Denník N

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

vypálený a bojmi zničený Telgárt
vypálený a bojmi zničený Telgárt

Východoslovenská armáda, Slovenské národné povstanie na Spiši, Bitka o Telgárt, Telgártska protiofenzíva

Východoslovenská armáda

V prvom rade je potrebné poopraviť bežne zaužívané tvrdenie, že na počiatku SNP došlo na východnom Slovensku k odzbrojeniu len dvoch divízií. Jednalo sa o Východoslovenskú armádu, ktorá nepozostávala len z dvoch peších divízií, ale aj z iných menších jednotiek a všeho všudy mala približne 30 tisíc vojakov a dôstojníkov. Východoslovenská armáda, alebo taktiež zvaná Poľná armáda, bola nasadená v hraničných oblastiach severovýchodného Slovenska, kde pripravovala obranu Karpát ako predĺženie Árpádovej línie. Ako určitým protikladom pôsobila tzv. Zápoľná armáda, ktorá pozostávala z posádok slovenských miest, z ktorých sa väčšina zapojila do Povstania. Poľná armáda bola lepšie vyzbrojená a mala vo svojich radoch skúsenejších vojakov a dôstojníkov, preto bolo dôležité ju použiť v boji proti nacistickému Nemecku a fašistickej vláde na Slovensku.

Plán využitia Východoslovenskej armády sa vyvíjal v čase a výrazne menil svoje podoby. Aktívny prístup, ktorý preferovala aj exilová vláda v Londýne, si však vyžadoval absolútnu zainteresovanosť a spoluprácu zo strany Sovietskeho zväzu, a to sa stalo hlavným kameňom úrazu. Sovietsky zväz na jednej strane ignoroval volanie o pomoc svojho spojenca, hral diplomatické hry a v tomto čase už konal hlavne s cieľom naplnenia svojich predstáv o povojnovom usporiadaní Európy, ale objektívne, podmienky pre ďalší posun frontu v Poľsku neboli priaznivé.

Poliakov, Slovákov a aj zvyšný svet ohromili výsledky najväčšej vojenskej operácie v histórii ľudstva, Operácie Bagration, s ktorou bola spojená aj sesterská Ľvovsko-sandomierzská ofenzívna operácia, vďaka ktorým sa Červená armáda dostala k brehom Visly a na dosah Slovenska. Poliaci odštartovali svoje hrdinské Varšavské povstanie, ktoré však nebolo len antifašistické, ale aj antikomunistické, a tým pádom bolo predurčené na zlyhanie. Podobne ako Poliakov, rýchly postup spojencov neskôr nabudil aj bratov Čechov a vypuklo Pražské povstanie, to už však bolo za iných podmienok a možno si o tom povieme niekedy nabudúce. Slovenský protifašistický odboj mal aj svoj komunistický element, pričom československí antifašisti v Londýne a na Slovensku si boli vedomí, že bez Červenej armády to proste nepôjde.

Sovietom bolo navrhnuté, že Východoslovenská armáda bude spadať do operačnej podriadenosti Červenej armády, čo znamená, že bojové rozkazy by prichádzali z Generálneho štábu (Stavka) a príslušného frontu (armádnej skupiny). Sovieti sa však hrali na mŕtveho chrobáka, ignorovali delegácie zaslané do Moskvy, hrali diplomatické hry a pritom stačilo povedať: „V tomto smere nebudeme útočiť, s Východoslovenskou armádou nepočítame a nech sa preseká buď na vaše budúce Povstalecké územie, alebo smerom k Przemyšlu alebo cez lesy Podkarpatskej Rusi na iný úsek Východného frontu.“ V tom čase sa uvažovalo s prebitím k pozíciám Červenej armády, ale nie cez Podkarpatskú Rus. S tou mali Sovieti svoje plány, ktoré vyvrcholili v nelegálnom ukradnutí tohto územia, čím sa Československo stalo jednou z mála spojeneckých krajín, ktoré vojnou prišlo natrvalo o svoje územie.

