdrojom. Ježiš – človek a boh zároveň – most medzi hriechom ľudí a večnou totalitou blaženosti v nebi v Svetle Otca – Buddhova konečná jednota človeka s vesmírom – kedy už nenastáva reinkarnácia a človek je oslobodený od utrpenia života. Jednota, vyrovnanie sa so svetom, s prírodou, stav homeostázy, tao.

FUNKCIE MÝTU

Mýty majú zjednodušene povedané štyri základné funkcie. Mystickú, kozmologickú, sociologickú a pedagogickú.

Mystická funkcia mýtu je tá, ktorá nám pomáha pochopiť aký je vesmír neuchopiteľný, nepochopiteľný, zázračný. A že existuje niečo ako život, ako inteligentný život je rovnaký zázrak. Mýtus sa zaoberá mystériom života. Prečo sme tu? Kto sme? Kam smerujeme? Mýtus otvára svet pre rozmer záhady, snaží sa odkryť skryté tajomstvo.

Kozmologický rozmer mýtu poukazuje na to, aký má vesmír tvar. Stále tu je rozmer záhadnosti a nepochopiteľnosti. Vieme síce opísať ako vesmír funguje, ale čo to je, to nevie nikto. Koncepty z prachu si a na prach sa obrátiš, zrodenie niečoho z ničoho (creatio ex nihilo) či z kozmického tanca, osa sveta v podobe svetového stromu, posvätnej hory, pupku sveta, spodobnenie sveta ako kozmického vajca či posvätnej kravy, všetky koncepty svojským spôsobom pekne  opisujú funkcie života, ale nedávajú nám žiadnu odpoveď na to, načo to je všetko dobré?

Na počiatku, vraví kniha Genezis, bolo Slovo. Teda grécke Logos, rozum. Rozum, ktorý dáva anarchickému a chaotickému svetu poriadok a jasnú štruktúru. Rozum, ktorý pomenováva veci a tým, že niečomu dáme meno, odoberáme tomu čaro tajomnosti, magickosti. Jeden z najväčších vynálezov – vznik písma – nám umožnil striktne udržiavané kmeňové zákony podávané príbehmi ústnym tradovaním zachytiť, zamyslieť sa nad nimi a začať ich editovať a meniť a tým naštartovať revolúciu v ľudskom premýšľaní.

Sociologická funkcia mýtu slúži na podporu určitého spoločenského usporiadania, či na zavrhovanie iného spoločenského usporiadania. Či už je to Sodoma a Gomora, Veľká potopa, Ježiš vyháňa peňazomencov z chrámu, príbeh o Abrahámovi ako chce obetovať svojho syna ako príbeh na zákaz obety dieťaťa bohu, zvyk ktorý bol v starozákonných časoch bežný. Sociologická funkcia sa presadila na celom svete a líši sa od jednotlivých krajín a oblastí a do značnej miery sa už prežila.  Ako hovorí Campbell: Jahve hovorí na nespočetných stránkach ako sa ľudia majú obliekať a chovať, ale v prvom tisícročí pred Kristom!

Pedagogická funkcia mýtu je najindividuálnejšia a záleží na každom človeku zvlášť. Niektoré mýty nám môžu ukázať ako žiť skutočne ľudsky. Ako prekonať bolesť, byť vnútorne vyrovnaný, vnímať svet a nielen slepo prijímať. Západná judeo-kresťanská tradícia je napríklad antiprírodná, príroda tu je nepriateľ, človek je vyhnaný z raja do drsnej prírody, ktorú sa musí naučiť využívať a ovládať. V dobe, kedy človek nenávratne mení samotnú podobu Zeme, musíme nájsť novú životnú filozofiu, ktorá mu umožní skĺbiť techniku a prírodu, aby sme mohli žiť v rovnováhe a vzájomnom súlade. O ropných plošinách, baníctve, deforestácii a jadrových katastrofách Biblia nič nehovorí.

Keďže sme si už niečo bližšie povedali o mýte a psychológii hrdinu, pozrieme sa v ďalšom blogu na silu mýtov v 21. storočí skrz porovnanie dvoch prastarých a dvoch nových príbehov. Príbehy o Buddhovi a Ježišovi a o Neovi a Lukovi Skywalkerovi.

 

Použitá literatúra:

Encyklopedie bohů – Michael Jordan, Volvox Globator, 1997

Hrdina a archetyp matky – Výbor z díla VIII – C. G. Jung, Nakladatelství Tomáše Janečka, 2009

Maps of Meaning: The Architecture of Belief – Jordan B. Peterson, Routledge, 1999

The Myth of the Birth of the Hero – Otto Rank, Vintage Books, 1959

Síla mýtu – Joseph Campbell, Argo, 2016

The Hero with a Thousand Faces : Commemorative Edition – Joseph Campbell, Princeton University Press, 2004

Tisíc tváří hrdiny – Joseph Campbell, Argo, 2017