Rozklad fašistického režimu na Slovensku bol badateľný aj v radoch Východoslovenskej armády. Niektorí velitelia komunikovali a spolupracovali s partizánmi a dokonca sa stalo, že v noci na 4. augusta 1944 pustili Slováci nasadení v Barwineku celý Partizánsky zbor Alexander Nevský cez svoje pozície. Partizánsky zbor Alexander Nevský od toho momentu operoval na území Slovenska.

Východoslovenskej armáde velil populárny veliteľ generál Augustín Malár, ktorý sa chcel zapojiť do ozbrojeného povstania, avšak nebola mu vysvetlená deliaca línia medzi organizátormi Povstania a Ministrom národnej obrany, Ferdinandom Čatlošom, a tak si Malár do posledných momentov myslel, že všetko organizuje Čatloš. 29. augusta 1944 si Augustín Malár vypočul protipovstalecký prejav Ferdinanda Čatloša a dostal rozkaz dostaviť sa do Bratislavy. Po jeho odchode Východoslovenskej armáde velil plukovník Viliam Talský, ktorý bol zainteresovaný do organizovania Povstania a z Banskej Bystrice dostal rozkaz „Začnite s vysťahovaním!“ Po rokovaní antifašistov v rámci Východoslovenskej armády sa dohodlo, že k Sovietom bude odoslaný Major Elemír Polk, ktorý im vysvetlí aktuálnu situáciu, a po dvoch dňoch zaútočí celá armáda najbližším smerom k Východnému frontu. Ak by nedošlo k reakcii Červenej armády, Východoslovenská armáda by sa zakopala a bránila obsadené územie. Ako ukázali ďalšie udalosti, dva dni na prípravu boli príliš dlhou dobou. Talský neinformoval svojich kolegov o rozkaze z Bystrice, a tak si neuvedomovali urgentnosť situácie. Kým v iných mestách to vrelo a ľud povstával proti svojej fašistickej vláde, v Prešove, sídle centrály Východoslovenskej armády, bolo ticho.

Augustín Malár urobil zásadnú chybu, keď z Prezidentského paláca zavolal svojmu bratrancovi, kapitánovi Jánovi Malárovi, veliteľovi topoľčianskej posádky, a povedal mu, aby nerobili hlúposti, lebo všetko je predčasné. Tento telefonát prepočul aj fašista Karol Murín, ktorý ho udal a tým spečatil jeho osud. 30. augusta 1944 mal svoj prejav aj Augustín Malár, kde sa prihovoril svojim vojakom a zdôraznil, aby plnili jeho rozkazy. Ďalší klinec do rakvy Povstania. Následne sa chcel vrátiť k svojej jednotke a Nemci mu ponúkli svoje lietadlo. Keby ho prijal, letel by priamo do Krakova a zajatia, ale Malár si vybavil vlastné lietadlo a Nemcami bol zatknutý až po prílete do Prešova, keď už finišovala nemecká akcia odzbrojenia Východoslovenskej armády. Malár neskôr skončil ako zajatec v prekrásnej pevnosti Kőnigstein a keď sa proti nemu nahromadili dôkazy, bol zavraždený v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Avšak späť do Prešova, kde sa hromadili informácie o postupe Nemcov a začali sa búriť letci z letiska v Nižnom Šebeši (dnešnej Nižnej Šebastovej v Prešove), ktorí nemohli pripustiť, že by ich lietadlá padli do rúk nepriateľovi, a tak sa rozhodli preletieť Východný front a pridať sa k 1. československému armádnemu zboru. Viliam Talský chcel letcov ukľudniť, ale v zápale udalostí sa rozhodol bez vedomia kolegov opustiť Východoslovenskú armádu a sám rokovať so Sovietmi, a teda konkrétne s maršalom Ivanom Konevom. Viliam Talský urobil chyby, ale pád Východoslovenskej armády bol oveľa komplexnejšou záležitosťou a za socializmu sa neprávom stal obetným baránkom, na ktorého bola zvaľovaná všetka vina. Talský sa neskôr pridal k 1. československému armádnemu zboru, osvedčil sa v boji, aj keď bol neustále odstavovaný Slovenskou národnou radou a Košickou vládou. Po vojne bol odsúdený na 15 rokov väzenia, kde vážne ochorel a zomrel v roku 1953. Letci z Prešova boli neskôr vycvičení na sovietskych strojoch a zúčastnili sa Bitky o Ostravu.

31. augusta 1944 došlo v Prešove ku kľúčovému stretnutiu antifašistov a niektorých predstaviteľov Východoslovenskej armády. Stretnutia sa zúčastnil aj zástupca Partizánskej brigády Čapajev, ktorý všetkých informoval, že partizáni „neoslobodia“ mesto a budú čakať na rozkazy z Kyjeva. Toto bola šanca partizánov, aby zapálili ľud pre boj, ale k ničomu podobnému nedošlo. Čapajevovci neskôr prerástli na partizánsky zbor a príchodom nových sovietskych skupín došlo k vnútornému boju o moc, väčšina štábu bola popravená a veliteľ odlifrovaný do Sovietskeho zväzu. Jediný štábny dôstojník, ktorý ich bránil, bol slovenský poručík Ľudovít Kukorelli. Tieto šialenosti sa diali v čase, keď bola jednotka pod silným tlakom nepriateľa a Kukorelli sa rozhodol previesť 1500 vojakov a civilistov cez Východný front. Skupina vpadla do chrbta Nemcov v úseku Medzilaborce-Habura a za silných strát sa prebojovala cez Východný front, čím dokonca spôsobila trhlinu v nepriateľskej obrane, ktorá bola využitá Červenou armádou. Ľudovít Kukorelli, slovenský hrdina, bol najpravdepodobnejšie zavraždený vlastnými, novými veliteľmi partizánskeho zboru, iba 150 metrov od sovietskych zákopov. Pitva preukázala, že bol zastrelený guľkami kalibru, ktorý nepoužívali ani Sovieti a ani Nemci. Po vojne prebehlo sovietske vyšetrovanie, ktoré preukázalo, že všetky obvinenia štábnych dôstojníkov Partizánskeho zboru Čapajev boli nepravdivé a títo ľudia boli nevinní.

Späť k udalostiam ohľadom čiastočného odzbrojenia Východoslovenskej armády. Skupina Heinrici dostala rozkaz na pacifikáciu Východoslovenskej armády ešte predtým, ako vôbec vypuklo Povstanie. Nemci neverili Slovákom so zbraňami v rukách hlavne kvôli tomu, ako revoltovali a prebehávali na druhú stranu na Východnom fronte, ale aj kvôli správam zo stredného Slovenska, kde ľud išiel ruka v ruke s partizánskymi organizátorskými skupinami, ktoré na naše územie prichádzali zo Sovietskeho zväzu. Nemci si nemohli dovoliť, aby 30 tisícová armáda otvorila karpatské brány nepriateľovi a nebodaj sa k nemu ešte pridala. To by malo katastrofálne následky pre vojská Osi bojujúce v Poľsku a v juhovýchodnej Európe. Prišiel rozkaz „Kartoffelernte mit Prämie“, čo znamenalo odzbrojenie Východoslovenskej armády a internáciu jej členov. Východoslovenská armáda bola čiastočne odzbrojená už 31. augusta 1944, väčšina jej vojakov bola uväznená v nemeckých zajateckých táboroch a po vojne repatriovaná.

Aj napriek všetkému nedošlo k odzbrojeniu celej armády a vojaci sa po skupinkách predierali na Povstalecké územie, kde v úvodoch Povstania posilnili Obranný úsek Kosatec v Nízkych Tatrách a Skupinu Jánošík bojujúcu o Telgárt. Najväčšiu skupinu asi 1500 vojakov, ktorá ustúpila na Čergov, viedol plukovník Mikuláš Markus, ďalší hrdina Slovenského národného povstania. Zaujímavý osud postihol podplukovníka Františka Urbana, ktorý sa dostal na Čergov, kde prehováral vojakov a partizánov, aby išli priamo na Povstalecké územie a bojovali. Za to bol uväznený partizánmi zo skupiny Alexander Nevský, odvlečený do Banskej Bystrice a bez vedomia veliteľov Povstania unesený do Sovietskeho zväzu. Urban skončil v sibírskom gulagu, z ktorého sa dostal len v roku 1951. V roku 1960 bol rehabilitovaný Sovietskym tribunálom.

Najproblematickejšie to bolo s 2. pešou divíziou, kde veliteľ zostal lojálny generálovi Malárovi a dôstojník určený organizátormi Povstania zlyhal. Keď sa muži zo zbrojnice a vozového parku v Humennom dozvedeli, že 1. pešia divízia ide do Povstania, pridali sa k partizánom. Podplukovník Jozef Vogl-Sokolovský, veliteľ delostreleckého pluku vo Vydrani, viedol svojich mužov do hôr, kde vytvorili Partizánsku brigádu Kriváň, ktorá operovala okolo dediny Vyšná Jablonka. Neskôr sa jednotka presunula do Vihorlatských vrchov, kde sa dohodla na prímerí s Maďarmi, ktorí už nemali záujem zomierať za záujmy nacistického Nemecka. Partizánska brigáda Kriváň pomáhala Červenej armáde v postupe až do prechodu frontu v novembri 1944, keď sa Sokolovský pridal k 1. československému armádnemu zboru. Jozef Vogl-Sokolovský je však kontroverznou osobou našich dejín, lebo v počiatkoch Operácie Barbarossa dal postrieľať 5 sovietskych zajatcov ako odvetu za 8 v boji zabitých a 8 v boji ranených Slovákov.

Takto prišlo Slovenské národné povstanie o elitnú časť Slovenskej armády. Musím znova pripomenúť, že vojenské prípravy Povstania prebiehali v prísnej konšpirácii a je zázrakom, že hŕstka veliteľov dokázala vybudovať antifašistickú sieť, z ktorej si väčšina splnila svoju povinnosť a následne viedla dvojmesačný boj v neustálom obkľúčení s oveľa silnejším nepriateľom. Len vďaka veleniu Povstania, na čele s Jánom Golianom a neskôr Rudolfom Viestom, bolo možné riešiť jednu krízu za druhou a dosiahnuť skutočne výnimočných výsledkov.

Maršal Ivan Konev si bol vedomý urgentnosti situácie po tom, čo rokoval s Viliamom Talským a dostával aktuálne správy od partizánskych skupín nasadených na Slovensku. Sovietsky zväz už nemohol ďalej ignorovať svojho spojenca, lebo by si výrazne zhoršil postavenie pri rokovaniach o povojnovom usporiadaní sveta. Všetko vyvrcholilo do najkrvavejšej bitky v československej histórii, Bitky o Dukliansky priesmyk, ktorá mala pomôcť a v konečnom dôsledku aj pomohla povstalcom na Slovensku bojujúcim v radoch 1. československej armády na Slovensku, t.j. najväčšieho československého vojska, ktoré vytvoril Druhý československý odboj počas Druhej svetovej vojny. Sovieti však pokračovali v sabotáži Povstania jeho len symbolickou materiálnou podporou, blokovaním podpory zo západu, sebeckými rozkazmi partizánskym jednotkám, blokovaním presunu parabrigády a vykrvácaním armády Moskalenka, ktorá bojovala v Bitke o Dukliansky priesmyk.

Slovenské národné povstanie na Spiši

Kežmarok bol z Povstania vyradený relatívne rýchlo po tom, čo povstalecký veliteľ zlyhal a štátne hranice prekročil nemecký Útočný pluk 1. tankovej armády, vedený generálplukovníkom Gotthardom Heinricim, ktorý obkľúčil kasárne a spacifikoval miestnu posádku. Cieľom Nemcov bolo odrezať Povstalecké územie od tylu Východného frontu, a tak museli obsadiť Poprad a Levoču.

Situácia povstalcov bola priaznivejšia v Poprade, Levoči a na Liptove, kde sa posádky pridali k Povstaniu. 31. augusta 1944 odoslala Levočská posádka vojakov smerom na Kežmarok a v obci Ľubica došlo k nerovnému boju, ktorý spôsobil paniku v radoch Slovákov. Veliteľ Levočskej posádky, kapitán Ján Fedák, nebol schopný paniku zastaviť a došlo k rozkladu jednotky a jej časť sa spolu s veliteľom vydala na Povstalecké územie. Ján Fedák padol koncom novembra 1944 pri nemeckom prepade baníckej osady v Krpáčove.

Povstalci z Popradu a Liptova viedli ústupové boje a Poprad padol 1. septembra 1944. Na druhý deň bola na rade Levoča, ktorá bola do tohto momentu územím nikoho. Za daných podmienok nebolo možné bojovať o tvorené priestranstvá Popradu a Liptova a povstalci sa museli oprieť o hory. Len šikovnosťou vojakov a veliteľov bolo možné evakuovať vojenské zásoby z Kvetnice pri Poprade. Časť povstalcov ustúpila na Horehronie, pričom časť ustupovala Liptovom a o nich si povieme nabudúce.

Skutočný zázrak sa udial v Spišskej Novej Vsi, kde síce nebola vojenská posádka, ale veľmi aktívny národný výbor, ktorý najprv natrafil na pluk Východoslovenskej armády pod velením Majora Júliusa Adamovského, ktorý bol odoslaný smerom na Poprad aby urobil poriadky, ale akonáhle Adamovský počul prejav Malára a v Prešove mu telefón zdvihol nejaký Nemec, jednotka sa vydala na Povstalecké územie a pridala sa k Povstaniu. Národný výbor v Spišskej Novej Vsi sa nevzdával a odchytával vojakov ustupujúcich z Levoče, pričom rozbehol vlastnú mobilizáciu. Došlo k vytvoreniu povstaleckej jednotky pod velením nadporučíka Ernesta Marcinka, ktorá bojovala s nepriateľom na prístupoch k mestu pri Smižanoch a Odoríne a ustúpila až po utrpení veľkých strát. Samotný Marcinko bol ťažko ranený pri Odoríne. Neskôr sa pridal k 1. československému armádnemu zboru, bol ranený druhýkrát v Bitke o Liptovský Mikuláš a tretíkrát v poslednej bitke zboru, Bitke o Břest, pričom na druhý deň, 8. mája 1945, svojim zraneniam podľahol. A Slovač stavia sochy fašistom…

Bitka o Telgárt

Nemecký Útočný pluk 1. tankovej armády postupoval cez Vernár na Telgárt a došlo k bezprostrednému ohrozeniu Horehronia a s ním aj Banskej Bystrice. Nemci obsadili Telgárt 3. septembra 1944 a povstalci držali priestor medzi obcou a Červenou Skalou. Velenie obrany prevzal kapitán Ján Stanek, ktorý zozbieral čo mal k dispozícii a vytvoril Skupinu Jánošík o dvetisíc mužoch. Skupina Jánošík pozostávala z dvoch práporov pechoty pod velením nadporučíka Michala Lukáča a kapitána Pavla Kováča, ďalej z kombinovaného delostreleckého oddielu vedeného kapitánom Júliusom Fleškom, troch tankov pod velením nadporučíka Jána Achimského, roty leteckej školy pod velením nadporučíka Michala Minku a kombinovaného partizánskeho oddielu, ktorý pozostával z oddielov partizánskych skupín Alexeja Semionoviča Jegorova, Ernesta Bielika a Ladislava Kalinu. Dobrovoľníci z okolitých dedín sa spojili do práporu dobrovoľníkov vedených Michalom Lukáčom. Mnohí z dobrovoľníkov a partizánov držali zbraň po prvýkrát v živote, ale čo im chýbalo na skúsenostiach, to vykrývali veľkým odhodlaním brániť svoje Horehronie a znalosťami terénu.

Z letcov Michala Minku, bojujúcich ako pechota, sa počas Povstania stala elitná jednotka, ktorú nepriateľ prezýval „Modrými diablami“. Aj oni boli neskôr presunutí za Východný front, kde sa im dostalo tréningu na sovietskych strojoch a zúčastnili sa Bitky o Ostravu. Michal Minka zomrel 20. apríla 1945, keď krátko po vzlete bola jeho Lavočka zatlačená silným bočným vetrom priamo do zaparkovaného lietadla Iljušin Il-2 Šturmovik.

Nemci sa ešte len zakopávali na okrajoch Telgártu, keď Skupina Jánošík prešla 5. septembra 1944 do ofenzívy a po šiestich hodinách bojov vytlačil Prápor Lukáč Nemcov zo severnej časti dediny. Ako Nemci ustupovali, systematicky vypaľovali dedinu a zavraždili 21 civilistov, vrátane tuctu žien a dvoch detí. Po ďalších hodinách bojov dokázala Skupina Jánošík vytlačiť Nemcov až východne od Telgártskej železničnej slučky, ich postup sa však zastavil a povstalci sa stiahli na úroveň Telgártu. Nemci zavraždili štrnástich povstaleckých zajatcov. Osem z nich malo prestrelené hlavy a ich telá boli nahádzané do studne. Šiesti boli zakopaní zaživa tak, že nad zemou trčali len ich čelá a vlasy, ktoré boli prikryté ich prilbami. Boje pokračovali aj nasledujúce dni a došlo k stabilizácii frontu až do 21. septembra 1944. Ján Stanek si počas tohto obdobia vyslúžil prezývku „železný kapitán“ a jeho úsek dostal označenie Obranný úsek Plesnivec.

Telgártska protiofenzíva

Povstalecký prieskum potvrdil, že Nemci oslabili svoju obranu a sťahovali dostupné jednotky do Bitky o Dukliansky priesmyk. Celkovo sa jednalo o 12 tisíc vojakov, ktorí sa nachádzali medzi Východným frontom a Povstaleckým územím, ktorí mohli byť nasadení proti povstalcom. Povstalecká protiofenzíva sa začala 21. septembra 1944 a povstalci obsadili pozície východne od Telgártu. Na ďalší deň rozdrvili nemeckú obranu a Prápor Ruža, pod velením kapitána Antona Takáča, obsadil vrch Besník. Do prieniku bol nasadený Prápor Kaktus, pod velením kapitána Pavla Kováča, a do večera obsadili povstalci kótu 1186 Javorina a uzol Pusté Pole. Povstalci pokračovali v postupe a 24. septembra 1944 dosiahli priestor Hranovnice na sever a Dobšinskej ľadovej jaskyne na východ.

Telgártska protiofenzíva, znovuobsadenie Kráľovej Lehoty a boje 2. československej paradesantnej brigády predstavovali najžiarivejšie ofenzívne úspechy povstaleckých jednotiek počas Slovenského národného povstania.

Anton Takáč sa neskôr pridal k parabrigáde a velil práporu 1. pešej brigády 1. československého armádneho zboru, s ktorým bojoval v Bitke o Liptovský Mikuláš a Bitke o Polom. Pavel Kováč sa neskôr pridal k partizánom a velil práporu 4. pešej brigády 1. československého armádneho zboru, s ktorým taktiež oslobodzoval Československo. Ján Stanek padol do zajatia spolu s Američanmi a Britmi a dostal sa do skupiny prominentných väzňov, ktoré chcelo nacistické Nemecko využiť na zlepšenie vyjednávacej pozície na sklonku vojny. Plány sa zmenili a väzni mali byť zlikvidovaní esesákmi, ale vďaka nemeckému plukovníkovi Bogislawovi von Bonin boli oslobodení vojskom Wehrmachtu a vojnu prežili strážení v Pragser Wildsee Hotel (Hotel Lago di Braies).

Povstalci na severovýchodnom úseku museli neskôr ustupovať pred Nemeckou generálnou ofenzívou a keďže boli ohrozovaní z viacerých smerov súčasne, došlo k rozkladu obrany a dieru na Horehroní nemohla zahatať už ani parabrigáda a nasadenie pancierového vlaku IPV-III Masaryk, ale o tom si povieme viac v článku o južnom smere.

 

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Vlastizradca Jozef Tiso

Tokajícka tragédia

https://www.facebook.com/olejvladimir/

Teraz najčítanejšie